Odchádzali ako outsideri, vrátili sa ako hrdinovia. V roku 1962 sa partia Čechov a Slovákov postarala o jeden z najpozoruhodnejších príbehov v histórii majstrovstiev sveta vo futbale.

Mužstvo, ktorému neverili ani vlastní fanúšikovia, sa prebojovalo až do finále turnaja, kde prehralo s Brazíliou. Z pamätníkov strieborného čilského dobrodružstva žijú už len dvaja - Václav Mašek a Jozef Štibrányi.

Rodák z Vlčkoviec pri Trnave si v podcaste Nostalgia zaspomínal nielen na šampionát, ale aj na to, čo mu predchádzalo a čo nasledovalo po ňom.

Vasil podľa rybára z filmu

Bývalý futbalista a neskôr učiteľ telocviku Jozef Štibrányi má 85 rokov a stále sa drží vo výbornej fyzickej i mentálnej kondícii.

VIDEO: Podcast Nostalgia s Jozefom Štibrányim

Šport bol jeho život a futbal zasa vášeň už od detských čias. Šikovný mladík sa postupne prekľučkoval z Vlčkoviec do výberu Západoslovenského kraja, neskôr družstva Slovenska, až napokon do dorasteneckého tímu Československa.

Jeho talent neunikol ani vtedajšiemu trénerovi Spartaka Trnava Antonovi Malatinskému.

„Vo Vlčkovciach sme mali susedov Šturdíkovcov. Bolo ich päť bratov, všetci futbalisti. Najslávnejší z nich bol Janko Šturdík, ktorý hrával za Spartak Trnava. Bol odo mňa o deväť rokov starší.

Keď sa Janko vracal z tréningu autobusom, mal som vtedy jedenásť alebo dvanásť rokov, tak som utekal k tomu autobusu a Jankovi Šturdíkovi som niesol kabelu. Bola to pre mňa česť. A predstavte si, že o niekoľko rokov som s tým Jankom Šturdíkom hral v jednom mužstve v Spartaku Trnava.

Ešte k nám pribudol aj Janko Horváth, takže sme v základnej zostave Spartaka nastupovali traja Vlčkovania. Tým sa nemohla pochváliť žiadna obec,“ hovorí zanietene Štibrányi.

V A-mužstve Trnavy debutoval v sedemnástich, ešte ako študent gymnázia, starším hráčom vykal. Na sústredení v Rumunsku mu prischla prezývka Vasil.

„Išli sme večer do amfiteátru, začal sa film. V jednom momente ukázali nejakých rybárov a na moju dušu, bolo to niečo neuveriteľné. Normálne celé mužstvo stíchlo.

Ten hlavný hrdina, ako by som sa pozeral na seba. Karol Tibenský na to hovorí: »Preboha živého, hento je Jožo. Týmto ťa tu menujem za Vasila.« A odvtedy som Vasil.“

Kondička z lyžiarskeho výcviku

V októbri 1960 si v prípravnom zápase proti Holandsku premiérovo obliekol reprezentačný dres. Na jar roku 1961 si zahral proti Švédom, no potom sa rok v kádri A-mužstva neobjavil.

Československo si medzitým vybojovalo postup na majstrovstvá sveta v Chile. V skupine malo za súperov Škótsko a Írsko.

Pri rovnosti bodov so Škótmi musel podľa vtedajších pravidiel rozhodnúť o víťazovi skupiny dodatočný zápas na neutrálnej pôde. V Bruseli vyhralo Československo 4:2 po predĺžení.

Krídelník Spartaka Trnava sa vrátil do reprezentácie v poslednom prípravnom zápase pred MS v Prahe proti Uruguaju.

Československo vyhralo 3:1. Mladá fronta napísala, že Štibrányi nadchol Strahov. Športový magazín Štart mu venoval po zápase tri strany. Trénera Rudolfa Vytlačila zaujal rýchlosťou a výbornou fyzickou kondíciou.

„V pedagogickom inštitúte, kde som študoval, sme v zime chodievali na lyžiarsky výcvik. Nemohol som ísť v riadnom termíne s telocvikármi, lebo som bol na nejakom sústredení. Šiel som preto v náhradnom, s ruštinármi a dejepisármi, na konci roku 1961.

