Na stretnutie prišiel rezkým krokom a usmieval sa. Vraj by si aj dnes šiel zabehať, ale o deň to ešte odloží. Z jeho pohybu nemáte šancu uhádnuť, že pred necelými dvomi dňami absolvoval nevídané dobrodružstvo.

MICHAL ŠUĽA sa na štafetovom behu Od Tatier k Dunaju stal víťazom kategórie sólobežcov. Kategórie, ktorá nie je oficiálna, ale organizátori umožňujú absolvovať trasu z Jasnej do Bratislavy, teda 345 kilometrov, nielen štafetám ale aj jednotlivcom. Ak si sami zabezpečia sprievod.

Štyridsaťdeväťročný ultramaratónec túto trasu nielen absolvoval, ale rekord v sólo kategórii vylepšil o neuveriteľných 14 hodín. Aj tento beh však preňho bol len prípravou na decembrové majstrovstvá sveta.

Od Tatier k Dunaju je štafetový beh pre 6 až 12-členné družstvá, v ktorých sa bežci striedajú, aby zabehli 345 kilometrov z Jasnej do Bratislavy. Ale vy ste bežali túto trasu sám a dokázali ste to v najlepšom čase 43 hodín a 47 minút. Aký to bol zážitok? 

Ubehli dva dni a stále to ešte spracovávam. Musím povedať, že som mal som dobrú predprípravu z toho hľadiska, že pred tromi rokmi som to bežal Od Tatier k Dunaju tiež sólo.

Vtedy v čase 58 hodín, čo bol v tom čase tiež rekord. Som si vedomý, že to nie je beh pre sólo bežcov, ale pre štafety a ak niekto chce, môže ísť sólo.

Som súťaživý typ a vždy chcem ísť na výkon. Ani nechcem zdôrazňovať, že môj čas je rekord. Pretože, ak by to bol sólový beh, možno by to bolo úplne inak. 

Vedel som však, do čoho idem. Je to podobné ako na maratóne. Keď ho bežíte tridsiaty raz, viete, čo vás čaká. Viete, že bude ťažké a príde na vás kríza. Som však veľmi spokojný s tým, ako som sa cítil.

Mal som nabehané veľké objemy, aj tisíc kilometrov za mesiac. Dlhé a pomalé behy. Tušil som, že to pôjde dobre. Ale prekvapilo ma, že prvú únavu som cítil až po 130 kilometroch. Inokedy je to už po 60 kilometroch.  

A prekvapilo ma, ako som dokázal prebehnúť stúpania. Bolo to vo výbornom tempe. Veľmi ma to bavilo. Pritom som „rovinkár“. Kopce nebehám. Devínsku kobylu vidím len cez okno. Teraz som sa prinútil a trikrát som na ňu vyšiel. 

Už na štart ste šli s ambicióznym cieľom, že sa chcete zlepšiť veľmi výrazne. Z čoho ste čerpali sebadôveru?  

Aj z toho, čo som zažil pred tromi rokmi. Vtedy som šiel na Od Tatier k Dunaju s tým, že som o päť dní skôr odbehol Rajecký maratón. To nebolo najlepšie rozhodnutie.

Potom sa mi nedarilo. Na trati som potom trikrát spal, mal som dlhé prestávky, hoci som bojoval a vzdať som to nechcel. Ale teraz som vedel, kde som urobil chyby. Okrem toho viem, že som sa na utrabehoch výrazne zlepšil.

Dovolím si povedať, že na svetovú úroveň. Tak som si povedal, že to musím ísť pod 50 hodín. Ale potom som si povedal, že mi nestačí ani 50 hodín.

Niekedy si verím viac ako treba. Porovnával som si výkony bežcov na cestných behoch na 48 hodín. Tak som si povedal: Musím to ísť pod 47 hodín. A ak sa mi podarí pod 44 hodín, tak to bude slušné.

Veril som si. Videl som, že mám natrénované. Z niečoho som musel vychádzať. Aj pred tromi rokmi som si vravel, že si verím. Možno si dávam nereálne ciele, ale potom bojujem. Iná možnosť nie je. 

Čo bolo najnáročnejšie? Na dlhých behoch je istota v tom, že kríza na vás padne. Otázka je len kedy. 

Skutočne neviem, čo sa so mnou stalo, ale ani sa mi nezdalo, že nejakú mám. Skôr som mal také výpadky, keď som počas druhej noci začal len na chvíľu kráčať, tak som idúc spal. Musel som klusať. Dal som si kofeín. 

Dlho som to zvládal lepšie ako pri behu na 24 hodín. Neviem, čím to bolo. Ale pri 24-hodinovke idem tempom 4:50 minúty na kilometer. Teraz bola spása v tom, že som šiel pomalšie. Veľmi náročné to však bolo na konci.

Posledných 5 kilometrov som mal veľký problém bežať. Nedokázal som sa už prinútiť. Prístavný most nemal konca. Psychická únava bola enormná. 

Napriek únave ste držali veľmi vyrovnané tempo a zvládli ste aj druhú polovicu stále bežať. 

Som spokojný, ako som to zvládol. Hoci bolo veľmi horúco. Slnko pálilo. Patrím k bežcom, ktorým prekáža horúčava, aj veľká zima, aj vietor.

Mne prekáža všetko. (úsmev) Ale keď sa mi darí, vtedy dokážem byť psychicky silný. Dokážem zo seba dostať ešte viac. 

Aká dôležitá je pri takýchto ultrabehoch psychika?  

Veľmi. Pokiaľ nemáte cieľ, dôvod, motív, tak to nejde. Ale aj tak musíte byť dobre pripravení. Mne veľmi pomohli 24 hodinové behy. A je veľký rozdiel.

Keď som Od Tatier k Dunaju začal tempom 5:20 minúty na kilometer a ušetril som veľa síl. Na 24-hodinovkách sa snažím prvú polovicu bežať v tempe 4:40 minúty. 

Podľa športtesteru ste spálili 22-tisíc kilokalórií. Čím ste dopĺňali energiu? 

Raz mi jeden chorvátsky tréner povedal: „Dobrý ultrabežec musí mať nohy zo železa a žalúdok z gumy.“ Je to veľká pravda.

Na 24-hodinových behoch mám už overené, že po 12-13 hodinách môj žalúdok prestáva fungovať. Štrajkuje. Zo všetkého ma napína a zvraciam.

Dokonca som zažil, že som v sebe neudržal ani čistú vodu. Je to veľmi nepríjemný pocit, keď je na tom žalúdok tak zle, že vyvráti aj vodu. Nikomu to neprajem.