Futbalisti Slovenska do 17 rokov na domácich majstrovstvách Európy v roku 2013 postúpili až do semifinále. Na jeseň toho istého roka si vybojovali účasť v osemfinále svetového šampionátu. Odvtedy ubehlo už desať rokov.  

MICHAL VODECKÝ bol jeden z kapitánov, predpovedali mu veľkú kariéru, trebárs v anglickej lige. V osemnástich však náhle skončil. Dnes mal byť na športovom vrchole, ale všetko je inak. 

Kým jeho bývalí spoluhráči Lukáš Haraslín, Denis Vavro, Marek Rodák, či Jakub Hromada hrajú za reprezentáciu, on štartuje kariéru lekára. Vždy veľa čítal a dobre sa učil. Miloval aj školu. Vo všetkom chcel byť najlepší.

"Mal by som sa ako prasa v žite (smiech). Nebol by som však spokojný. Dokonca života by ma prenasledovalo to, že som nevyskúšal nič iné, ako futbal," tvrdí.

V rozsiahlom rozhovore pre Sportnet vysvetľuje, že prečo náhle ukončil kariéru. Prečo odolal ponukám zo zahraničia? Ako znášal prechod medzi dospelých? Ako znášal náročné štúdium medicíny. Prečo odchádza ako lekár pracovať do zahraničia? Čo považoval za masaker?

Zahrali ste si na majstrovstvách sveta i Európy do 17 rokov, ale krátko potom ste ukončili kariéru. Prečo?

Skončil som trištvrte roka po svetovom šampionáte. Bolo tam viac dôvodov. V prvom rade ma bavila aj škola. Vedel som, že mám viac možností. Bol som na majstrovstvách sveta i Európy, bol som dokonca kapitán. Dostal som sa aj do prvého tímu Banskej Bystrice. Myslím, že už v pätnástich rokoch som bol na lavičke náhradníkov. Od šestnástich som s áčkom pravidelne trénoval. Vyskúšal som si mužský futbal v druhej lige. 

Popri hráčskej kariére som chcel naďalej študovať, čo však bolo ťažké skĺbiť. Mal som síce individuálny školský program, ale na rozdiel od iných som nechcel dostávať trebárs trojky. Po istom čase som bol trošku z toho psychicky vyhorený, lebo som bol na dvoch frontoch.

Šiel som na maximum v škole i vo futbale. Dostal som sa do istého štádia a dlho som premýšľal, veľa som sa rozprával aj s otcom. Nakoniec som si to celé vyhodnotil. Mal som vnútorný pocit, že som vo futbale dosiahol všetko, čo som chcel. Túžil som sa venovať iným veciam.

Vraveli ste, že ste vyhoreli. Ako ste to mysleli?

Tým, že som chcel veľa dosiahnuť ako futbalista a popritom aj študovať, tak toho bolo na mňa strašne veľa. Dalo sa tak fungovať istý čas, ale nebolo to kompatibilné z dlhodobého hľadiska. Trénovať štyri či päť hodín denne a následne musíte regenerovať. Popritom sa stravovať či dopravovať na ihrisko. A následne ešte študovať? Ja nie som človek, čo robí veci na 80 či 90 percent. Ja som chcel byť najlepší, chcel som všetko robiť na sto percent. 

Skončili ste na prahu dospelosti. Nemali ste záujem sa živiť futbalom? 

Nechcem, aby to vyznelo neskromne, ale budem úprimný.

Mal som to v hlave vždy dosť upratané, celkom mi to pálilo, takže som vedel, čo všetko profesionálny futbal zahŕňa. Ak by som mal trošku šťastia, tak by mi to vyšlo. Mal som na to dobrú povahu. Ale na druhej strane som už nemal ambíciu vo futbale pokračovať. Neviem to dobre vysvetliť slovami. Bol som však spokojný s tým, čo som dosiahol. 

Ako ste vtedy vnímali sám seba? Kde ste videli svoj futbalový strop?

Slovenskú ligu som vnímal iba ako odrazový mostík na začiatku kariéry. Vždy som bol nastavený tak, že to bude mať význam iba vtedy, keď pôjdem do dobrej zahraničnej ligy. Iba vtedy máte šancu sa zabezpečiť na celý život a dosiahnuť niečo veľké. Keď som bol na svojom úplnom vrchole, tak som veril, že na to mám. Nebol som síce výnimočný talent, ale moja povaha ma posúvala dopredu. 

Lákali vás do zahraničia?

Mal som viacero ponúk už aj pred majstrovstvami sveta. 

Môžete byť konkrétnejší? 

Mal som asi tri ponuky, trebárs z Aston Villa, kde šiel vtedy aj môj spoluhráč (Tomáš Zázrivec). Povedal som nie. 

Prečo?

Mal som vtedy šestnásť či sedemnásť. Necítil som sa psychicky pripravený tam ísť. Nechcel som odísť od rodiny. Prišlo mi to vtedy nezvratné. Musel by som sa všetkého vzdať. Chcel som si dokončiť školu. Čakal som na moment, že keď budem viacej pripravený. To však neprišlo. Myslím, že futbalovo som bol pripravený, ale nie v hlave. 

Prechod do mužského futbalu je dosť náročný. Akú skúsenosť máte s áčkom Banskej Bystrice? 

Bol som tam aj so Šimonom Kupcom, bol to rovesník, čo bolo plus. Podporovali sme sa. Boli sme ešte deti. To prostredie bolo pre mňa ťažké vstrebať. 

Ako to myslíte?

Chalani v šatni boli všetko dospelí muži. Ja som bol ešte dosť mladý. Nešlo ani tak o futbalové veci, fyzicky som bol dobre pripravený. V niektorých veciach to však bolo zložité. Ťažko sa to vysvetľuje, skôr išlo aj o vzťahy. Musel som si chvíľu zvykať. 

Skúsení mazáci sa neraz boja konkurencie mladších, čo dávajú pocítiť. Tak ste to mysleli? 

Iste, toto funguje. Je to katastrofa.