Tridsaťsedemročný útočník JURAJ MIKÚŠ si obliekal v poslednej sezóne dres HK Dukla Trenčín i HC Nové Zámky. O hokejovej budúcnosti sa stále nerozhodol. 

„Páčilo by sa mi, keby som veľa necestoval a bol by som rád, ak by sa hokej v Skalici dal nejako dokopy,“ povedal v rozhovore pre Sportnet. 

Okrem športu sa však aktívne venuje aj politike. V parlamentných voľbách kandidoval za KDH a sedí aj mestskom zastupiteľstve. Aký je jeho názor, že šport a politika by sa nemali spájať?  

„Tvrdí to Peter Pellegrini a potom sa odfotí s boxerom Tomim Kid Kovácsom, bývalou tenistkou Dominikou Cibulkovou a zápasníkom Attilom Véghom. Pre mňa je to farizejstvo.“ 

Sezóna sa pre vás skončila už v predkole play off na hokejkách Nitry. Ako by ste ju zhodnotili z klubového a z osobného hľadiska? 

Pre mňa osobne bola sezóna veľmi náročná, pretože som menil počas roka pôsobisko. Šiel som z Nových Zámkov do Trenčína, potom naspäť do Nových Zámkov a nakoniec som sa v januári vrátil do Trenčína. Bolo som rozlietaný. Deti boli doma v Skalici a často som bol od rodiny odlúčený. 

V Nových Zámkoch sa veľa prehrávalo, takže to bolo náročné na psychiku. Keď som prišiel do Trenčína, tak sa mužstvo zdvihlo. Vymenil sa tréner a záver sme mali naozaj dosť dobrý. Bohužiaľ, postupová šestka nám o nejaké body unikla. 

Bola to škoda, pretože Nitra bola pre nás najhorší súper. V základnej časti sme s ňou prehrali dovedna osemkrát. 

Sledujete play off extraligy aj naďalej? Nitra prekvapujúco vyradila prvý tím po základnej časti Poprad. 

Priznám sa, že som sledoval iba toľko, koľko mi dovolil čas. Videl som nejaké útržky. Počas našej série hrali Nitrania dobre s pukom a zaslúžene cez nás postúpili. Takisto aj cez Poprad, ktorý mal svoju taktiku. Zdalo sa mi však, že bol dosť pasívny. 

V Trenčíne ste boli iba na hosťovaní. Ako sa vám v hokejovom meste páčilo? 

Nemôžem na Trenčín povedať jedno zlé slovo, čo sa týka organizácie. Mesto hokejom žilo. Je škoda, že sme nevytvorili väčšiu eufóriu. Ak by sme postúpili do hlavnej časti play off, tak by hokejová horúčka v Trenčíne ešte stúpla. Je však cítiť, že Trenčín je hokejové mesto a ľudia športu rozumejú a majú ho radi. 

Máte 37 rokov. V kariére vás stretlo veľa zranení. Pre zranenie kolena počas MS 2012 ste vynechali dve sezóny. Ako vidíte vašu hokejovú budúcnosť? 

Dobrá otázka. Momentálne nemám nijaký plán, čo ďalej. Vek je hokejovo a športovo pokročilý. Neviem ešte, čo bude s mojou športovou kariérou. 

Máte motiváciu hrať aj v ďalšej sezóne? V slovenskej extralige sú aj starší hráči. 

Hokej ma baví, ale trénovanie je niekedy pre nás starších hráčov ťažšie. Nepáči sa mi na lige, že sa zápasy hrajú iba v piatok a v nedeľu. Hráč musí byť v tempe. Keď hráme v piatok a v nedeľu, tak čakáme ďalších päť dní na zápas. 

Potom sa stane, že hráme päť zápasov za sedem dní. Je to nelogické. Lige by prospelo, aby mala o desať kôl viac, aby sa aspoň raz za čas hralo aj v utorok. Odbočil som však trošku od témy.... 

Páčilo by sa mi, keby som veľa necestoval. Bol by som rád, ak by sa hokej v Skalici dal nejakým spôsobom dokopy. 

Pracujete nejakým spôsobom na rozvoji skalického hokeja? 

Mám platnú zmluvu do konca apríla. V Dukle Trenčín trénujeme do konca tohto mesiaca. Momentálne jazdím hore dole a chodím na tréningy. Čo bude potom, to sa uvidí. 

Spomenuli sme nešťastné zranenie na MS 2012, pre ktoré ste pauzovali dve sezóny. Aké to bolo vrátiť sa po dvoch rokoch k hokeju? 

Mal som veľkú motiváciu. Stalo sa mi to, keď som mal 25 až 27 rokov. Vedel som, čo celý hokejový život zahŕňa, ako trénovať a ako sa pripravovať. Bolo náročné uvedomiť si, že mám nejaký fyzický limit, čo sa týka kolena. 

Nemohol som trénovať, ako by som mal. Vedel som to však vynahradiť inými hokejovými vlastnosťami. Veľmi mi pomohol pri návrate tréner Dušan Benický. Robil som rôzne špecifické cvičenia, ktoré by som odporúčal aspoň raz každému vyskúšať. 

Pomohli mi aj rodičia, nielen finančne, ale boli moja podpora. Takisto aj manželka. Som im za to vďačný. 

Ako veľmi vás toto zranenie zmenilo? 

Veľmi. Mám za sebou jedenásť alebo trinásť operácii ľavého kolena. Najväčší problém je rozsah pohybu a koleno pri záťaží tuhne. Odvtedy musím užívať protizápalové lieky na pravidelnej báze. Celkovo je ľavá noha slabšia ako pravá. 

Veľa ľudí mi hovorí, že som pomalý. Robil som však s kolenom, čo sa dalo a čo som mohol. Určite ma to výrazne pohybovo ovplyvnilo. Moja kariéra mohla byť úplne iná, ale niekde ma to nasmerovalo a takto to má byť. Už sa nad tým nezamýšľam. 

Rozmýšľali ste vtedy alebo aj teraz nad kariérou trénera? 

Rozmýšľal. Myslím, že by som mal čo ponúknuť. Viac by ma však bavilo skladanie mužstva a manažovanie. Neviem však, či by som mal tak dobré rady, aby som mohol robiť trénera. 

Hokejovo ste vyrástli v Skalici aj po boku majstra sveta Žigmunda Pálfyho. Určite z tohto obdobia máte veľa spoločných zážitkov. Kam toto pôsobenie v kariére radíte?