Na galavečere Športovec roka mu publikum Slovenského národného divadla aplaudovalo v stoji. Krasokorčuliar JOZEF SABOVČÍK dostal ocenenie športová legenda.

Má bronz zo ZOH 1984, vyhral majstrovstvá Európy v rokoch 1985 a 1986, ako prvý v histórii tohto športu skočil na súťaži štvoritý skok. Po kariére sa usadil v Amerike, bol úspešný aj medzi profesionálmi, vystupoval na otváracom ceremoniáli ZOH 2002 v Salt Lake City.

O všetkých tých míľnikoch by sa dali spraviť samostatné veľké rozhovory, ale počas jeho krátkej návštevy v Bratislave bol o jeho osobu veľký záujem. Sabovčík chodil z jedného interview na druhé, no v nabitom programe si našiel čas aj pre Sportnet.

Ako športová legenda ste si vyslúžili ovácie v stoji. Počas svojej kariéry vám často tlieskali, bolo to tentoraz iné?

Bolo to výnimočné. Podobné pocity som zažil naposledy, keď som vystupoval. Tá eufória, keď človek dokončí niečo a ľudia sa postavia a tlieskajú mu, je niečo nenahraditeľné.

Preto som ostal na ľade dlhšie než som mal, lebo s tým je ťažké sa rozlúčiť.

Prekvapilo vás ocenenie Športová legenda?

Trochu áno. Skoro štyridsať rokov som preč, hoci vždy sa sem rád vraciam. Nechcem povedať, že som si myslel, že ľudia na mňa zabudli, ale nejako som s tým nepočítal.

Čo všetko ste stihli v Bratislave za tých zopár dní, čo ste tu tentoraz strávili?

Prišiel som už v piatok, strávil som nejaký čas s mamou a s bratrancom. Pozrel som aj nejakých kamarátov. Chcel som sa dostať aj do starého mesta, lebo veľmi rád tam chodím, ale to sa, žiaľ, nepodarilo.

Počas kariéry ste zažili veľa legendárnych momentov. Bronzovej medaile na ZOH v Sarajeve predchádzalo striebro na ME v roku 1983 v Dortmunde. Ako sa zrodil tento prvý veľký medzinárodný úspech?

Išlo to postupne. Asi ako štrnásťročný som vyhral Veľkú cenu SNP, išiel som na prvé juniorské majstrovstvá sveta do Francúzska.

Postupne to rástlo a stále bol nejaký nový cieľ, ktorý som chcel dosiahnuť. V roku 1979 som bol prvýkrát na majstrovstvách sveta a na majstrovstvách Európy a stále sa tá priečka zvyšovala.

Čo pre vás znamenala tá prvá strieborná medaila z európskej scény?

Bol som veľmi nadšený. Možno tam boli aj nejaké očakávania, že som mal šancu vyhrať.

Keď som sa však na to díval spätne, striebro bolo zaslúžené. Myslím si, že viac som nemohol urobiť.

Za vašich čias sa preteky skladali z povinných cvikov, krátkeho programu a voľnej jazdy. Ktorú časť ste mali najradšej?

Pre mňa bol najlepší krátky program. Zo začiatku som vôbec nemal rád povinné cviky, bolo to pre mňa nudné, zobralo veľa energie a človek sa musel veľmi sústrediť. Neskôr som si ich však obľúbil.

Krátky program mi vyhovoval, lebo bol krátky. Ja som mal veľký problém s kondíciou, pretože moja pľúcna kapacita bola pod úrovňou priemernej populácie. Veľmi sme s tým bojovali.

Na začiatku boli ešte päťminútové voľné jazdy, vtedy sa neskákalo toľko trojitých skokov. Keď to začalo rásť, že už sme mali šesť, sedem trojitých skokov, tak to skrátili a zrazu sme mali iba štyri a pol minúty, kde sa muselo zmestiť všetko…

Pred olympiádou v Sarajeve ste mali veľké problémy s kolenom. Ako ste to zvládali?

Bol som rád, že som sa na olympiádu vôbec dostal, lebo boli tam aj momenty, keď to vyzeralo, že nepôjdem.

Spätne už mi je jasné, že tam boli ľudia, ktorí nechceli, aby som tam išiel. Moja trénerka, pani Agnesa Búřilová ma od toho chránila, nechcela, aby som vedel úplne všetko, ale cítil som, že niektorí ľudia navrhovali, že možno by bolo lepšie, ak by som tam nešiel.

