V hokejových začiatkoch mu pomohol prísny otec. Aj vďaka tomu si neskôr zahral v piatich kluboch NHL a reprezentoval Slovensko na troch zimných olympiádach či štyroch majstrovstvách sveta.

„NHL ma stála veľa bolesti, ale nič neľutujem a išiel by som do toho znova,“ hovorí v podcaste Vykroč bývalý hokejista ANDREJ MESZÁROŠ.

Svoj posledný profesionálny zápas ste odohrali pred viac než štyrmi rokmi. Chýba vám hokej?

Hokej mi vôbec nechýba, pravdupovediac. Absolútne mi nechýba príprava a najmä tá letná, ktorá k hokeju, samozrejme, patrí. Raz-dvakrát za rok si zahrám nejaký exhibičný zápas, čo je fajn, ale samotné trénovanie a príprava na zápasy je veľká drina.

Hokej je síce drina, no prečo by si mal mladý človek z palety mnohých športov vybrať práve tento šport? Čo mu vie hokej poskytnúť a ako ho vie formovať do života?

Hokej ma naučil najmä disciplíne, dochvíľnosti a zodpovednosti. Tieto veci sú dôležité nielen v hokeji, ale aj v osobnom živote.

Je to kolektívny šport, človek si v ňom nájde priateľov, spozná nových ľudí. Je to dynamický, rýchly, tvrdý šport, ktorý síce nie je pre každého, no keď je perfektný zápas, ľudia si prídu na svoje a je krásne ten šport pozerať.

Narodili ste sa v roku 1985 v Považskej Bystrici. Ako ste trávili svoje detstvo?

Tým, že otec bol hokejista, automaticky som aj ja šiel k hokeju, aj keď jeho brat hrával hádzanú, ktorá bola a je v Považskej Bystrici na veľmi dobrej úrovni. Vybral som si však hokej, prirástol mi k srdcu a som rád, že som pri ňom ostal.

Skúšali ste aj iné športy?

Najmä cez leto sme hrávali s pár hokejistami aj futbal za obec Prečín. Mám rád aj tenis, hrával som aj basketbal či volejbal za školu a podobne.

Už v mládežníckych kategóriách ste vynikali rýchlosťou a tvrdou strelou, vraj vám pri strele nikto v ceste stáť nechcel. Čo ste robili inak a lepšie, aby ste vynikali medzi rovesníkmi?

Moja strela bola tvrdšia aj tým, že som chodieval veľakrát strieľať puky „nasucho“ - otec mi zohnal podložku a strieľal som puky na bránku, to mi pomáhalo. Takisto mi otec, keď som bol piatak-šiestak a inklinoval som k hokeju čoraz viac, namontoval doma hrazdu.

Prvoradá však bola škola – najskôr som si musel spraviť úlohy, potom som si musel odcvičiť hrazdu a dať „brušáky“ a až potom som mohol ísť von s chalanmi hrať futbal alebo hokej. Otec bol na mňa prísnejší, ale aj vďaka tomu som dosiahol to, čo som dosiahol a ďakujem mu za to.

Kedysi dávno ste povedali, že ste v živote prečítali iba jednu knižku, životopis Jaromíra Jágra. Ten vo svojej najnovšej biografii hovorí, že o tom, že sa stane najlepším na svete, nikdy nesníval. Jednoducho vedel, že sa to stane a táto tvrdohlavá istota a sebavedomie zohrali v jeho živote zásadnú úlohu. Ako to bolo s vaším sebavedomím vo veku 16 rokov?

Najskôr to musím uviesť na pravú mieru – bola po moja prvá kniha, ktorú som prečítal mimo školy, v škole sme samozrejme museli robiť aj obsahy povinnej literatúry a podobne. Čím som starší, knihy ma viac bavia a aj ich viac čítam.

A čo s týka sebavedomia? Videl som na sebe, že som trochu inde ako ostatní, ale bol som vždy pri zemi, trénoval ma otec a bol na mňa tvrdší ako na ostatných. Bolo však vidieť, že som niečo vedel a asi aj vďaka tomu si ma v siedmej triede všimla Dukla Trenčín a od ôsmej hokejovej triedy som začal hrávať za Trenčín.

