TRENČÍN. Na Hodžovej ulici v Trenčíne vládol koncom júla 2005 čulý ruch. Uprostred horúceho leta sa tu zjavil kúsok mrazivej vášne.
Štyridsať hokejistov, medzi nimi viacero hviezd NHL, a šesťsto fanúšikov krstilo nový zimný štadión. Aj po dvadsiatich rokoch je to slovenský unikát.
Stojí za ním trio Gáboríkovcov: otec Pavol, typický novátor, ktorý mal preštudované najnovšie technológie, starší syn Branislav, bývalý hokejista a vyštudovaný stavbár, neskôr rezolútny a presný manažér, a mladší Marián - už v mladom veku vychýrený zakončovateľ a jeden z najlepších útočníkov zámorskej hokejovej profiligy.
Štadión má v názve iniciály jeho mena - MG Rink. Marián Gáborík v deň oficiálneho otvorenia priznal, že bol nervózny, ako pred svojim prvým zápasom v NHL. Snívalo sa mu, že na otvorenie štadióna neprišli diváci ani hráči.
Keď sa zobudil, uľavilo sa mu. Po ľade sa preháňali Peter Bondra, Žigmund Pálffy, Jozef Stümpel, Marián Hossa, Róbert Švehla, Branko Radivojevič alebo Brent Burnes. V tom čase Gáboríkov spoluhráč v tíme Minnesota Wild pôsobí v NHL dodnes. Štyridsaťročný Kanaďan bude v budúcej sezóne nastupovať za Colorado Avalanche.
Marián Gáborík bol generačný talent. Hokejovo vyrastal v Trenčíne, vytiahol sa popri staršom bratovi a jeho partii.
V slovenskej extralige debutoval vo veku 16 rokov a 27 dní proti Liptovskému Mikulášu, v prvom zápase strelil aj premiérový gól.
V roku 1999 bol členom bronzovej slovenskej dvadsiatky na MS v Kanade, aj bronzovej osemnástky na MS v Nemecku.
V júni 2000 sa čerstvý maturant chystal s rodičmi a starším bratom na draft NHL do Calgary. "Mohol by si ma vybrať Columbus alebo Minnesota, jeden z nových klubov NHL, kde by som mal väčšiu šancu zahrať si v NHL už v najbližšej sezóne," prognózoval 18-ročný mladík. Nemýlil sa.
Po Gáboríkovi siahol tím Minnesota Wild z tretieho miesta, čím sa stal v tom čase najvyššie draftovaným Slovákom.
Nový klub na mape NHL ponúkol útočníkovi nováčikovský kontrakt. Gáborík sa v kempe presadil do zostavy tímu a hneď v prvom zápase novej sezóny strelil prvý gól Minnesoty v NHL.
Už v mladom veku sa stal ťahúňom Wild a obľúbencom fanúšikov. V prvej sezóne v NHL strelil 18, v ďalších dvoch už po 30 gólov.
Keď v októbri 2003 podpísal svoju druhú zmluvu v NHL, vedel, že zarobí milióny. Trojročný kontrakt mu vyniesol viac než 5,5 milióna amerických dolárov. Slušný kapitál na unikátny projekt.
Nápad za milión (dolárov)
Rodina sa s myšlienkou pohrávala dlhší čas. Sen sa začal premieňať do reality v roku 2004. Otec Pavol vycestoval do Minnesoty, kde s plánom a prvými návrhmi oslovil Mariána.
Myšlienka sa mu páčila až tak, že bol ochotný do nej investovať prvé zarobené milióny. Nie preto, aby zbohatol, ale aby niečo vrátil mestu, ktoré ho hokejovo vychovalo.
„Na Slovensku to bol experiment. Postaviť štadión bol oveľa ľahšie realizovateľný sen, ako spraviť zo syna hráča NHL," spomína na začiatky Pavol Gáborík v kancelárii zimného štadióna.
