BRATISLAVA. Zlato alebo striebro? Pred najočakávanejším bonbónikom svetového šampionátu v ľadovom hokeji v Petrohrade 2000, keď bolo na vyblýskanom ľade prestreté už len pre dvoch, skvelými výkonmi finalistov namaškrtení českí i slovenskí priaznivci mohutne živili zlatú túžbu.

Šťastie sa usmialo na českú reprezentáciu, slovenská postupom do finále s neskrývaným smútkom prijímala striebro i početné gratulácie k výborným výkonom a historickému úspechu.

Azda najväčší kompliment zaznel od Švajčiara René Fasela, šéfa Medzinárodnej hokejovej federácie.

„Ak by sa Československo nerozdelilo, sotva by malo na majstrovstvách sveta konkurenciu. K jednému špičkovému tímu pribudol druhý. Jedinečné a pre ľadový hokej prínosné – veď v českom i slovenskom výbere korčuľovali viaceré osobnosti svetového hokeja,“ zdôraznil.

Jánoš s Pálffym ovládli produktivitu

Keď na nebi posilvestrovskej noci odchádzajúceho roku 1992 svietili pestrofarebné vzorce ohňostrojov, Slovensko sa zobúdzalo do vlastnej samostatnosti. Aj športovej.

Tri dni pred Silvestrom sa na turnaji o Cenu Izvestijí ukončila dlhá, bohatá a úspešná púť československej hokejovej reprezentácie.

Branislav Jánoš, Ladislav Karabin, Ľubomír Sekeráš a Ján Varholík boli poslednými slovenskými hráčmi, ktorí si na spomenutom podujatí obliekli jej dres. Federálna hokejová liga doznela: z titulu sa tešila pražská Sparta, bronz si pripla trenčianska Dukla.

Jej dvaja draví útočníci kraľovali štatistikám: Braňo Jánoš sa stal so 66 bodmi (38 gólov, 28 asistencií) najproduktívnejším hráčom základnej časti, Žigmund Pálffy (s 57 bodmi 2. po základnej časti) s 22 bodmi (10+12) najproduktívnejším hráčom play off.

„Titul sme síce neobhájili, ale so sezónou som spokojný,“ vravel Pálffy. Aj tak vyzeralo posledné zbohom spoločnej súťaži.

Dôveru dostal Ján Mitošinka

Kým po rozdelení federácie pokračovala spoločná futbalová reprezentácia v kvalifikácii MS 1994, v ľadovom hokeji zdedilo nástupníctvo Česku.