V stále juniorskom veku ste za seniorský A-tím Dukly Trenčín odohrali dve sezóny a v roku 2004 s klubom získali majstrovský titul. Je to váš jediný titul a zároveň doteraz posledný pre Duklu. Ako si spomínate na pôsobenie v Trenčíne zavŕšené majstrovskou sezónou?

Bolo to skvelé obdobie, odohral som tam päť rokov. Keď som začal hrávať za mužov, škola už nebola taká priorita, keďže tréningy bývali aj ráno a školu som veľmi nestíhal, hoci som ju dokončil. Je škoda, že som bol pri stále poslednom titule Trenčína, keďže Dukla má veľkú históriu. Boli to však krásne časy, naštartovalo mi to profesionálnu kariéru v mužskom hokeji a bolo odrazovým mostíkom do Ameriky.

Ako čerstvého majstra Slovenska vás do NHL v roku 2004 draftovala Ottawa v prvom kole z celkového 23. miesta. Bol to draft, v ktorom figurovali silné mená ako Ovečkin či Malkin. V ďalšej sezóne sa však pre výluku NHL nehrala a vy ste odišli hrať juniorskú súťaž do Vancouver Giants. Aké boli vaše začiatky v zámorí?

Po drafte chcela Ottawa, aby som ostal ešte v Trenčíne a hral za mužov, z ich pohľadu to bolo lepšie než hrať juniorskú súťaž. Najskôr som si to myslel aj ja, ale po debate s niektorými ľuďmi som to prehodnotil a urobil som najlepšie, ako som mohol. Pre výluku hrali aj budúce hviezdy NHL v juniorkách a súťaž bola veľmi kvalitná. Tým, že sa NHL nehrala, mali sme na zápasoch aj 13 tisíc divákov. Bolo to super, naučil som sa jazyk, americký štýl hokeja aj spoznal americkú kultúru.

Mali ste 19 rokov, no vôbec ste sa nestratili a vyhlásili vás za nováčika roka vo Vancouver Giants. Čomu to pripisujete?

Bolo to asi aj tým, že dva roky som už hrával mužskú súťaž na Slovensku a vrátil som sa k seberovným alebo mladším hráčom, čo mi takisto veľmi pomohlo. Štýl hokeja bol tvrdší, bolo tam menšie klzisko a hokej bol rýchlejší. Rýchlo som si na to zvykol a darilo sa mi.

Po úspešnej sezóne vo Vancouveri ste pred tou ďalšou podpísali nováčikovský kontrakt s Ottawou Senators. V kabíne ste našli skvelú česko-slovenskú komunitu a hráčov ako Zdeno Chára, Dominik Hašek, Václav Varaďa, Martin Havlát. Aký vplyv mali títo výnimoční hokejisti na váš ďalší vývoj?

Mali na mňa veľký vplyv. Vždy je lepšie mať v tíme nejakého Čecha alebo Slováka, keď prichádzate do nového prostredia. Najmä Zdeno, ale aj ostatní, mi pomohli na ľade aj mimo neho. Som im za to vďačný a aj o to som to mal jednoduchšie.

Na ľade mi Zdeno ukázal ako riešiť nejaké situácie a podobne. Je škoda, že Zdeno po roku odišiel do Bostonu, ale aj za ten krátky čas mi veľmi pomohol.

Už v prvej sezóne v Ottawe ste odohrali 82 zápasov a nazbierali 39 bodov. Čo vás najviac posúvalo dopredu?

Mňa najviac posúvala situácia, ktorá sa odohrala ešte vo Vancouveri a prispela neskôr k tomu, že som odohral 298 zápasov v NHL bez prestávky.

Mali sme MS do 20 rokov a keď som sa vrátil naspäť so zraneným ramenom a nedalo sa mi hrať, napriek tomu, že to veľmi chceli a tréner mi povedal: „Aj keď nie si fit na sto percent, stále si lepší aj 70-80-percentný ako iní naši stopercentní hráči.“

Takisto som sa dozvedel, že keď v NHL hráč vypadne zo zostavy, nemusí sa tam už nikdy vrátiť. Bol som skrátka nastavený tak, že musím hrať každý zápas, čo sa neskôr ukázalo ako nie úplne dobré.