Branislav, Mariánov starší brat, počas niekoľkých rokov práce skauta videl, ako fungujú štadióny v Európe a zámorí. Hlavnou inšpiráciou pre Gáboríkovcov bola hala v Prahe - Letňanoch, ktorú na začiatku milénia postavili bratia Kučerovci.
Keď boli plány na papieri, mohlo sa začať stavať. Rodina pozemok pod arénou získala od mesta za symbolickú jednu slovenskú korunu, pod podmienkou, že bude fungovať aspoň 15 rokov.
Poslancom mesta to vtedy vŕtalo v hlave, no dnes o tejto zmluve už nikto nehovorí. Možno aj preto, že aréna svoju úlohu splnila nad očakávania.
Stavbu zrealizovala za osem mesiacov miestna firma Monolit. Technológiu haly a ľadovej plochy zabezpečila belgická spoločnosť, ktorá bola lacnejšia než firmy z Česka a Slovenska. Náklady dosiahli 51 miliónov slovenských korún, v tom čase takmer rovný jeden milión dolárov.
V čase výstavby štadióna si rodina vypočula aj hlasy kritikov a pochybovačov. „Tí ľudia sa tu teraz chodia korčuľovať," smeje sa Pavol Gáborík.
Po 20 rokoch s hrdosťou v útrobách štadióna obdivuje, čo sa mu so synmi a manželkou podarilo vybudovať. „Strávili sme tu takmer štvrtinu života. Dalo nám to nový rozmer a náplň do života, za čo sme Mariánovi vďační," vraví.
Otvorenie haly sa uskutočnilo začiatkom júla 2005. Prvé deti na novučičkom ľade korčuľovali skôr ako profesionáli z NHL.
„Čiastočne je to splatenie dlhu trenčianskemu hokeju a mestu, kde som dostal hokejové základy. Veď tu sa začala moja cesta do veľkého hokeja a verím, že sen mnohých chlapcov presadiť sa v tomto športe sa začne napĺňať na tomto štadióne," hovoril vtedy pre médiá Marián Gáborík.
„Pocit, že všetko máme za sebou a tréneri či chalani vám pochvália ľad, stojí za to," dodal pred 20 rokmi Pavol Gáborík.
Dnes tvrdí, že z technologického hľadiska neurobili žiadny zázrak. Snažili sa držať kvality, aj keď to bolo za vyššiu cenu.
Aréna bola a stále je čisto súkromná investícia rodiny Gáboríkovcov, ktorá jedným dychom dodáva, že bola postavená ako srdcová záležitosť.
„Mariánovi som povedal, že z toho nebude mať žiadny osoh. Ale ľudia, ktorí tam budú pracovať a okolie, áno. Aj napriek tomu do toho išiel," dodal otec Gáborík.
Hokejová škola, ktorú absolvoval aj Dvorský
Pôvodne sa s halou rátalo len na zimnú prevádzku – od októbra do apríla. Letná prevádzka sa totiž javila ako energeticky nevýhodná.
Lenže potom prišiel ďalší nápad s letnou hokejovou školou a z nej sa vykľul najväčší ziskový a zároveň hodnotový prínos arény.
„Na toto som obzvlášť hrdý," vraví Pavol Gáborík.
Hokejovú školu organizovali každý rok od postavenia haly. Najskôr bola prenajatá Marcelovi Sakáčovi, bývalému hokejistovi a hráčskemu agentovi, neskôr ju začala riadiť rodina Gáboríkovcov.
Ročne cez letné prázdniny pricestovalo do Trenčína približne 500 detí z rôznych kútov celého sveta, vrátane Austrálie, Nového Zélandu, Mexika či Japonska.
O letné kempy bol mimoriadny záujem, častokrát boli vypredané už v zime. Hokejová škola Mariána Gáboríka sa stala najvyhľadávanejšiou v Európe.