Mal som problémy s kolenom a príprava na olympiádu naozaj nebola ideálna. Nevedeli sme ako trénovať. Stále sme museli riešiť, aj s pánom Zacharidesom, ktorý sa o mňa staral na suchu, ako nahradiť tú skokanskú prípravu.

Na majstrovstvách sveta v Helsinkách rok pred olympiádou som bol šiesty a to vtedy nefungovalo tak, že človek bol zrazu druhý či tretí. Museli sme si počkať svoj čas, keď nás pustia trochu dopredu. Takže som s tým nepočítal, že by som v Sarajeve mal medailu.

Náš cieľ bol dostať sa do prvej päťky a myslel som si, že na to mám.

Scott Hamilton však vám predpovedal, že sa aj s Brianom Orserom ako traja kamaráti uvidíte na stupňoch víťazov na olympiáde a napokon sa jeho slová naplnili.

Hamilton, Orser a ja sme mali veľmi dobré vzťahy. Boli sme všetci veľmi dobrí kamaráti, najmä ja s Orserom sme si boli blízki.

Na majstrovstvách sveta bol vždy naším cieľom dostať sa do prvej päťky, lebo prvých päť pretekárov zo sólových kategórií a prvé tri dvojice z párových kategórií išli na svetové turné na tri týždne.

Motivovalo nás, že keď sa dostaneme do prvej päťky, strávime spolu ďalšie tri týždne.

Takže to bol náš cieľ a v roku 1983 sa nám to nečakane podarilo. Bol som síce celkovo šiesty, ale v sčítaní krátkeho programu a voľnej jazdy mi patrilo piate miesto, takže som mohol ísť na turné. Pani Búřilová mi musela vybavovať víza, aby sme mohli ísť do Anglicka, či Nemecka.

Keď sme sa po troch týždňoch lúčili v Garmisch-Partenkirchene, oslavovali sme, boli tri či štyri hodiny ráno a všetci nás už opustili. V bare sme ostali traja poslední mohykáni.

Rozprávali sme sa, kto na aké preteky pôjde na budúci rok, kde sa uvidíme. Ešte som nevedel, či pôjdem na Skate Canada alebo Skate America, tak som povedal, keď už nič iné, tak sa uvidíme na olympiáde.

Scott Hamilton na to zareagoval: Nie, my traja sa uvidíme na stupňoch víťazov. A tak aj bolo.

Pripomenuli ste mu to v Sarajeve?

Nie, oni mi to pripomenuli, keď som vyšiel zo šatne po pretekoch. Scott aj Brian mi hneď vraveli: „Pamätáš si Garmisch?“

Ako to vyzeralo na týchto turné? Bol čas na zábavu medzi mnohými vystúpeniami?

Tam bola samá zábava a sem-tam sme korčuľovali! Preto tá motivácia dostať sa do prvej päťky bola fantastická.

Aj finančne to bolo výhodné?

Vtedy nie. Aby sme si udržali amatérsky štatút, nemohli sme dostať viac ako 250 dolárov či mariek za vystúpenie. Ak by sme dostali viac, už by sme stratili amatérsky štatút a už by sme nemohli ísť na amatérske preteky.

Rok po olympiáde ste získali prvý titul majstra Európy, teraz budete mať okrúhle štyridsiate výročie.

Áno, teraz niekedy... Tuším sme preteky začínali 4. februára.

A podľa novinových archívov voľná jazda bola 8. februára.

Hm, to je zaujímavé. Viem, že olympiáda bola 16. februára, lebo v ten deň si každý rok píšeme s Hamiltonom a s Orserom gratulácie. Tridsaťdeväť, štyridsať, teraz bude štyridsaťjeden!

Minulý rok sme oslavovali okrúhlu štyridsiatku, tak sme sa dali dohromady, stretli sme sa všetci traja v New Yorku. Bola to veľká oslava.

Neviem menovať ďalších troch, nielen spomedzi tých, čo stáli na pódiu, ktorí by takto udržovali kontakt. Je to unikátne. Dá sa povedať, že kamarátstvo z detstva nám vydržalo na celý život.

Veľmi málo sa rozprávame o korčuľovaní, všetko je o rodine. S Orserom však spolupracujem trochu aj profesionálne, pošlem k nemu svojich zverencov, nech si uňho zatrénujú a urobia choreografiu.

