Posadil sa na svoje miesto v šatni, v ktorej strávil väčšinu kariéry. MICHAL SERSEN vtedy už tušil, že táto etapa jeho života sa končí a lomcovali ním emócie. Definitíva padla v uplynulých dňoch. Tridsaťdeväťročný hokejový obranca končí v Slovane Bratislava, ale stále chce hrať.

„Rodina je pre mňa na prvom mieste, ale všetka energia popri nej išla do klubu. Slovan pre mňa znamená naozaj veľa," hovorí pre Sportnet.

Krátko po tom, čo ste s klubom skončili v predkole play-off, oznámili ste, že máte chuť hrať aj ďalej. Čo vás motivuje pokračovať v kariére?

Hokej ma stále baví, aj keď táto sezóna nedopadla dobre a nebolo to príliš zábavné, najmä ku koncu. Ale stále mám chuť prísť do kabíny, trénovať, hrať zápasy.

Preberali ste už ďalšiu sezónu so Slovanom Bratislava?

Áno, už sme o tom hovorili. Zatiaľ to vyzerá tak, že v Slovane pokračovať nebudem, takže podľa toho sa budem rozhodovať.

Ste sklamaný?

Úprimne, som sklamaný, lebo viem, že hokejovo na to mám.

Na prahu štyridsiatky je určite náročnejšie udržiavať sa v dobrej fyzickej aj mentálnej kondícii než pred 10 – 15 rokmi. Čo pre to robíte?

Fyzická stránka je klasika – posilňovňa, v lete vytiahnem bicykel do Karpát, absolvujem individuálne tréningy na ľade. A potom, keď sa začne sezóna, máme kondičného trénera, ktorý nám bol nápomocný a pod jeho dohľadom sa vždy pripravujeme. Čo sa týka mentálnej stránky, s tým nemám problém. Doma mám pohodu, dve krásne deti, takže si to s nimi užívam. Aj oni hrajú hokej.

Vyrastali ste v Gelnici, baníckom mestečku na Spiši, kde nad ľadovou plochou dlhé roky nebola strecha. Prečo u vás v detstve zvíťazil hokej?

Vtedy bol v Gelnici futbal a hokej. Futbalové ihrisko bývalo v zime zasnežené, tak sa rodičia rozhodli, že skúsime ísť na ľad a postavili ma na korčule. Prihlásili ma do prípravky a pri hokeji som zostal.

V 15 rokoch ste sa sťahovali z východu republiky do Bratislavy. Ako si spomínate na príchod do Slovana?

Veľmi pozitívne. Tešil som sa, pretože Slovan bol veľkoklub a bol som rád, že po mne siahli a prejavili záujem. Prišiel som do dorastu a nemal som veľké očakávania, ale dá sa povedať, že som sa hneď presadil a stal sa lídrom. Boli to pekné začiatky.

Museli ste odolávať nástrahám veľkomesta? Na čo ste najťažšie zvykali?

Ani nie, mal som v tom jasno – chcel som hrať hokej. Bývali sme na internáte, odišiel som z „mamahotela“, ale bolo to dobre zabezpečené. Raňajky sme mali na internáte, obedy v škole a večere v reštaurácii neďaleko zimného štadióna, o toto sa klub postaral. Zo začiatku nebolo jednoduché tráviť víkendy bez rodičov, ale rýchlo som si zvykol na voľnosť a bolo to fajn.

Aké ste mali v mladom veku hokejové sny? Mali ste nejaký hokejový idol?

Keď som začal s hokejom, chcel som iba čo najviac hrať. Až keď som prišiel do Slovana, začal som to brať vážnejšie a uvedomil si, že z toho môže niečo byť. Keď sme s dorastom chodili pozerať zápasy mužov, mojím cieľom bolo uplatniť sa medzi nimi.

Chcel som sa dostať na majstrovstvá sveta, čo sa mi aj podarilo, takže som za to šťastný. Samozrejme, mal som aj sen o NHL, ale ten nevyšiel. Mojím vzorom bol Scott Stevens – veľmi sa mi páčil jeho štýl hry. Dnes sa už taký hokej nehrá, ale snažil som sa ísť vlastnou cestou.

V sedemnástich ste sa ocitli v kabíne A-mužstva Slovana, kde sedeli hráči ako Cíger, Kapuš či Lipiansky. Ako vás medzi seba prijali?