Deti bývali v priľahlom hoteli, mali k dispozícii posilňovňu, plaváreň a sprievodný program. Okrem toho sa zlepšovali v hokeji a denne sa im venovali tréneri s bohatými skúsenosťami.
„Keď vidím v lete stovky detí, cítim hrdosť. Človek si síce časom na to zvykne, ale vždy ho to poteší. Najväčšou odmenou pre mňa je, keď na konci týždňa prídu spokojní rodičia a poďakujú, že tu bolo super," hovorí Branislav Gáborík, jeden z hlavných organizátorov hokejovej školy.
Každoročne sa kempov zúčastňuje aj Marián, ktorého meno bolo vždy lákadlom pre nádejných hokejistov. V NHL odohral za kluby Minnesota Wild, New York Rangers, Los Angeles Kings a Ottawa Senators viac ako 1000 zápasov.
S Kings získal v roku 2014 Stanleyho pohár, v pamätnej sezóne sa stal so 14 gólmi najlepším strelcom play-off.
Školu dokáže rodina naplniť aj dávno po tom, čo jeden z najlepších slovenských útočníkov histórie ukončil kariéru. Aj v lete 2025 sa na päť týždňov vypredá kemp a arénou sa nesie hluk stoviek detí.
Jedným z množstva absolventov je aj súčasný reprezentant Dalibor Dvorský. Na kempe sa zúčastnil v roku 2012 ako 7-ročný. Rodičia mu moment zvečnili na fotografii s Mariánom Gáboríkom, ktorá zdobila jeho detskú izbu dlhý čas.
Dvorský bol súčasťou hokejovej školy aj tento rok, už ako čestný hosť, hráč NHL v klube St. Louis Blues a idol začínajúcich hokejistov.
Práca pre 24 ľudí
Aréna Mariána Gáboríka dnes funguje ako plnohodnotné športové centrum. Ako hovorí manažér Branislav, hostia majú v hale plný servis - v šľapkách prejdú z hotela až k ľadovej ploche.
Počas zimných období cez týždeň v hale trénuje polovica žiakov športovej školy. V minulosti viackrát pomáhali aj hokejovému klubu Dukla Trenčín s tréningovými možnosťami.
Veľkým prínosom pre halu býva príchod zahraničných hostí, ktorí v priestoroch absolvujú sústredenia a kempy. Bývajú to kluby, mládežnícke reprezentácie, skupiny amatérov, ale aj krasokourčuliari.
Pravidelne prichádzajú tímy z Rakúska, Veľkej Británie či Slovinska. „Každý, kto príde prvý raz, sa vždy vráti,“ tvrdí Braňo Gáborík. Aj preto je štadión celoročne vyťažený.
Okrem iného hala poskytuje ľad pre verejné korčuľovanie úplne zadarmo. Súčasťou komplexu je hotel, aj reštaurácia s výhľadom na ľadovú plochu. Koncept, ktorý je unikátny aj v európskom meradle, priniesol práve starší brat.
Arénu spočiatku riadilo 10 ľudí, dnes v nej pracuje 24 zamestnancov, od ľadárov, obsluhu reštaurácie, hotela až po upratovačky.
Nie vždy však aréna prekvitala. Počas pandémie covidu a hlavne energetickej krízy čelili Gáboríkovci problémom. Na tri týždne museli dokonca rozpustiť ľad.
„Nedokázali sme zarobiť ani na elektrinu. Bolo to najťažšie obdobie počas 20 rokov," hovorí otec Gáborík.
Ako priznáva rodina, v niektorých momentoch musel Marián vytiahnuť peniaze zo svojho vrecka a projekt opätovne zadotovať. „V konečnom dôsledku by sa však dalo povedať, že aréna je v pluse," dodáva Pavol Gáborík.
Rodina spoločnými silami priestory postupne inovuje a snaží sa prekľučkovať dobou. Zároveň neprestáva veriť, že celý projekt má zmysel.
