Ján Miroľa spomína aj na to, ako beztrestne kopol Kaliňáka

Pre jeho rodičov bol šport španielskou dedinou, on sám postupne začal dopisovať do novín, až sa stal športovým redaktorom. JÁN MIROĽA (nar. v roku 1967) je dlhoročným športovým novinárom, publicistom, komentátorom a športovým funkcionárom. Mnoho rokov bol spolupracovníkom Prešovského večerníka, od roku 2007 pracuje v tomto denníku ako redaktor. Dnes ho predstavujeme v seriáli MY Prešovských novín o športových žurnalistoch z metropoly Šariša.

Spomínate si na svoj prvý článok, ako ste sa k písaniu vlastne dostali?

„Za to, že som viac než pred štvrťstoročím začal a dodnes píšem, môže prešovský hokej. Aj preto je možno dodnes mojou srdcovkou. V roku 1991 neexistoval internet a archív som si robil vystrihovaním výsledkov z novín. Raz sa stalo, že mi jedno kolo ušlo a bolo nemysliteľné, aby som nemal výsledky zápasov, strelcov gólov atď. Záchranou bol Prešovský večerník. Zašiel som do redakcie za Emilom Valkom a problém bol vyriešený. A potom sa to udialo... Na jeho stole som videl papiere s napísanými článkami. Dal som si dokopy dve veci. Po prvé, akýsi computer v hlave, čo sa týka výsledkov a rôznych štatistík. A potom nejaké presvedčenie, že dokážem tvoriť články. Mimochodom, na otázky od známych, ktoré som potom niekoľkokrát dostal, či som mal v škole zo slohov jednotky alebo štvorky, odpovedať neviem, nepamätám si. Nabral som teda odvahu a opýtal sa pána Valka, či by som nemohol prispievať do novín. Na otázku, či s tým mám nejakú prax, využijem niečo také, ako premlčaciu dobu. „Jasné, na vojenčine v Stříbre som prispieval do armádneho časopisu,“ vyhŕkol som, čo teraz priznávam, nebola pravda. Pán Valko mi dal šancu. Moja prvotina? Reportáž zo zápasu. ako inak hokejového, Prešov – Liptovský Mikuláš.“

Ako sa rodil váš vzťah k športu?

„Otázka, po kom ho zdedil, ostane navždy nezodpovedaná. Pre mojich rodičov, dnes už žiaľ nebohých, bol šport španielskou dedinou. Otec rád rozprával krátky príbeh o tom, ako sa raz cestou vo vlaku, pri rozprávaní so spolucestujúcimi na tému futbal, dostal do situácie, keď sa potom, až kým z neho nevystúpil, od hanby skrýval za noviny. Vraj mal šťastie, že vtedy tlačili Pravdu vo veľkom formáte. Mamka zasa robila čo mohla, aby ma priviedla aj k iným záľubám. No pre mňa, ako chlapca vyrastajúceho na Sídlisku III, nič iné, ako naháňanie lopty neexistovalo. Aj na ňu mám spomienky podobného rangu. Ona mi vždy, keď zbadala na nohách nejakú novú modrinu, so zdvihnutým varovným prstom hovorievala: „Raz budzeš kalika, bo ce nič nezajima, ľem toto šalenstvo.“ Na mysli mala futbal, a samozrejme aj hokej, ten s loptičkou na chodníku, alebo s pukom na zamrznutej Toryse. Avšak, hovorím to s úsmevom na tvári, predsa len existuje aké-také vysvetlenie, že som záujem, konkrétne o futbal, mohol zdediť po mamkiných bratoch. Dvojčatá Jozef a Fero Sopčákovci z Červenice pri Sabinove totiž niekedy hrávali aktívne futbal. Prv menovaný sa po skončení aktívnej činnosti dokonca dal na rozhodcovskú dráhu. Možno...“

Bolo vaším snom byť športovým novinárom?

„Nemal som taký sen. Prišlo to odrazu vtedy pri návšteve v redakcii u Emila Valka.“

Čo vás láka na športovej žurnalistike?

„Na začiatku to bolo niečo nové, nepoznané. Teraz beriem žurnalistiku ako súčasť života. Žiaľ, v dnešnom hektickom a uponáhľanom svete bez možnosti zamýšľať sa, čo ma na nej baví.“