Keď som nastúpil na svoj prvý zápas za Slovan, mal som dokonca iba šestnásť, takže to bolo pre mňa obrovské „wow“! V pätnástich som prišiel do Bratislavy s cieľom presadiť sa v doraste, a zrazu som bol v kabíne s takýmito legendami.

Ani neviem, či som niečo rozprával – hanbil som sa pozdraviť, nevedel som, či mám povedať „Dobrý deň“ alebo „Ahoj“. Zo začiatku som im vykal, ale hneď ma za to sprdli. Bol to pre mňa obrovský zážitok.

VIDEO: Rozhovor s Michalom Sersenom

Po sezóne ste vymenili slovenskú extraligu za kanadskú juniorku. Kto vás nasmeroval na zámorskú cestu?

Prišlo to nečakane. Rodičia s tým nemali skúsenosti, zastupoval ma agent. Prišla ponuka z kanadského tímu Rimouski, ktorý mal prvú voľbu v drafte a chcel si vybrať mňa. Otec mi povedal, že mi nevie poradiť, takže rozhodnutie nechal na mňa. Školu som odsunul na druhú koľaj a odišiel som do Kanady.

Bolo ťažké rozhodnúť sa pre odchod do Kanady?

Neexistovali sociálne siete, mobily neboli na takej úrovni ako dnes, komunikácia bola zložitejšia. Našiel som si vtedy priateľku, terajšiu manželku, mali sme silný vzťah, ale podporila ma a dodala mi energiu. Som rád, že som sa rozhodol správne.

Ako ste zvládli prechod do Kanady z hokejovej aj osobnostnej stránky? Nemali ste túžbu po pár dňoch zbaliť sa a vrátiť?

Začiatky neboli jednoduché, musím priznať. Samozrejme, ani moja angličtina nebola úplne ideálna – vedel som povedať zopár viet, ale na plynulú konverzáciu to nestačilo.

Trvalo mi dva-tri mesiace, kým som sa do toho dostal. Spolu so mnou tam bol aj jeden český spoluhráč, ktorý tam už pôsobil sezónu predo mnou, takže mi zo začiatku veľmi pomohol. Ale s herným štýlom a všetkými inými vecami som sa vyrovnal pomerne rýchlo.

Mal som tam svoju rolu, s ktorou som bol spokojný, hrával som veľa kvalitných zápasov, takže potom to už bolo len lepšie a lepšie.

V Rimouski Océanic bol vaším spoluhráčom aj Sidney Crosby, generačný talent a najproduktívnejší hráč súťaže. Ako na vás vtedy pôsobil?

Od začiatku to bol veľký profesionál, vedel, čo chce dosiahnuť, a išiel si za svojimi cieľmi. Pristupoval k tomu naozaj zodpovedne, ale zároveň bol skromný a pokorný. Dalo sa s ním o všetkom porozprávať.

Dokonca v druhej sezóne, keď sme postúpili priamo do play-off a čakali na súpera, sme spolu s českým spoluhráčom Zbyňkom Hrdelom išli na týždeň k nemu domov. Nemohli sme vycestovať do Európy, takže sme strávili voľno u neho a ďalšieho spoluhráča. Na Sidneyho spomínam len v najlepšom – bol obrovský vzor a neuveriteľne pracovitý hráč.

Bolo náročné brániť ho na tréningoch?

Áno, bolo. Bol naozaj dominantný a vždy ste chceli hrať v rovnakom drese ako on.

V roku 2004 vás draftovali v 5. kole Pittsburgh Penguins. Dnes je pre väčšinu mladých hráčov draft NHL vytúžený moment v kariére. Ako to bolo u vás? Ako ste sa dozvedeli, že si vás Pittsburgh vybral?

Sezóny pred draftom som mal celkom dobré, ale v tej draftovej ma pribrzdilo zranenie – vypadol som na dva mesiace a moje preddraftové hodnotenie išlo nižšie. Zo začiatku som bol sklamaný, že ma vybrali až v piatom kole, ale nakoniec som bol rád, že si ma vôbec niekto vybral. Bohužiaľ, nepodarilo sa mi prebojovať ďalej. Na drafte som bol osobne v Caroline.

Po troch sezónach v zámorí ste sa vrátili späť do Slovana Bratislava. Čo vás k tomu viedlo?

V Pittsburghu sa vymenil manažment, prišli noví ľudia s inou víziou. Najprv mi ani nechceli ponúknuť zmluvu, potom sme sa na niečom dohodli, ale poslali ma do nižšej súťaže ECHL, s čím som nebol stotožnený. Bol som presvedčený, že mám kvality na to, aby som hral v AHL. Tak sme sa s agentom dohodli, že bude lepšie vrátiť sa domov.

