Miloš Gallo: Zmenil som sa

Rátali ste, po koľkých rokoch ste znova nastúpili v drese Rožňavy?

„Ani veľmi nie. Už som si myslel, že za Rožňavu nikdy nenastúpim. Nie preto, že by som nechcel hrať za Rožňavu, ale ohľadom toho, akí ľudia sa motali okolo futbalu. Ale človek mieni, pán Boh mení. Som tu. Dokedy? Neviem.“

Podľa dostupných informácií ste odchádzali v júli 1998 do Rimavskej Soboty.

„Odvtedy v Rožňave nehral, bola len ako súper. Keď som hral za Štítnik.“

V časoch derby zápasov medzi Rožňavou a Štítnikom bola situácia niekedy dosť vyhrotená. Pred i po zápasoch. Niektorí fanúšikovia vám to nevedia zabudnúť. Ako sa na to pozeráte?

„Bohužiaľ to sú tiežfanúškovia. Každý fanúšik musí pochopiť, že hráč hrá, bojuje za svoj klub a neodflákne ani jeden zápas. Zápasy Štítnik vs Rožňava boli o vyšperkované aj fanúšikmi, ľuďmi okolo, prezidentmi klubov. Všetci sme sa navzájom poznali. Také derby funguje aj medzi Čaňou a Gečou, Krompachmi a Spišskými Vlachmi. Myslím si, že všetko bolo v medziach normy. 48 hodín po zápase sme zasa boli kamaráti. Dva dni sa o tom porozprávalo, týždeň predtým, dva dni potom. Derby zápasy sú také. Ja kde som hral, bolo jedno. Teraz keby som hral proti Štítniku, tak bojujem za Rožňavu takisto, ako som vtedy bojoval za Štítnik.“

Klubové farby sú teda prvé.

„U každého hráča by to tak malo byť. Jasné, že v Rožňave som prežil najkrajšie futbalové roky, v Štítniku som sa zasa narodil. Sú to také dva medzníky v mojom živote. V Štítniku som prežil prvých osemnásť rokov života, v Rožňave som prežil svoje najkrajšie futbalové roky. Asi tak. Ale teraz som tu. Myslím si, že viem mužstvu pomôcť skúsenosťami. Takisto ako Lippai, s ktorým z toho mužstva máme asi najviac skúseností. Aj z vyšších súťaží. Vieme mladých chlapcov trochu usmerniť.“

Do zápasov nastupujete s chlapcami, ktorí sú rovesníci vášho syna. Ako funguje či nefunguje spolupráca. Aké to je?