„Život sa tu nekončí. Nezáleží na tom, čo sa nám stane, pokiaľ máme ďalší deň, mali by sme mu dať šancu a nájsť silu ísť cez to,“ hovorí pokojne a s istotou v hlase bývalý hokejista MICHAL MRÁZIK. 

Zahral si na dvoch majstrovstvách sveta do 20 rokov, pôsobil vo Švédsku, objavil sa v jednom zápase aj v zámorskej AHL. Hokejovú kariéru ukončil už v 23 rokoch zo zdravotných dôvodov a napísal knihu.

Čo vás viedlo k hokeju a ako vyzerali vaše prvé kroky?

V podstate to bolo veľmi prirodzené. Otec bol hokejista, starší brat hrával tiež, takže som k tomu prirodzene inklinoval. Už v troch rokoch som bol prvýkrát na korčuliach a tam sa to celé začalo.

V juniorskom veku ste odišli do Švédska. Aké to bolo v takom mladom veku? Išli ste sám?

Išiel som úplne sám a mal som čerstvých sedemnásť. Ak by som mohol, paradoxne by som šiel ešte skôr – spätne to vnímam tak, že by to bolo pre môj rozvoj ešte lepšie. Vždy to bol môj sen. 

Od trinástich–štrnástich som to mal v hlave usporiadané: chcel som byť v juniorke mimo Slovenska. Chcel som zlepšiť korčuľovanie, takže som mal na hľadáčiku Fínsko a Švédsko.

Tam sa človek dostane len cez výkony, ktoré prišli na majstrovstvách sveta do 18 rokov v Rusku, po ktorých som dostal osem ponúk zo švédskych junioriek.

Osem ponúk je veľa. Na základe čoho ste si vybral práve Rögle?

Rögle som si zvolil po dohode s agentom a na základe jeho skúsenosti – mal tam ešte jedného hráča. Rovno sme podpísali trojročný kontrakt. Dali mi najlepšie podmienky. 

Vtedy som o tom veľa nevedel, človek sa v tom nevyzná, takže sme sa rozhodli tak, ako sme sa rozhodli. Všetky detaily sú zaznamenané aj v knižke.

Nastúpili ste aj v najvyššej švédskej súťaži – síce len na jeden zápas, ale aký to bol pocit?

Veľmi špeciálny. V tom čase som s áčkom trénoval v podstate denne, vedel som, že je to na spadnutie. Nie som však domáci Švéd, takže príležitosť neprichádza hneď – musel som si počkať. 

Prišiel aspoň ten jeden zápas a som zaň veľmi vďačný. Neviem, koľko hokejistov si to môže pripísať, aj keď je to „len“ jeden štart. Pre mňa to malo vyšší a hlbší význam než štatistika – je za tým celá sezóna práce. V osemnástich nastúpiť v SHL nie je bežné, a preto som si to vážil.

Spomínali ste aj reprezentáciu a juniorské šampionáty. Čo pre vás znamenalo obliecť si slovenský dres a aké zážitky vám to pripomínajú?

To sú najkrajšie momenty kariéry. Najmä prvá „osemnástka“ v Rusku – to sú najkrajšie herné aj mimošportové spomienky. Vydarený turnaj so skvelou partiou a realizačným tímom, výborne zorganizovaný. Zanechalo to vo mne najkrajšie spomienky.

Dvadsiatka takisto, najmä tá posledná, bola fajn. Tieto štyri šampionáty sú pre mňa vrcholy – sezóna vždy smeruje k majstrovstvám sveta.

Tešili sme sa do reprezentácie, nazbierali sme neskutočné množstvo zážitkov a kamarátstiev, ktoré trvajú dodnes. Stretnúť sa z celého Slovenska, sústrediť sa na jednom mieste a podať spoločný výkon – v tom je hodnota.

Zo Švédska ste odišli do klubu Bratislava Capitals. Ako si spomínate na tento angažmán?

Bol to môj prvý profesionálny angažmán, prvá profi zmluva. Hneď prvý zápas so Salzburgom bol veľmi vydarený a celá prvá sezóna vyšla výborne. Dokázal som si, že na to mám a môžem hrať s dospelými, hoci som mal devätnásť. 

Prišli aj zranenia – paradoxne sa objavili prvé problémy s chrbtom, v play-off som si natrhol priťahovač a sezónu som nedohral.

V ďalšej sezóne prišla tragédia v klube. Všetci vieme, čo sa stalo, netreba ísť do detailov (pozn. red. smrť Borisa Sádeckého). Za mňa – napriek všetkému – moje pôsobenie v klube hodnotím veľmi pozitívne.

Následne ste odišli do Košíc. Ako k prestupu došlo a čo vám dal?

Po pôsobení v Capitals sme si všetci museli nájsť nové kluby. Rozhodol som sa tak, ako som sa rozhodol, trvalo to asi dva týždne. Angažmán mi dal iný rozhľad. 

Bola to veľmi náročná, ale náučná sezóna – zmena trénerov, prechod z fínskeho štýlu na kanadský. Skvelá partia, dobré play-off, hoci semifinále nevyšlo – so Slovanom sme prehrali v siedmom zápase po predĺžení. Bolo to napínavé a pekné. 

Po sezóne som sa už tešil na leto – chcel som sa pripraviť lepšie, lebo ma trápili zranenia a nebol som pripravený tak, ako by som za normálnych okolností bol.

Ďalšiu sezónu ste odišli do zámoria. Ako sa to zrodilo a ako ste si zvykali na severoamerický štýl?