Tých 298 zápasov za sebou ma hnalo presne toto – bál som sa, že keď vynechám jeden zápas, príde niekto iný, „chytí sa“ a ja už si nezahrám. A tak som hrával niekedy aj so zraneniami.

„Hraj tak ako trénuješ. To je zaklínadlo NHL,“ povedal David Krejčí, výborný český útočník. Aké tréningy v NHL ste mali najradšej?

Predzápasové rozkorčuľovanie. (smiech) To bolo 15 minút, nejaká streľba, akcie dvaja na jedného či traja na dvoch, krátky nácvik presilovky a išli sme z ľadu dole.

Pridávali ste si navyše oproti klasickému tímovému tréningu aj v NHL?

Keď som bol mladší, ostával som po tréningu a strieľal som alebo som s asistentom trénera robil cvičenia pre obrancov. Myslím si, že to mladší hráči robia aj dnes – buď po tréningu alebo prídu skôr pred ním a strieľajú na brankárov a podobne. Ale je to dnes už taký štandard a aj tréneri chcú, aby sa mladí hráči zlepšovali.

Spomeniete si na nejakú maličkosť v tréningu, ktorá vám však v konečnom dôsledku priniesla veľký prínos?

Tým, že som hokejový ľavák, ktorý hrával na pravej strane obrany, hokejku som ma otočenú „do hry,“ ale puky okolo mantinelu som si musel spracúvať backhandom a odtiaľ si to rýchlo prehadzovať na forhend a vystreliť. Toto bola vec, ktorú som dosť často trénoval a v zápasoch sa mi to oplatilo.

V Ottawe ste strávili tri sezóny, odohrali 280 zápasov a získali 119 bodov. Už vo svojej druhej sezóne v NHL ste mohli získať Stanleyho pohár - v roku 2007 ste mali 21 rokov a Ottawa hrala finále proti Anahaimu Ducks, no podľahla mu 1:4 na zápasy a potom sa vám už nikdy do finále prebojovať nepodarilo. Aká dlhá a náročná je cesta do finále?

Je to veľmi náročné. Ja som si vtedy povedal, že som ešte mladý a možno sa ešte do finále dostanem, no už sa to nestalo. Klobúk dolu pred tímami, ktoré sú dvakrát, či dokonca trikrát, po sebe vo finále. Je veľmi náročné sa vôbec dostať do finále, nieto ho potom ešte aj vyhrať. Myslel som si, že to bude jednoduchšie, no už sa mi to nepodarilo.

V roku 2007 to bolo veľké sklamanie, plakali sme v šatni. Niektorí chalani vedeli, o čom to je, no ja som bol mladý a iba druhý rok v NHL, tak mi to až tak neprišlo. Keď sme sa však do toho finále už dostali, určite sme ho chceli aj vyhrať, no bohužiaľ sa nám to nepodarilo. Na druhej strane, to bola veľmi dobrá skúsenosť a fakt pekné obdobie.

V roku 2008 vás vymenili do Tampy Bay. Podpísali ste 6-ročnú zmluvu, ale zotrvali ste len dve sezóny. Ako sa vám na Floride žilo a hralo a prečo sa tím dlhodobo trápil?

Florida je na život neskutočná, aj v decembri môžete ísť na tréning v kraťasoch, je tam príjemných 20 stupňov. Život je tam úžasný, ale hokejovo tie dve sezóny neboli dobré ani pre mňa, keďže som sa prvýkrát vážnejšie zranil, bol som na operácii ramena a šesť mesiacov som musel pauzovať. Menili sa zároveň vlastníci klubu, prišli aj noví tréneri, bolo to také nemastné-neslané, nedarilo sa nám. Bývalý tréner dal terajšiu hviezdu Stamkosa až do štvrtej päťky a úplne ho tam „zaklincoval.“ Až keď ho posunuli k Lecavalierovi a St. Louisovi, hneď začal dávať góly.