Neľutujete spätne, že ste sa nepobili viac o šancu dostať sa do NHL?

Nie, neľutujem. Myslím si, že som urobil všetko pre to. V danom momente to tak vyplynulo. Možno, keby ma niekde vymenili, dopadlo by to inak. Ale ani agent v tom čase podľa mňa neodviedol najlepšiu robotu. S krokmi, ktoré som v živote urobil, som však spokojný.

Bola možnosť, že by vás vymenili do iného tímu a tam by ste dostali šancu zahrať si v NHL?

Keď som bol draftovaný a keď som sa vracal do Európy, z nejakého dôvodu ma nevymenili. Až keď hrala Tampa Bay na Slovane, po zápase požiadala o moje práva. Vtedy ma Pittsburgh vymenil do Tampy a oni mali o mňa záujem.

Bohužiaľ, v tom ročníku som si potrhal krížne väzy v kolene a deväť mesiacov som nehral. Keď ma volali do kempu, nemohol som sa na ňom zúčastniť, takže z toho nakoniec nič nebolo.

Od roku 2012 začal Slovan pôsobiť v ruskej KHL. Vy ste jej úroveň už poznali, keďže ste mali za sebou ročný angažmán v Jekaterinburgu. Ako sa vám tam hralo a žilo?

Jekaterinburg je jedno z krajších miest v Rusku, takže to bola fajn skúsenosť. V tom čase však klub nemal také meno ako dnes. Teraz sú finančne zabezpečení a vyzerá to tam úplne inak.

Vtedy mali problémy s financiami a tú sezónu to dopadlo tak, že všetci cudzinci okrem mňa v klube skončili a postupne rozpúšťali mužstvo. Zo športového hľadiska ma to mrzelo, ale celkovo sa nám s manželkou v meste žilo dobre.

Ako ste zvládali dlhé cestovanie do Ruska a časové posuny?

Je to náročnejšie než v slovenskej extralige – veľa presunov, časové posuny dve, tri, štyri hodiny, na ďaleký východ aj osem-deväť hodín. Nebolo to jednoduché, ale keď je človek mladý, dokáže sa prispôsobiť.

Zažili ste na cestách po Rusku alebo počas pôsobenia v Jekaterinburgu nejaké bizarné alebo kuriózne situácie?

Keď sme hrali v Jekaterinburgu, prekvapilo ma lietadlo, do ktorého sme nastupovali – vtedy sme si robili srandu, že také lietadlo nie je ani v múzeu v Európe. A to bolo ešte pred nešťastným pádom lietadla v Jaroslavli. Potom sa to už celé zmenilo. Celkovo to však bola veľká skúsenosť – nové miesta, nové štadióny, na ktoré spomínam v dobrom.

Za Slovan ste odohrali viac než 800 zápasov a získali štyri tituly. Čo pre vás táto hokejová značka znamená?

Obetoval som tomu takmer celý svoj hokejový život. Vychoval som tu aj deti a stále ich vychovávam. Rodina je pre mňa na prvom mieste, ale všetka energia popri nej išla do klubu. Slovan pre mňa znamená naozaj veľa.

Myslíte si, že raz bude pod strechou štadióna visieť aj váš dres?

To už je otázka na vedenie. Ja som nikdy nehral hokej pre to. Ak by sa tak stalo, samozrejme, bol by som poctený, pretože sú tam veľké mená. Ale to už nie je v mojich rukách.

Ako ste niesli horšie časy, napríklad keď v klube často meškali výplaty?

To bolo najmä ku koncu pôsobenia Slovana v KHL. Nebolo to jednoduché obdobie, ale keďže platy tam boli výrazne vyššie ako v slovenskej extralige, dalo sa to vydržať. Nakoniec klub vždy všetko vyrovnal.

V posledných sezónach tím herne upadol do priemeru a stratil rešpekt súperov. Čo bude potrebovať Slovan, aby sa vrátil medzi slovenskú elitu?

Je pravda, že výkony v posledných troch rokoch nezodpovedajú tejto značke. Celkovo je potrebné zlepšiť veľa vecí, pretože tri roky sú naozaj dlhý čas. Každý hráč, tréner či funkcionár, ktorý sem príde, chce pre klub odovzdať maximum – či už na ľade, alebo mimo neho. Alfa a omega je hrať a bojovať na sto percent.

