Kustód Montrealu Eddie Dufour mal pre neho, ako vždy, nachystané korčule a betóny. Akoby mal chytať. Všetci v šatni však vedeli, že nenastúpi.
Brankár sa na výstroj len pozrel, sadol si do svojho kútika a plakal. „Aspoň chlapci budú hrať lepšie, keď si budú myslieť, že som späť v zostave," povedal.
Potom požiadal o dres, ktorý mal na sebe vo finálovej sérii o Stanleyho pohár. Jeden posledný pohľad na miesto, kde pred tréningmi sedával s fajkou a novinami. A odišiel.
Bolo to začiatkom decembra 1925, brankár sa volal Georges Vézina.
Ten Vézina, podľa ktorého sa dnes v NHL odovzdáva na konci sezóny trofej pre najlepšieho brankára súťaže.
Nastúpil do vlaku smerujúceho domov, kde ho čakali posledné dni života. Legendu zlomila choroba, ktorej sa v tom čase nedalo ubrániť.
Vychytal Montreal, potom ho angažovali
Joseph Georges Gonzague Vézina, ako znelo celé jeho meno, sa narodil 21. januára 1887 v Chicoutimi v Québecu (dnes súčasťou mesta Saguenay) ako piate z ôsmich detí. Jeho rodičia boli francúzski prisťahovalci, ktorí prevádzkovali pekáreň na hlavnej ulici mesta.
Školu nechal v štrnástich - pomáhal v pekárni - no každú voľnú chvíľu dlhých zím trávil hokejom na zasnežených uliciach. Nie na korčuliach, ale v topánkach.
S kamarátmi namiesto hokejok používali konáre zo stromov, namiesto pukov kúsky dreva a bránkové žrde tvorilo postavené palivové drevo.
Z tohto prostredia vzišiel brankár, ktorý sa stal najlepším v meste. V šestnástich rokoch nastúpil za Le Club de Hockey Chicoutimi, jeden z troch mužských tímov súperiacich o mestský pohár Coupe Saguenay.
Klub mu zaobstaral prvé korčule, no podľa niektorých svedectiev sa s nimi trápil natoľko, že ich občas odhodil a vrátil sa k topánkam.
Vo februári 1910 zavítal do Chicoutimi profesionálny klub z Montrealu s menom les Canadiens, ktorý pôsobil v nedávno založenej National Hockey Association (NHA), na exhibičný zápas.
Miestna hala praskala vo švíkoch, prišlo najmenej 800 divákov. Legenda hovorí, že dvadsaťtriročný Vézina hráčov z veľkého mesta vynuloval.
Pravda je však trochu iná: Chicoutimi viedlo 7:1, v závere 11:5, pričom Vézina bol hviezdou zápasu.
Brankár Canadiens Joe Cattarinich si nenechal ujsť príležitosť a pred odchodom ponúkol Vézinovi svoje miesto v bránke, sám sa chcel totiž venovať trénerskej práci. Vézina buď odmietol, alebo si ponuku ešte potreboval rozmyslieť.
Pred nasledujúcou sezónou Canadiens, ktorých medzitým kúpil George Kennedy, ponuku zopakovali. Tentokrát Vézina kývol.
Do Montrealu ho sprevádzal aj starší brat Pierre, no ten skúškou neprešiel. Georges si podal s Kennedym ruku a za 800 dolárov na sezónu sa stal brankárom Canadiens.
Zmluvu nikdy nepodpísal, stačila džentlmenská dohoda.
Uhorka z Chicoutimi
Vézina bol útly, bledý chlapík, takmer krehkého zovňajšku. „Nikdy som nevidel pokojnejšieho človeka. Absolútne nič ho nevyviedlo z miery," spomínal útočník New Yorku Rangers Frank Boucher.
„V bránke sa týčil vzpriamený a takmer nikdy nepadal na ľad. Všetky strely zastavoval v stoji."
Na hlave neustále nosil pletenú čiapku v montrealských farbách - modrej, bielej a červenej. Vynikal v práci s hokejkou. „Zastavil s ňou viac striel ako rukavicou," dodával Boucher.
VIDEO: Spomienka na brankára Georgesa Vézinu
Noviny ho prezývali Chicoutimi Cucumber (Uhorka z Chicoutimi, pozn. red.). Bolo to spojenie jeho rodného mesta a uhorky ako symbolu ľadového pokoja.
Keď bol puk na druhom konci ihriska, Vézina sa len oprel o hokejku, nehybne stál a na perách sa mu sotva mihol znateľný úsmev. Tento okamih bol zachytený na mnohých fotografiách.
Vézina bol tichý a hĺbavý človek, niektorí ho nazývali mysliteľ. Keď mal čas, písal dlhé eseje na rôzne témy.
Rozhodca Cooper Smeaton o ňom hovoril: „Keď vznikol spor o gól pri jeho bránke, stačilo sa opýtať Georgesa. Ak bol gól, povedal áno. Ak nebol, povedal nie. A vždy ste vedeli, že je to pravda."
Vézina mal napokon úprimnú záľubu aj v pravidlách samotných. Pôvodné hokejové predpisy brankárom zakazovali úmyselne si kľaknúť alebo si ľahnúť na ľad.
Niektorí brankári sa tak „náhodou" naučili padať pri zákrokoch, aby sa vyhli trestu. Vézina nie. Aj keď sa pravidlo po vzniku NHL zrušilo, on si svoj vzpriamený štýl ponechal až do konca kariéry.