Skrátka si to tam „nesadlo“ a bol som napokon aj rád, že ma vymenilo do Philadelphie, hoci najskôr to bol pre mňa šok. Postupne to v Tampe zobrali noví ľudia, celé sa to tam obmenilo a dotiahli to až k ziskom Stanley Cupu.

Zmenu v Tampe naštartoval bývalý skvelý útočník Steve Yzerman, ktorý sa stal jej generálnym manažérom. V júli roku 2010 zavolal aj vám. Ako to prebehlo?

Bol som zrovna doma v Považskej Bystrici, volalo mi nejaké americké číslo. Zdvihol som a tam: „Hello, I am Steve Yzerman and I am trading you to Philadelphia Flyers. Thank you very much. Bye.“ (smiech) Bolo to rýchle, povedal ešte, že mi budú volať aj z Philadelphie a do minúty to bolo hotové. Bolo to prekvapenie, ale asi napokon dobre, že sa tak stalo. Možno by bolo dobré, aj keby som ostal v Tampe, keď sa tím obmieňal, ale som rád, že som šiel do Philadelphie, kde som naštartoval ďalšiu kariéru.

V úvodnej sezóne vo Philadelphii ste získali trofej pre najlepšieho obrancu klubu. V drese Flyers ste odohrali celkovo štyri sezóny. Ako si spomínate na obdobie v Pensylvánii?

Bolo to tam super, je to skvelá organizácia. Mali sme síce prísnych fanúšikov, no atmosféra na každom zápase bola skvelá. Philadelphia hrala vtedy taký ťažší hokej, hrali sme viac do tela napriek tomu, že sme tam mali hviezdy ako Richards, Carter, Timonen či Pronger a neskôr prišiel aj Jaromír Jágr.

Veľmi sa mi tam páčilo, bolo to športové mesto. Štadión je trochu ďalej od centra, ale je tam hokejový štadión, kde sa hrá aj NBA, potom je tam NFL štadión aj bejzbalový štadión. Je to taký športový komplex, mesto žilo športom a takmer na každý zápas sme mali vypredané. Naviac aj mne sa po neúspechoch v Tampe vcelku darilo, páčilo sa mi tam.

Poslednú sezónu v NHL ste strávili v Buffale, kde ste odohrali 60 zápasov. Ako ste boli spokojný s vašou poslednou zastávkou v NHL pred presunom do Európy?

V tom čase som ešte nevedel, že to bude posledná destinácia v NHL. Šiel som potom ešte na try-out do Colorada, ale tam som si utrhol trieslo, nemohol som nastúpiť na žiaden prípravný zápas a odišiel som späť do Európy. V Buffale bola zima, mesto nie je nejako krásne, ale samotný klub a ľudia v ňom boli fajn.

Z okolia Buffala sa často vyráža pozrieť Niagarské vodopády. Koľkokrát ste tam boli?

Asi dvakrát. Raz s už terajšou manželkou a raz, keď ma prišli pozrieť známi. Čiže s každou návštevou, no, chvalabohu, do Buffala veľa ľudí prísť nechcelo, keďže je tam zima a podobne. (smiech)

Do akého mesta by mal zavítať ten, kto ešte NHL nevidel naživo?

Momentálne asi na Floridu – je tam príjemné počasie a tím má dva Stanley Cupy po sebe. Potom možno niekam do Kanady, napríklad Toronto či Montreal, tam je zasa úplne iná atmosféra. Ale aj Minnesota či Ottawa sú fajn.

Po neúspešnej skúške v letnom kempe v Colorade ste si z viacerých možností vybrali KHL a ďaleký Novosibirsk. V Sibire ste boli vyťaženým hráčom a dosiahli ste s tímom na konferenčné semifinále. Aká to bola skúsenosť po 10 rokoch v NHL?

Sibiru v tej dobe vypadol jeden obranca, potrebovali náhradu, tak som to šiel vyskúšať. Bola to druhá najlepšia liga na svete, hoci to bol Novosibirsk a strašne ďaleko. Chcel som to však vidieť a zažiť. Bolo tam aj mínus 30 stupňov, ťažké tréningy a podobne. Bolo to náročné, ale neprekvapilo ma to.