Olympiáda bola pre váš život asi dôležitejšia, ako titul majstra Európy.

Aj európsky titul v Göteborgu som si užil. Okrem Ondreja Nepelu bol mojim idolom Robin Cousins. V roku 1980 vyhral v Göteborgu majstrovstvá Európy. Ja som tam tiež bol, skončil som deviaty.

Pre mňa bolo veľkou cťou, že o päť rokov neskôr som stál presne na tom istom pódiu ako on. V tej istej budove, na tých istých stupienkoch. Bolo to pre mňa veľmi významné.

VIDEO: Voľná jazda Jozefa Sabovčíka na ME 1985 v Göteborgu

Mávali ste na pretekoch trému?

Nervózny som bol vtedy, keď som cítil, že nie som pripravený tak, ako by som si predstavoval.

Pred krátkym programom som sa nikdy nebál. A vo voľnej jazde som nikdy nemal obavy z toho, či skočím alebo neskočím, ale z toho, či to vydržím do konca, kedy mi začnú ubúdať sily.

Keď som vedel, že nie som natrénovaný, bolo to problematické, vtedy som bol nervózny.

Ako sa vo vašej hlave zrodila myšlienka štvoritého skoku?

Ani neviem, kto na to prišiel, či to bola pani Búřilová, alebo Carlo Fassi. V roku 1981 sme uňho boli s pani Búřilovou trénovať. V Colorado Springs sme strávili päť týždňov. Už som skákal všetky trojité skoky a niekto povedal: veď skús štvorák! Hovorím si, no výborne.

Pani Búřilová zase spomínala, že keď som skočil po prvýkrát trojitý axel, tak som jej povedal, že sa cítim aj na štvorák. Tá myšlienka tam teda bola, ale skôr tak, že uvidíme, čo z toho bude. Nerobili sme to so zámerom, že to idem zaraďovať do jazdy, bolo to len tak pre mňa.

Potom som to chvíľu nerobil, ale v roku 1984 sme to opäť začali skúšať. Viem, že na olympiáde, keďže muži mali preteky na konci a boli sme v Sarajeve dva týždne, tak som zopárkrát skočil štvorák na tréningu.

Ako reagovali ostatní? Určite ste vzbudili pozornosť.

Každý sa na to díval, že ježišmária, odkiaľ to prišlo?! Ale je to prirodzené, keď niekto urobí niečo nové, iné, tak sa na to každý bude dívať.

VIDEO: Voľná jazda Jozefa Sabovčíka na ME 1986

Na majstrovstvá Európy 1986 do Kodane ste už išli s tým, že skúsite v súťaži štvoritý skok?

Mali sme dohodu, že keď na začiatku jazdy skočím trojitý axel a trojitý flip, tak idem na štvorák. Keď mi niečo ujde, tak to vynechám.

Prvé dva skoky mi vyšli, tak som išiel na štvoritý tulup. Ustál som ho a potom som zabudol všetko. Navyše sa mi rozviazal obväz na kolene! Ale dojazdil som to.

Dostal som v hodnotení šestku, zrejme za to, že som skočil štvoritý skok, pretože dovtedy to nikto nevidel. Obhájil som titul a práve to bolo na tom krásne.

O rok skôr som v Göteborgu som nevyhral ani povinné cviky, ani krátky program, ani voľnú jazdu, ale mal som vyrovnané výkony a vyhral som celkovo.

V Kodani som však už vyhral aj povinné cviky, aj krátky program, aj voľnú jazdu. Titul som obhájil ako sa patrí.

Kedy vás začalo lákať salto na ľade?

V roku 1976 ho skočil na olympiáde v Innsbrucku Terry Kubicka, inak sa s ním teraz veľmi dobre poznám, lebo je technický špecialista.

Keď som to salto videl, aj ja som to chcel robiť, ale nikto mi to nepovolil. Robili sme však tréningové fázy aj na suchu a rotácie sme trénovali v gymnastickej hale. Určitý čas sme si vyhradili aj na to, aby sme sa naučili nejaké akrobatické veci.

Salto na trampolíne som sa naučil od gymnastických trénerov správnou technikou. Vedel som ho skákať bez rozbehu na suchu. Na ľade som ho nesmel robiť, ale na suchu s dozorom áno.

Keď som odišiel z amatérskej činnosti, v roku 1988 som ho v Nemecku skúšal na ľade pomocou dvoch lán. Niekoľkokrát mi dvaja pomohli a potom som ho s ním skončil.