Syna chcel pomenovať po Stanleyho pohári
Od 31. decembra 1910 až do 28. novembra 1925 nestál v bránke Canadiens nikto iný ako Vézina. Odohral 328 zápasov základnej časti a 39 zápasov play-off za sebou. Pre klub v tom čase platila jednoduchá rovnica: brankár = Vézina.
Novinár Andy O'Brien, ktorý sledoval Canadiens vyše sedem desaťročí, opísal v knihe Fire-Wagon Hockey moment, keď hviezdny krídelník Toronta Walter „Babe" Dye – v sezóne 1924/25 líder NHL s 38 gólmi – išiel sám na bránku.
„Vézina stál vzpriamený ako socha. Asi z deviatich metrov Dye vystrelil naplno. Pohla sa len Vézinova ľavá ruka, puk zachytil s takmer pohŕdavou ľahkosťou."
V NHL, ktorá vznikla v roku 1917, mal Vézina trikrát najlepší priemer inkasovaných gólov na zápas v celej lige. Dvakrát priviedol Canadiens k zisku Stanleyho pohára (1916 a 1924), ďalšie tri razy si zahral vo finále.
Počas finálovej série o Stanley Cup 1916 sa mu narodil druhý syn. „Nazvem ho Stanley," oznámil Vézina majiteľovi Montrealu Kennedymu.
Podľa historických prameňov sa chlapec nakoniec volal Joseph Louis Marcel, ale doma ho všetci volali Stanley. Možno aj preto, že sa objavili fotografie, ako sedí vo víťaznom pohári.
Vo februári 1918 sa stal prvým brankárom, ktorý vychytal čisté konto v NHL.
V sezóne 1923/24 si zapísal rekordný priemer 1,97 gólu na zápas a hneď o rok neskôr, v 38 rokoch, ho ešte zlepšil na 1,81. V tom čase to bola absolútna rarita.
Odišiel najlepší brankár
Na sústredenie na jeseň 1925 prišiel Vézina vychudnutý a bledý. Za šesť týždňov schudol šestnásť kilogramov. Nikomu nič nepovedal.
V úvodnom zápase sezóny 28. novembra 1925 proti Pittsburgh Pirates nastúpil s horúčkou takmer 39 stupňov.
V prvej tretine nedostal gól, no na jej konci kašľal krv. Napriek tomu sa po prestávke vrátil na ľad.
Rozhodca sa práve chystal na vhadzovanie, keď vyčerpaný Vézina spadol na ľad. Opäť krvácal z úst a nedokázal sa postaviť. Keď ho odnášali do šatne, aréna stíchla.
Lekári mu diagnostikoval tuberkulózu a oznámil mu, že bude žiť nanajvýš mesiac alebo dva. Vézina sa potichu pripravoval na odchod z Montrealu. Spoluhráči sa o jeho chorobe dozvedeli až potom, čo odišiel.
Začiatkom decembra sa ešte raz vrátil do šatne, naposledy.
Vlak ho doviezol domov do Chicoutimi, kde niekoľko týždňov bojoval s tým, čomu vtedajšia medicína nevedela čeliť. Tuberkulóza devastovala pľúca bez pardónu.
Synovia Jean-Jules a Marcel (Stanley) denne pribehli zo školy do nemocnice, aby ho stihli navštíviť.
27. marca 1926 skoro ráno - podľa jedného zdroja o 1:20, podľa iného o zopár minút neskôr - Georges Vézina zomrel. Mal 39 rokov.
Na pohrebe v katedrále sa zišlo tisícpäťsto smútiacich. Manželka Marie dostala stovky kondolenčných telegramov a listov.
Noviny na druhý deň písali, že „odišiel najlepší brankár v histórii hokeja".
Majitelia Canadiens vyplatili rodine celý Vézinov ročný plat - šesťtisíc dolárov - hoci odohral jediný zápas sezóny.
Vtedajší majiteľ Canadiens Léo Dandurand rád rozprával novinárom, že jeho brankár „nevie ani slovo po anglicky a má 22 detí".
Tieto historky sa po Vézinovej smrti objavili aj v nekrológoch po celom svete. New York Times zastavil počet detí na sedemnástich.
V skutočnosti mal Vézina dvoch synov a angličtinu ovládal aspoň sčasti. Keď teda vôbec hovoril.
Večná pamiatka
Po smrti Vézinu si majitelia Canadiens chceli uctiť pamiatku úspešného brankára, a tak sa rozhodli, že NHL venujú Pamätnú trofej Georgesa Vézinu pre najlepšieho brankára sezóny.
Ocenenie prvýkrát odovzdali na konci sezóny 1926/27 a získal ju George Hainsworth, ktorý prišiel do Montrealu práve ako Vézinov nástupca.
Vézinova trofej sa v zámorskej profilige odovzdáva dodnes, o jej víťazovi rozhodujú generálni manažéri všetkých klubov.
Medzi trofejami NHL je jednou z najvýraznejších. Striebornú stavbu so stĺpmi a kupolou završuje puk, na ktorom sedí bobor, symbol Kanady.
Uprostred trofeje je zasadená miniatúrna bránka, pod ňou skrížené brankárske hokejky. Na drevenej základni je tiež podobizeň Vézinu v čapici a s jemným záhadným úsmevom.
V rodnom Chicoutimi nesie miestna športová aréna názov Centre Georges-Vézina.
Keď v roku 1945 otvorili Sieň slávy, Vézina bol jedným z prvých deviatich uvedených. V roku 2017 ho NHL zaradila medzi sto najlepších hráčov histórie.