Mali sme tam dvoch Čechov a dvoch Švédov, takže som tam nebol úplne sám, čo bolo fajn. Tréner bol Bielorus, trochu vedel po anglicky, ale nebolo toho veľa, tak mi to zo začiatku Česi prekladali.

Prišiel som tam v čase reprezentačnej prestávky, na prvom tréningu mi dali hodinky, tester, dali mi desať kôl korčuľovania doľava a desať doprava a „chytil“ som tep 200. (smiech) Ale zvládol som to a teraz sa na to pozerám už s úsmevom, hoci vtedy mi všetko jedno nebolo.

V KHL ste odohrali štyri sezóny a v nich cez 150 zápasov. Jednu sezónu v spomenutom Novosibirsku, ďalšie tri už v drese Slovana Bratislava. V NHL sa hrá viac do tela, KHL na širších klziskách ponúkala kombinačný hokej. Čo vám vyhovovalo viac a aké ďalšie rozdiely boli medzi týmito ligami?

Mne viac vyhovuje menšie ihrisko. Nie preto, že by sa menej korčuľovalo, ale preto, že je to rýchlejšie a hráči majú k bránke či do rohu bližšie. Najradšej by som bol, keby bolo v tú dobu všade na svete ihriská s americkými rozmermi.

Najmä ruskí hráči v KHL boli veľmi dobre technicky vybavení a vedeli to na väčšom ihrisku využiť. V Amerike to bolo všetko rýchle, nastreľoval sa často puk a všetko musel urobiť veľmi rýchlo. Myslím, že som sa ani v KHL nestratil, ale viac mi vyhovuje americký štýl.

Po 15 rokoch ste sa v drese Slovana Bratislava v roku 2019 vrátili do slovenskej extraligy. V akom stave ste ju našli?

Bol som milo prekvapený tým, ako sa posunula. Ale je to aj tým, že tam pôsobilo a pôsobí viac legionárov, ktorí ju skvalitňujú. Je jasné, že nadávame na to, že máme veľa legionárov, no zároveň si nemôžeme dovoliť podpísať najlepších slovenských hráčov za peniaze, ktoré dostanú v Česku či niekde inde. Je to tak, ako to je, ale bol som po návrate milo prekvapený, ako sa liga zlepšila, zrýchlila a aj hráči boli vyspelejší.

Aké náročné je udržať sa v špičkovej forme vo vyššom veku? Trénovali ste po tridsiatke inak ako, keď ste mali o desať rokov menej?

Platí, čo všetci hovoria, že po tridsiatke telo pomalšie regeneruje a človek musí viac dbať na regeneráciu. V mladosti viete ísť „bomby“ pomaly každý deň, no po tridsiatke je to viac o regenerácii. Aj menšie zranenie treba radšej doliečiť než ísť cez bolesť, lebo potom môže človek vypadnúť na dlhší čas.

Máte za sebou takisto dlhú reprezentačnú kariéru s množstvom svetových turnajov. Najväčší tímový úspech ste dosiahli v mladom veku, s reprezentáciou do 18 rokov ste získali striebro na MS 2003 v ruskom Jaroslavli. Ako si spomínate na tento turnaj a vtedajší kolektív?

V Rusku nám to vychytal Jaro Halák a bolo to krásne obdobie. Mali sme výborný ročník, z ktorého bolo asi 10-11 hráčov draftovaných do NHL.

Pamätám si, že vo štvrťfinále sme porazili Čechov 2:1, v semifinále sme porazili domácich Rusov na nájazdy a vo finále nás čakala Kanada. Oni síce na „osemnástky“ neposielajú najsilnejšie výbery, lebo juniorská súťaž v zámorí sa hrá až pomaly do júna. Napriek tomu mali silný tím a porazili nás 3:0, čo nás vtedy bolelo, ale s odstupom času je to historický úspech v tejto kategórii.

Slovensko ste reprezentovali na štyroch seniorských majstrovstvách sveta, prvýkrát ako 19-ročný mladík z Dukly Trenčín na MS 2004 v Ostrave a Prahe. Slovensko poskladalo hviezdny tím s Chárom, Demitrom, Hossom, Gáboríkom, Šatanom. Nakoniec to však po prehrách s Kanadou a USA vyšlo len na 4. miesto. Je niečo, na čo si z tých majstrovstiev spomínate alebo ste si uvedomili vy?