Stáva sa vám, že vás v meste zastavia fanúšikovia a chcú diskutovať o hokeji? Sú to občas aj nepríjemné debaty?

Sem-tam ma niekto zastaví a prehodíme zopár slov, ale dlhé debaty to nebývajú. Občas sa ma ľudia spýtajú na výkony tímu, najmä keď sa nedarí. Keď idem po syna do školy, niekedy sa ma niekto opýta: „No čo, čo ste to včera robili?“ Beriem to ako súčasť hokeja. Samozrejme, keď sa vyhráva, nálada je lepšia. Ale hokej je taký – raz ste hore, raz dole.

Z bohatej reprezentačnej kariéry vyberieme tri momenty. Najpozitívnejší sa nepochybne spája s majstrovstvami sveta 2012 vo Fínsku.

Pre mňa to boli druhé majstrovstvá sveta, kde som sa už dostal do zostavy a hral od prvého zápasu. Bol som veľmi šťastný. Predtým som bol v reprezentácii už niekoľko rokov, ale nikdy som nehral v tíme takú dôležitú úlohu. Na turnaji som si to naozaj užíval, odohral som veľa minút a v obrane som nakoniec skončil so Zdenom Chárom, čo bola pre mňa obrovská pocta. Keď sa na to spätne pozriem, je to zatiaľ posledná medaila Slovenska z majstrovstiev sveta.

Zažili ste väčšiu hokejovú eufóriu, ako v Helsinkách a po návrate domov?

V prvom momente prevládlo sklamanie, keďže sme prehrali vo finále. Až potom sme si uvedomili, čo sme dosiahli, a mohli sme byť hrdí na striebornú medailu. Ale veľkú eufóriu som zažil aj pri zisku titulov so Slovanom, najmä v sezóne storočnice klubu. Každý jeden titul si treba vážiť a naplno si ho užiť.

V čase majstrovstiev sveta vo Fínsku ste už boli skúsený 26-ročný hráč. Dal vám tento úspech, ale najmä cesta, ako ste sa k nemu dopracovali, niečo do ďalšieho priebehu kariéry?

Určite áno. Veľa som sa naučil, či už od Zdena Cháru, alebo od ďalších skvelých hráčov v tíme. Bol to pre mňa ďalší krok vpred.

Medailu rovnakej hodnoty ste však získali aj oveľa skôr, ešte na MS hráčov do 18 rokov v Rusku. Pamätáte si ešte niečo z tohto turnaja?

Áno, tam sme mali naozaj výbornú partiu. Mnoho hráčov sa presadilo, viacerí boli draftovaní do NHL – Andrej Meszároš, Jaro Halák, Ivan Baranka, Števo Ružička… Adam Drgoň doteraz hráva a je lídrom v Michalovciach. Mali sme výborný tím. Pamätám si, ako sme v Jaroslavli vyradili domácich Rusov a vo finále proti Kanade fandila celá hala nám, akoby sme hrali doma. Bol to obrovský zážitok.

Opačné emócie ste museli prežívať o päť rokov, keď mužstvo, poznačené rozkolom v hokejovom hnutí, zdolalo na turnaji iba Talianov a bojovalo o záchranu. Ako ste sa s tým vyrovnávali?

Takéto situácie si človek nechce pamätať, radšej ich vytlačí z hlavy. Keď hráte o záchranu s Talianmi, tak to nie je dobré.

Aký bol dôvod, že tím nehral na úrovni predchádzajúcich majstrovstiev?

Ak sa nemýlim, bolo to v období štrajku a nikto zo zámoria sa k mužstvu nepripojil. Netreba si klamať – slovenskí hráči zo zámoria sú pre reprezentáciu veľmi dôležití a ich absencia bola cítiť.

Chceli by ste si ešte splniť nejaký hokejový sen?

Chcel som ukončiť kariéru so Slovanom titulom alebo aspoň lepším výsledkom, ale žiadny ďalší veľký sen už nemám.

Máte predstavu, čo budete robiť po skončení hráčskej kariéry?

Niečo v hlave mám, ale zatiaľ to nebudem konkretizovať.

Nebojíte sa života po kariére, keď vypadnete z každodennej rutiny?

Hovorí sa všeličo, niektorí hráči to zvládajú horšie. Ja si myslím, že sa s tým popasujem. Mám dvoch synov, ktorí hrajú hokej, takže im chcem byť nápomocný. Vďaka nim a manželke verím, že prechod do „normálneho života“ zvládnem bez problémov.