Náš inštruktor bol Otto Krajňák, slávny lyžiar a lyžovali sme v Kopskom sedle vo Vysokých Tatrách. Tisícmetrový svah a vleky žiadne. Za deň som si ho vyšliapal aj päťdesiatkrát, takže som mal v nohách silu ako delo,“ opisuje Štibrányi, čo mu pomohlo dostať sa do záverečnej nominácie na MS.

Šetriť, kde sa dá

Na finálový turnaj odchádzali reprezentanti ČSSR bez výrazných ambícií. Skeptickí boli aj fanúšikovia. Niektorí by im na cestu najradšej pribalili vrece, do ktorého si v Chile naložia inkasované góly.

Namiesto neho futbalisti fasovali doma výstroj: Dvoje šedé nohavice, jedno modré sako, športovú bundu, štyri košele, rádiovku, dva uteráky, dve sady dresov, teplákovú súpravu, jeden pár kopačiek, ponožky, tašku, balónový plášť a dve kravaty.

Rovnaké oblečenie mali o dva roky skôr na sebe československí olympionici v Ríme. Hráči podpísali, že po návrate všetko vrátia.

Heslom československej futbalovej expedície do Južnej Ameriky bolo: Šetriť, kde sa dá. Výprava to pochopila aj po záverečnom sústredení v Taliansku, po ktorom odcestovalo do Chile 18 hráčov, hoci mohlo 21.

Smoliarom bol Vladimír Kos, ktorý na poslednú chvíľu vypadol z mužstva, keďže do neho pribudol Andrej Kvašňák doliečujúci si zranené koleno.

Základnú skupinu odohralo Československo v meste Viña del Mar na pobreží Tichého oceánu, kde futbalistov čakalo prvé prekvapenie hneď po príchode.

„Viezli sme sa v autobuse zo Santiaga do Viña del Mar, kde sme obdivovali vysvietené centrum s hotelmi, no pokračovali sme ďalej. Vyšli sme von z mesta a pamätám si, ako Masopust zahlásil: »Čo, zablúdil? Kam nás to vezie?« Zastavili sme v horskej doline pri jednom motoreste, kde nás ubytovali. Teda nie hneď.

Majiteľ nás čakal až na druhý deň. Takže noc sme presedeli v takej veľkej obývačke, kde bol biliardový stôl, krb a gramofón s troma platňami. Ráno sme sa mohli nasťahovať do izieb. Podmienky boli veľmi skromné. Čo hotelier navaril, to sme zjedli. Tam som sa ja naučil jesť hemendex,“ spomína Štibrányi.

Skromné boli aj možnosti na tréning a prípravu. Československí futbalisti sa chystali na vstup do turnaja v lese a na neďalekej dostihovej dráhe, ale z pôvodných outsiderov turnaja sa formovali pod trénerským dohľadom Rudolfa Vytlačila budúci hrdinovia šampionátu.

Po niekoľkých dňoch v Čile pribudli k výprave ďalší dvaja ľudia - tlmočník a miestny masér. V skupine čakali Československo nároční súperi - Španielsko, Brazília a Mexiko.

Počul, ako za ním dychčia

Španielov považovali vtedy za najlepšie platených futbalistov sveta. Kostru reprezentácie tvorili hviezdy Realu Madrid, Atletica Madrid a Barcelony.

Len o niekoľko týždňov skôr než sa začali MS v Chile, nastúpilo viacero hráčov španielskej reprezentácie vo finále Európskeho pohára majstrov medzi Benficou Lisabon a Realom Madrid.

„Keď si predstavím, že ja som bol študent pedagogického inštitútu, ktorý trénuje popri učení a za nich hrali ťažkí profesionáli - Gento, Suárez, Del Sol, Puskás, Santamaria... A mali aj svetovo uznávaného trénera Herreru.

Na štadión ich doviezol luxusný autobus Mercedes a hneď bolo okolo nich sto novinárov. Nás si nikto nevšímal.