Prvé zápasy na majstrovstvách som nehral, keďže sa čakalo na niekoho z NHL, či ešte príde alebo nie. Aj tak som však bol vďačný za nomináciu a to, že som tam mohol byť, vidieť ako trénujú naši najlepší hráči a nasávať atmosféru majstrovstiev.

Napokon sa mi podarilo nastúpiť a bola to pre mňa veľká skúsenosť a myslím, že mi to veľmi pomohlo aj v drafte do NHL. Na tých majstrovstvách boli aj ďalší skvelí hráči, napríklad Ovečkin.

Smutné je, že sa nám nepodarilo získať nejaký cenný kov – všetci vieme, ako v semifinále Kanaďania podrazili za bránkou Jana Lašáka a dali nám gól na 2:1 a v následnom boli o bronz sme neuspeli s USA na samostatné nájazdy. So seniorskou reprezentáciou mám dve štvrté miesta, tak ma teší aspoň tá strieborná medaila z „osemnástok.“ (smiech)

Na ZOH 2010 vo Vancouveri ste nastupovali v prvej obrane po boku Zdena Cháru a dôsledným plnením defenzívnych úloh ste mali výrazný podiel na tom, že Slovensko bojovalo o medaily. Po smolnej prehre s Fínskom sme napokon skončili na 4.mieste. Ako sa vám hralo na olympijských hrách vo vám dobre známom meste?

Tým, že to bolo v Kanade a išlo o hokej, bolo to šialené. Bolo neustále vypredané, ľudia v Kanade hokej milujú, bol to veľký zážitok.

Na každej jednej olympiáde, kde som hral, hrali hráči aj NHL, bol to najlepší turnaj s najlepšími hráčmi na svete. Bolo skvelé sa s nimi porovnávať a hrať proti takým hviezdam. Je to iné ako v klube, kde sú možno jedna-dve hviezdy, v reprezentácii je v tých najlepších tímoch aj 20 hviezd z NHL a musíte hrať naplno proti každej „päťke.“

Po konci v Slovane ste v júni 2021 podpísali ročnú zmluvu s Duklou Trenčín. V jej drese ste však stihli odohrať iba dva zápasy a ten druhý, v októbri 2021, bol vaším úplne posledným profesionálnym zápasom. Dokonca ste v ňom aj skórovali. Vedeli ste pred týmto zápasom, že bude posledný?

Pôvodne som chcel ešte ostať na Slovane, no tam sme sa nejako nedohodli a ozval sa mi Trenčín, kde som vždy chcel kariéru ukončiť – tam, kde som veľký hokej začal hrávať.

Pred sezónou som vedel, že akonáhle budem mať ešte jedno zranenie, a nedajbože bude nevyhnutná operácia, tak to bude koniec kariéry. Aj sa tak bohužiaľ stalo. Zranil som sa v príprave, rameno ma trochu limitovalo, ale v zápase s Prešovom sa to „doťuklo.“ V posledných minútach som dal ešte aj gól a tým som viac-menej ukončil kariéru, už som sa nikdy nepostavil na profesionálny zápas.

Je to škoda, chcel som v Trenčíne dokončiť sezónu, bola by to pekná bodka za kariérou. Vedel som určite, že je to posledná sezóna, ale nevedel som, že ten zápas v Prešove bude úplne posledným.

Volali vás aj „železný muž.“ V NHL ste odohrali 298 zápasov bez prestávky, častokrát aj s drobnými nedoliečenými zraneniami. Aký je váš pohľad na to s odstupom času a čo by ste odkázali mladým hráčom začínajúcim v NHL?

Tým, že mi tréner v kanadskej juniorke povedal, že by som sa mal snažiť hrať aj s menšími zraneniami, pokiaľ mi to len trochu ide, lebo na moju pozíciu čaká 5-6 ďalších hráčov a ja sa na ňu nemusím už nikdy dostať, tak som bol tak nastavený a išiel som, pokiaľ sa dalo. Potom prišiel zápas v Pittsburghu, kde ma trafil Malkin. Rameno som si neutrhol nárazom, ale pádom na ľad a tým, že padol na mňa.

