Som ako orol. Nezastavilo ma ani dvadsať štichov na nohe (rozpráva Samuel Honzek)

Cítil som sa ako v saune. Divné pohľady a ešte divnejšie otázky, to charakterizovalo klub, ktorý v súčasnosti ostro sleduje veľa Slovákov.

Človek by si bol pomyslel, že je to len preddraftový pohovor. Že stačí vedieť po anglicky a že sa najviac zapotí počas testovaných disciplín. Ale debatovať so zástupcami Montrealu Canadiens počas Draft Combine je ozajstný oriešok.

Povahou som človek, ktorý sa chce zodpovedne pripraviť na každú výzvu. Som tak naučený odmala. O Canadiens sa navyše vie, že sa pýtajú otázky od výmyslu sveta.

Ale, úprimne, asi by som sa nečudoval, keby ten pocit neistoty, ktorý zostane v každom hráčovi, ktorý sa s nimi rozpráva pred draftom, zapríčinil u niektorých úvahu na štýl: „Fíha, tak tam asi naozaj nechcem ísť...“

Asi to robia zámerne a je to zaujímavá taktika, ako si vytipovať najodolnejšie kusy. Dokážu poriadne otestovať vašu psychickú silu a nenechať na vás nitku suchú.

Áno, dostal som aj tú populárnu otázku. To, aké som zviera, som pred týmto pohovorom dlho lúštil. Čakal som, že to príde, u nich je to bežné. Na Googli som si vyhľadával všetky možné varianty, aby som nepovedal blbosť. Nakoniec som si vybral dve.

Na ľade som orol. Lovec. Dravo sa driape za svojimi cieľmi. Je rýchly, má dobré videnie. Charakterizuje ma to povahovo a trefne to opisuje aj moje silné hokejové stránky.

V živote som sova. Rád pozorujem okolie a ľudí. Všímam si, čo sa okolo mňa deje. Verím, že v tomto spočíva skutočná múdrosť.

Vzorný v góloch aj známkach

Tejto zodpovednosti ma naučil život. Vyrastať ako hokejista nie je úplne najjednoduchšie...

K hokeju ma priviedol otec. Raz sme sa šli spoločne pozrieť na tréning prípravky. Tato sa ma opýtal, či by som si to chcel vyskúšať, tak som súhlasil.

Prvý tréning, na ktorom som bol, sa začínal asi o šiestej ráno. Začal som pomaly korčuľovať iba s otcom v strednom pásme. Tam boli deti, ktoré sa len učili. Ja som bol v strede uväznený asi mesiac, keď sa ma jedného dňa tato spýtal, či nechcem ísť medzi ostatné deti na klasický tréning.

Šiel som. Hokej sa na mňa hneď nalepil. Mal som asi štyri-päť rokov. Myslím si, že mi to odmala išlo a bolo na mne vidno talent. Navyše som nemal problém vstávať skoro ráno, aby som mohol trénovať. Vždy ma to veľmi bavilo, nemal som dni, keď sa mi nechcelo.

Tie časy boli o zábave, nebral som to vážne. Ale viem, že už vtedy sa vo mne rodila dnešná súťaživosť. S kamarátmi sme na ľade často súperili a ja som chcel vyhrávať, čo sa mi darilo, to nebudem popierať. Zaujímali ma góly. Keď som ich dal najviac, vtedy som bol spokojný.

Spomínal som, že ma hokej vždy bavil a nikdy ma baviť neprestal. Aj ja som ale mal svoje chvíľky, keď sa mi nechcelo. Čím je človek starší a príde do puberty, tým menej sa mu chce vstávať a vníma, že si niektoré veci musí odoprieť. Ale nechcel som sa vyhovárať alebo simulovať. Asi by som pokúšal šťastie, veď, musím zaklopať, v kariére sa mi viac-menej vyhýbajú zdravotné problémy. Radšej som zaťal zuby.

Na hokeji pozorujem jednu krásnu vec. Aj keď sa mi náhodou niekedy nechce, stačí pretrpieť ranné pretieranie očí. Keď človek vkročí na ľad a ocitne sa medzi partiou v kabíne, chuť je okamžite späť – tak to aspoň platí v mojom prípade. Povedal som si, že aj keď sa mi nechce, musím sa prekonať, lebo keď niečo chcem dosiahnuť, musím sa prinútiť.

Neznamenalo to však, že som mal klapky na očiach a nevnímal nič ostatné. Nie je mi ľahostajná ani škola.

Myslím si, že som bol dobrý študent. Snažil som sa. Prvú trojku na vysvedčení som dostal až v druhom ročníku na strednej. Pred prechodom do mužského hokeja som zvažoval možnosť ísť na univerzitu.