Pamätám si, že keď sme vychádzali z kabíny cez ten tunel na ihrisko, Španieli išli pred nami. Puskás mal taký ulízaný účes a všetci voňali. Sváťo Pluskal vtedy prehovoril: »Hoši, čo sa budeme takýchto navoňavkovaných«...nechcem použiť ten výraz... »báť. Poďme na nich.«

A tak sa stalo. Vildo (Schrojf) pochytal, čo sa dalo, obrana vydržala a 10 minút pred koncom bolo 0:0.“

Vtedy nadišla životná chvíľa hráča s číslom 7. „No komu by napadlo, že Jožo Štibrányi z Vlčkoviec, študent pedagogického inštitútu v Trnave, hrajúci za Spartak, porazí Španielsko?“ šibalsky sa usmeje prvý Slovák, ktorý skóroval na finálovom turnaji MS.

VIDEO: Druhý polčas zápasu Československo - Španielsko, gól v čase 34:45

Obranca Reija tiesnený Štibrányim odkopol v stredovom kruhu loptu len na Jelínka, ktorý ju poslal znovu dopredu. Zmocnil sa jej Štibrányi a trielil s ňou na bránku prenasledovaný dvojicou Reija, Santamaria.

„Kým sa spamätali, mal som päťmetrový náskok. Počul som ich, ako za mnou dychčia. Neviem, kde sa vo mne vzalo, že som nezazmätkoval, ale nebolo kedy. Všetko trvalo zopár sekúnd a už som pálil na bránku.

Brankár Carmelo sa hodil po lopte, ale preloboval som ho. Všetko stíchlo. Bežal som ďalej a reval som: Dal som gól! Dal som gól! Všetci hráči pribehli za mnou, to bola jedna kopa a na koniec dobehol Vildo a ešte sa na tú kopu hodil.“

Futbalisti v bielych dresoch už tesný náskok ubránili a postarali sa o veľkú senzáciu.

Nečakané víťazstvo oslávili hráči v obývačke svojho motorestu v Zelenej rokline.

Jiří Tichý sa staral, aby nevyhaslo v krbe a Jozef Štibrányi sa staral o zábavu, na gramofóne sa dokola točila platňa Billa Haleya.

„Na druhý deň došiel za nami čilský podnikateľ, ktorý mal továreň na spracovávanie tabaku a dal nám k dispozícii krásny športový areál aj s bazénom. Jediná podmienka bola, aby sme odohrali priateľský zápas proti jeho zamestnancom,“ dodá Štibrányi.

Po remíze 0:0 s Brazíliou mali futbalisti Československa istý postup zo skupiny a získali si ďalšie sympatie publika pre ohľaduplnosť k zranenému Pelému (vtedy sa nesmelo striedať).

V poslednom zápase proti Mexiku si mohli dovoliť aj prehru 1:2, ale Václav Mašek sa expresným gólom v 15. sekunde na najbližších štyridsať rokov usadil na čele rekordných tabuliek.

Na agentov peniaze boli

V tých časoch bolo bežné, že okrem hráčov a trénerov cestovali na zahraničné zájazdy aj príslušníci komunistickej tajnej polície, ktorých úlohou bolo aj dohliadať na to, s kým sa športovci stretávajú.

Výnimkou nebolo ani Čile, kde mali dvaja agenti oficiálne funkciu kultúrnych atašé.

„Mali rovnaké oblečenie ako my, aj tie škaredé kabáty. Občas sme si z nich uťahovali, niekedy s nami aj trénovali. Raz sme s nimi hrali bago a skoro tam obaja umreli.

Na nich peniaze boli, ale na náhradných hráčov nie. Ale aj tak im uniklo, že nás navštívil jeden slovenský kňaz z Modranky, emigrant, ktorý došiel za nami Argentíny.

Každému hráčovi dal pátričky a pamätnú medailu pápeža. Sedel tam s nami a rozprávali sme sa o Trnave,“ vysvetľuje Štibrányi.

Po postupe zo skupiny pricestovali z Československa do Chile aj traja náhradníci - František Schmucker, Jozef Bomba a smoliar z úvodu čilského príbehu Vladimír Kos.

