Na ľade pôsobil ako hokejový virtuóz. Zdobili ho elegantné kľučky, dokonale presné prihrávky a nekompromisná strela.

Jeho rekordy zrejme už nik neprekoná. V najvyššej slovenskej súťaži odohral 1259 zápasov a zaznamenal 1138 kanadských bodov.

Háčik, Ľahká noha, či Báčik. Tak zneli prezývky legendárneho kanoniera Popradu i Košíc. ARNE KROTÁK oslávil 6. júna päťdesiatku. V rozhovore pre Sportnet spomína na svoje začiatky vo federálnej lige, premárnenú šancu v zahraničí, či stretnutie s kráľovnou Alžbetou II. 

V súčasnosti mu radosť, okrem rodiny, robia úspechy mladých slovenských hokejistov a trénovanie popradskej mládeže.

Kde sme vás zastihli?

Práve som na ceste na popradský zimný štadión. Čakajú ma tréningy s mládežou. Mám teraz viacero povinností.

Vrátili ste sa k trénovaniu mládeže?

Pôsobím v HK Poprad ako skills tréner pre útočníkov. Mám na starosti juniorku, dorast a deviatakov. Venujeme sa veciam, ktorým sa na klasickom tréningu nestíha klásť dostatočný dôraz. Snažím sa chlapcom venovať individuálne. Mám na nich dosť času. Baví ma odovzdávať im moje skúsenosti.

Ako si spomínate na vaše hokejové začiatky vo federálnej lige?

Mladí hráči dostávali viac priestoru medzi mužmi, pretože nehralo tak veľa cudzincov. Na druhej strane bola väčšia konkurencia. V mojom ročníku boli výborní hráči. A bolo ich veľa. V socializme sme nemali veľmi na výber. Mali sme hokej a futbal. Dnes je tých možností podstatne viac. Bolo náročné sa presadiť. Ja som mal to šťastie, že sa mi to podarilo.

Veľkú zásluhu na tom mali moji rodičia. Keď prišli ťažšie chvíle, vedeli ma usmerniť. Hlavne otec ma držal v čase puberty dosť nakrátko. To bolo dôležité. Vtedy som to síce tak nevnímal. Videl som však, že niektorí moji spoluhráči začali v tomto veku myslieť aj na iné veci ako hokej a postupne odpadávali. U mňa sa to, našťastie, nestalo.

V roku 1990 ste získali s reprezentáciou Československa do 18 rokov bronz na ME juniorov. Vážili ste si to o to viac, že vás bolo v tíme iba päť Slovákov?

Česi tam dominovali. Bolo náročné uplatniť sa v československej reprezentácii. Detailne si však na ten turnaj už nespomínam. Pamätám sa, že sme cestovali na rôzne reprezentačné zrazy aj s ďalšími Slovákmi. ME mi už ale vyšumeli z pamäte. Vzhľadom na svoj vek už mám na to nárok (smiech).

Máte doma odloženú medailu?

Niekde ju určite mám. Kde presne. to už netuším, ale určite ju mám doma.

V Poprade ste odohrali dvadsaťdva sezón, päť rokov ste strávili v Košiciach a len krátko ste pôsobili v zahraničí. Raz ste vyhlásili, že taký hokejový blázon ako vy, ktorý by hokejovú kariéru spojil výlučne so Slovenskom, sa už asi nenájde. Stojíte si stále za tým?

Jednoznačne. Dnes už by lepší hokejista na Slovensku nezostal ani keby chcel. Hráčovi vyjdú dve alebo tri sezóny a ide do zahraničia. Ja som to zobral z tej opačnej strany, ale nič neľutujem.

Myslím si, že by moje štatistiky prekonalo viacero hráčov, ak by ostali na Slovensku. Je fajn, že idú do sveta, aby sa mohli porovnávať s tými najlepšími.

Keď sa obzriete spätne spravili by ste vo vašej kariére niečo inak?