Teraz by som to urobil asi inak. Doliečil by som si drobné zranenia, vynechal by som zápas-dva, lebo som videl, že tímy vám tú šancu dajú znova. A už je to iba na hráčovi, ako sa s ňou vyrovná. Šance budú, aj keď sa človek zraní. Mladým chalanom by som poradil iba to – ak máte malé zranenie, doliečte si ho, lebo inak sa to iba nabalí a pauza môže byť dlhšia. A za to to nestojí. Radšej vynechám 1-2 zápasy ako potom 30.

Žijete v Považskej Bystrici a pri hokeji ste zostali. Pôsobili ste ako športový manažér A-tímu, pomáhali ste organizovať oslavy 30.výročia založenia HK 95, aktuálne sa venujete mládeži. Ako vnímate svoju budúcnosť v klube a aká pozícia vám sedí najviac?

Aká bude budúcnosť, neviem. Aktuálne som rád, že som pri mládeži, keďže aj syn hráva hokej a môžem byť pri ňom a takisto vidieť, čo sa deje okolo mládeže. Trénovanie ma zatiaľ neláka, ale uvidíme aj to, ako to pôjde synovi, možno by som ho chcel v budúcnosti trénovať.

Miestami je ťažké komunikovať s rodičmi a vysvetliť im pár vecí, ktoré nemajú odkiaľ vedieť, čo im nezazlievam. Nájdu sa rodičia, ktorí si dajú povedať a vysvetliť veci, ale nájdu sa aj takí, ktorí si povedať nedajú a o to je to potom ťažšie.

Myslím si, že skúsenosti mám a viem, čím som si prešiel a ak chcú oni ísť svojou cestou, myslím si, že iba ubližujú svojim deťom. Taký je však život, nie všetci budú ako Crosby či McDavid.

Hokej je v Považskej Bystrici tradičným športom, hokejový oddiel vznikol v meste už v roku 1938. Zimný štadión má mesto od roku 1974. Trináste najväčšie slovenské mesto však ešte nikdy nehostilo extraligu. Čo príde do Považskej Bystrice skôr – Stanley Cup alebo extraligový zápas?

Ťažko povedať. (smiech) Máme zopár šikovných mladých chalanov, tak uvidíme, či sa im podarí preraziť do Ameriky. Nemusím byť jediný z Považskej Bystrice, ktorý hrával NHL, prajem im, aby ich bolo čo najviac.

Do budúcnosti je vidina mať v meste extraligu, ale momentálna finančná situácia aj situácia v štáte je ťažká. Takisto musí byť dobre pripravený štadión a až potom sa môžeme uchádzať o vyššie méty.

Plánuje sa vybudovať v Považskej Bystrici aj druhá ľadová plocha?

Pri prerábaní určite budeme počítať s tým, aby sa tam v budúcnosti dala aj druhá ľadová plocha, v dnešnej dobe je to už štandard a verím tomu, že by sme ju mali aj vyťaženú. Momentálne je priorita, aby sa dal zimný štadión dokopy a potom poprípade rozmýšľať nad napojením na druhú ľadovú plochu, kde by aj deti mohli mať viac tréningov.

Hovorí sa, že úspešný muž zaspáva spokojný a zobúdza sa netrpezlivý. Považujete sa za úspešného?

Či sa považujem za úspešného, musia povedať iní, ale myslím si, že som mal solídnu kariéru. Asi by som na nej nič nemenil, na tú dobu a v danej situácii som robil všetko tak, ako som si myslel, že je najlepšie. Som rád, že som si mohol zahrať dve najlepšie ligy na svete a reprezentovať Slovensko. Myslím si, že kariéra bola fajn a som rád, že som mal takú kariéru, akú som mal.

Aké dobré návyky ste počas športovej kariéry nadobudli, ktoré vás robia efektívnejším aj v bežnom živote?

Nemám žiadny. Odkedy sa mi však narodil syn, vstávam veľmi skoro ráno a chodím cvičiť trikrát týždenne už o piatej ráno – vtedy vstávam okolo pol štvrtej či trištvrte na štyri ráno. Potom zoberiem malého do škôlky a popoludní chcem byť aj s ním.