Nikdy ste zo salta nespadli?

Ale áno, to sa stane. Buď som ho prerotoval, alebo keď som mal zlý odskok, tak som ho nedorotoval. Keďže som však mal tú dobrú techniku od gymnastických trénerov, vedel som, ako sa zachrániť. Vďakabohu sa mi nič nestalo.

Salto bolo dlho zakázaným prvkom, od novej sezóny ho však Medzinárodná korčuliarska únia povolila. Čo na to vravíte?

Je to voľná jazda a vo voľnej jazde by mali dovoliť nech si pretekári robia čo chcú.

Kedysi sa hovorilo, že salto akrobatický prvok, ktorý do korčuľovania nepatrí, ale prečo nie? Absolútne súhlasím, že už je to dovolené. Som rád, lebo ľudia to majú radi.

Salto skáče aj Ilia Malinin, ktorý ovláda všetky štvorité skoky, ako prvý na svete skočil štvoritý axel. Čo si o ňom myslíte?

Je to fenomén. Teraz človek nemôže povedať, že už nikdy nikto taký nebude, ale je to talent generácie.

Na Slovensku získal cenu talent roka za uplynulý rok Adam Hagara. Ako sa vám pozdáva?

Osobne som sa s ním prvýkrát stretol v roku 2022 na majstrovstvách sveta v Montpellieri.

Sledujem ho, chlapec je talentovaný, predpoklady má. Samozrejme, musí mať ten štvorák, bez toho sa už do špičky nedostane. Skokanské predpoklady na to má.

VIDEO: Štvoritý tulup Adama Hagaru na tréningu

Hagara už na tréningu skúša štvorák, môžem vám ukázať video.

(po vzhliadnutí videa) Veľmi pekne to skočil! Ja som hovoril, že na to má, ja to vidím! Lenže urobiť to v tréningu, urobiť to v programe a urobiť to v pretekoch sú tri rôzne veci.

Ak sa mu to podarí aj na súťaži, bude druhý Slovák po vás, ktorý skočil štvoritý skok.

To je fakt. Zatiaľ ešte nebol nikto iný. No to je strašné! Dúfajme, že Adamovi to vyjde.

Ako vnímate fakt, že ruskí korčuliari sa môžu zúčastniť na olympijskej kvalifikácii?

Neviem, čo si o tom mám myslieť. S tým dopovaním je to ťažké, ale Rusi dostali dištanc pre vojnu. Ja si myslím, že mali dostať dištanc preto, že dopovali.

V každom športe sa nájdu určití športovci, ktorí nejdú podľa pravidiel, ale som presvedčený, že to neplatí pre všetkých. Pre tých, ktorí sú naozaj čistí, je škoda, že nemôžu pretekať. Ale toto musia vyriešiť iní ľudia, nie ja.

Vy ste boli na olympiáde nielen ako pretekár, ale aj ako hviezda otváracieho ceremoniálu na ZOH 2002 v Salt Lake City. Aké sú vaše spomienky na rolu ohňa v červenom kostýme s červenou hrivou?

Bol to unikátny zážitok. Veľmi tvrdá robota, tri a pol mesiaca skúšok a počas vystúpenia nenormálna zima… Ale ten zážitok bol jedinečný, za ktorý som veľmi vďačný.

Keď som bol na svojej olympiáde v roku 1984, mal som dvadsať rokov. Niežeby som to nevnímal, ale neuvedomil som si magnitúdu olympijských hier.

V roku 2002, keď som tam bol ako účastník otváracieho ceremoniálu a v hľadisku bolo 50-60 tisíc ľudí, som si to už naplno vychutnal. To sa nedá opísať.

Olympiáda sa v roku 2034 vracia do Salt Lake City. Budete na ľade?

Možno ako tréner! Ja neviem. Uvidíme, vôbec aký ceremoniál vymyslia. Dúfam, že do toho voľajako budem zapojený, i keď možno nie veľmi aktívne.

Na čo by ste si ešte trúfli na ľade?

Jednoduché skoky by som ešte zvládol. Ale keďže už neviem urobiť to, čo by som si predstavoval, už ma to nebaví.

Je niečo, čo závidíte dnešným krasokorčuliarom?

Nie. Som rád, že som pretekal vtedy, keď som pretekal. Teraz je to už úplne iný šport.