Už ako sedemnásťročný som prišiel do kontaktu so skautmi a ľuďmi z NHL. Mal som indície a myšlienky, že ak chcem na to pomýšľať, mal by som sa tam dostať čím skôr. Keď prišla možnosť ísť na skúšobný kemp, neváhal som. 

Som za to rád – otvorilo mi to oči, prinieslo kopu vedomostí, skúseností, ľudí a priateľstiev. Zvykol som si rýchlo – po prvom zápase v kempe som cítil, že na menšom ihrisku spraví človek zopár krokov a je okamžite na druhej strane. Pre mňa, vysokého hráča s veľkým dosahom, to bola výhoda. Túto zmenu som mal rád.

Bol práve úzky ľad a rýchlosť najväčší rozdiel oproti Európe?

Áno – úzke klzisko a s ním súvisiaca rýchlosť. A trocha iný štýl hry z pohľadu kreativity aj systému. Ťažko sa to lepšie opisuje, ale ihrisko zohráva veľkú rolu.

Odohrali ste aj jeden zápas v AHL. Ako sa na to s odstupom času dívate?

Sen bola vždy NHL, ale AHL je súčasťou toho sna. Keď človek pozná zákulisie – v knihe vysvetľujem, čo všetko tomu predchádzalo – pochopí, že ten jeden zápas bol veľké zadosťučinenie. 

Po tom, čím som si prešiel, som vedel, že na to mám a môžem to hrať. Šport je však z veľkej časti aj biznis – a tak to bolo vtedy aj tam.

Ďalšiu sezónu ste nehrali. Súviselo to so zranením chrbta, ktoré vás už predtým obmedzovalo?

Po sezóne som podpísal s farmou New York Rangers ďalší skúšobný kemp a išiel do New Yorku. Hneď na prvom tréningu kempu som sa zranil – znova chrbát – a bolo to horšie. 

Týždeň som iba ležal. Posunuli ma do nižšej ligy, kde som nedostal adekvátnu zdravotnú starostlivosť. Rozhodol som sa celú sezónu vynechať a dať sa dokopy. Vyhodnotil som to tak, že to bude najlepšie. Rozsah zranenia nedával zmysel naťahovať čas – nebol by som schopný podať plnohodnotný výkon.

Potom prišiel angažmán v Poprade, ale už ste nenastúpili. Prečo?

Bol som tam mesiac v auguste, potom som mal opäť problémy. Dostal som sa do bodu, kde som bol o rok skôr. 

Veci, ktoré sa v New Yorku napravili zle a trochu sa podcenili, mi znovu privodili následky. Muselo sa to opäť dávať dokopy. Dozvedel som sa, že to už nie je príliš zlučiteľné s profesionálnou kariérou športovca, a skončil som.

Knihu ste písali sami, alebo ste s niekým spolupracovali?

Je úplne v mojej réžii – písanie bez ghostwritera, editovanie aj vydanie. Pomáhali mi dve šikovné dievčatá s procesom vydania – dizajnom, stránkou a podobnými vecami, na ktoré nemám úplne nadanie.

Chcel som doručiť odkaz a posunúť správu ďalej – pomôcť mladým športovcom, mladým ľuďom, ale aj starším. 

Kniha primárne nie je o mne ani o športe – poukazuje na životnú situáciu, ktorou si každý raz prejde, aby sa človek necítil sám. Mnohí ma vnímajú cez internet a sociálne siete istým spôsobom, ale realita za oponou býva iná a človek si prechádza rôznymi vecami.

Nazvali ste ju „Life Doesn’t End Up Here“ alebo Život sa tu nekončí. Je to zámer?

To som si povedal, keď som skončil s hokejom. Vedel som, že ak knihu vydám, bude sa tak volať – prišlo mi to prirodzené. Povedala mi to aj mama: život sa nekončí, keď skončíš s hokejom, ide ďalej. 

Posolstvo je, že nezáleží na tom, čo sa nám stane – pokiaľ máme ďalší deň, mali by sme mu dať šancu a pokúsiť sa cez to dostať. Strácať čas bedákaním je zbytočné. Aj smútok má význam, ale v tomto prípade to myslím tak, že negatívnou skúsenosťou či nehodou sa život nekončí – ide ďalej a treba nájsť silu to prekonať.

Ktoré zážitky z kariéry opisujete najdetailnejšie?

Moje zranenia za posledné tri roky, tragédiu v Capitals a niektoré príhody z Ameriky – veľmi špecifické až nezvyčajné v hokejovej kariére. Zachytený je aj príbeh mladého človeka, ktorý sa za päť rokov mení – ako som sa vyvíjal a rozvíjal.

Plánujete knihu bližšie predstaviť aj slovenským čitateľom?

Kniha je dostupná na Amazone aj v slovenskom jazyku, ale do budúceho roka plánujeme vydať novú verziu čisto pre slovenského čitateľa.

Prečo ste ju pôvodne písali po anglicky?

Žijem už osem rokov v zahraničí. Väčšinu času rozprávam po anglicky viac než po slovensky a okruh ľudí, ktorých oslovujem, je anglicky hovoriaci – aj dosah na sociálnych sieťach. 

Myslím si, že do budúcna sa tomu bude musieť prispôsobiť každý, starší aj mladší. Zároveň som ju urobil aj v slovenčine – originál som písal rukou po slovensky a následne som ju preložil do angličtiny a znova gramaticky opravil a editoval. 

Hlavný cieľ je, aby z toho malo úžitok čo najviac ľudí.

Čomu sa momentálne venujete? 

Momentálne navštevujem dve vysoké školy. Študujem bezpečnostné inžinierstvo na Slovensku a filozofiu v USA.