Dovtedy som skoro nevstával a keď som hrával hokej, snažil som sa spať do poslednej možnej minúty. Dnes, aj keď nejdem na tréning, vstávam o piatej-šiestej ráno.

V niektoré dni sa človeku nechce ani vstať z postele, nieto ešte ísť do práce alebo na takýto ranný tréning. Ako sa motivujete, aby ste dokázali udržať sebadisciplínu čo i len na to ranné cvičenie?

Motivuje ma skôr syn, lebo viem, aký je aktívny a keď bude starší, bude toho ešte viac a ja chcem byť aktívny s ním. Baví ho hokej, futbal, golf, bicykel a chcem byť pri ňom, chcem s ním robiť tieto športy a to ma motivuje – byť pri ňom vitálny a neskôr sa mu aspoň snažiť vyrovnať, keď ma už vo všetkom predbehne.

Čiže motiváciou je aj to, že keď vás raz u šiestakov v predvianočnom hokeji „deti proti rodičom“ narazí na mantinel, aby ste sa vedeli ešte postaviť a dokorčuľovať na striedačku?

Presne tak, aby som nemusel ísť zase na operáciu. (smiech)

Spomínali ste, že čítate oveľa viac, než v mladosti. Aké témy vás zaujímajú?

Posledné knihy, čo som prečítal, sú od Jozefa Kariku. Kúpil som si aj posledného Dana Browna, ale to som ešte nedočítal. Bavili ma aj knihy Gusta Murína o mafiánoch.

Zo športových kníh som čítal Borisa Valábika či Mariána Gáboríka. Dobrý tip môže byť aj nová kniha o Jaromírovi Jágrovi, takisto si ešte musím kúpiť knihu Mariána Hossu.

Zaujímajú ma športové autobiografie, ale aj iné žánre – z každého rožku trošku.

Máte syna Olivera, ktorý bude mať 6 rokov a už naháňa puk na ľadovej ploche. Aký ste otec?

Benevolentný. (smiech) Asi mu viac dovoľujem, ako by som mal, aj ho rozmaznávam. O chvíľu pôjde do školy, bude mať iný režim, teraz je to také voľnejšie. Uvidíme, ako to bude – sám som zvedavý a teším sa na to.

V októbri 2025 ste oslávili štyridsiatku. O čom ešte snívate a čo by si chceli dosiahnuť do vašej päťdesiatky?

Nesnívam o ničom. Keď sa podarí, chcem cestovať a vidieť krajiny, ktoré som ešte nevidel, cestovanie ma veľmi baví. Chcem sa venovať malému, viesť ho k športu všeobecne, neočakávam od neho, že pôjde presne v mojich šľapajach – skôr nech si vie športy zahrať, keď bude väčší, či už to bude futbal, hokej alebo golf. Ten ho teraz baví tiež, lebo je to podobné hokeju a golfovú loptičku odpaľuje ako puk. (smiech) Čo bude robiť, v tom ho chcem podporovať a ak bude viac inklinovať k hokeju, viem mu v tom pomôcť naviesť ho na správnu cestu.

Náš rozhovor vznikol v rámci podcastu VYKROČ, na záver preto dovoľte našu klasickú otázku: Ako vyzerá vaše vykročenie do nového dňa? Máte nejaký obľúbený rituál? Vstávate ráno na budík alebo na nadšenie?

Vstávam na budík, keďže idem skoro ráno cvičiť. Uvarím si kávu, zapnem si NHL, kde je ešte zápas zo západného pobrežia a potom idem cvičiť. Následne do obchodu, zobudiť malého, naraňajkovať, obliecť, dať do škôlky a potom už idem na štadión, kde preberieme s chalanmi čo je nové. Nie je to rituál, nedá sa to každý deň, ale takto nejako je to zvyčajne.

Keď cvičiť nejdem, vstanem okolo piatej, na šiestu idem do obchodu a potom už opäť klasicky raňajky a tak ďalej. Odkedy sa syn narodil, som si zvykol skoro vstávať, ostalo mi to dodnes a už som s tým „oukej.“