Na štvrťfinále proti Maďarsku sa mužstvo presunulo z Viña del Mar do mesta Rancagua, kde zdedili hotel po bulharskej výprave.

VIDEO: Československo - Maďarsko 1:0 na MS 1962

Tréner Vytlačil spravil v útoku dve zmeny. Namiesto dvoch Jozefov, Adamca a Štibrányiho, nastúpil iný Josef - Kadraba a ešte Tomáš Pospíchal.

„Bola to pre nás ťažká rana, lebo my sme hrali dobrý futbal a zabezpečili sme postup. V skupine hralo šesť Slovákov a päť Čechov, tak to možno niekomu prekážalo. Pospíchal s Kadrabom boli Česi. Obaja, samozrejme, vedeli dobre hrať, ale mrzelo nás, že nahradili akurát nás dvoch.“

Schrojf chytal, Maďari plakali

Maďari, finalisti MS 1954, stále patrili do širšej svetovej špičky a ich útok vzbudzoval rešpekt. Vo štvrťfinále však skóroval jediný muž, Adolf Scherer.

Aj vďaka skvelému výkonu brankára Schrojfa prezývaného Čierna mačka sa zrodila ďalšia senzácia.

„Maďarský korunný princ umrel a Schrojf mu zatlačil oči,“ napísal londýnsky Daily Express.

„Čo tam vyviedol Vildo Schrojf, to by ste museli vidieť. Maďari mohli vyhrať 5:1, ale Schrojf všetko pochytal a Maďari po zápase plakali.

Po zápase za nami v hoteli došiel masér Daniel Parra a oznámil nám, aby sme si vzali poháriky a zamierili do izby k Novákovi.

Tam už bol nachystaný 50 litrový demižón červeného vína, ktoré sme popíjali. Potom nás starosta mesta pozval na banket, kde sme si aj zatancovali,“ spomína Štibrányi.

Po víťaznom zápase si československé mužstvo mohlo zaspievať dobový futbalový hit.

Ta naše jedenáctka válí,

ať je to doma nebo v dáli.

Náš útok ten je od rány

a umí dávat banány...

Tri banány si partia Čechov a Slovákov odložila aj na semifinále, v ktorom vyhrala 3:1 nad Juhosláviou.

Góly strelili neskorší emigranti Adolf Scherer (2) a Josef Kadraba. Scherer zostal žiť vo Francúzsku a Kadraba vo Viedni.

Z hrdinov sa stali nepriatelia štátu. Keď denník Sport po rokoch rekapituloval účasti Československa na svetových šampionátoch, dvoch strelcov gólov z MS v Chile zámerne vynechal.

Zlatú Niké nikto nestrážil

Na finále proti Brazílii cestovalo mužstvo do Santiaga de Chile.

„Bývali sme vo vojenskej akadémii, pred nami tam boli západní Nemci. Trénovali sme na hlavnom štadióne, aj autobus už sme mali pekný nový.

Pred zápasom sa stala taká vec, že Vildovi Schrojfovi odovzdali sošku pre najlepšieho brankára turnaja. Vážila asi 15 kíl, obkľúčili ho brazílski reportéri a fotili ho s ňou. Vravelo sa, že Brazílčania to spravili zámerne, aby ho rozhodili,“ opisuje Štibrányi.

Schrojf bol napokon takým smutným hrdinom finále. Československo v ňom chvíľu viedlo po góle Masopusta. Amarildo vyrovnal strelou z uhla, keď brankár Slovana Bratislava čakal center.

V druhom polčase strelil Zito hlavou druhý gól Brazílčanov a keď slnkom oslepenému Schrojfovi vypadla lopta z rúk, Vavá ju pohotovo poslal do bránky - 1:3.

Nikolaj Latyšev odoprel československému tímu pokutový kop po ruke Santosa, ale kritika sovietskeho rozhodcu bola v tých časoch neprípustná.

„Finále sme sledovali v hľadisku, mám doma odloženú vstupenku. Po zápase bola recepcia. Juhoslovania sa po zápase o bronz proti Chile urazili a odišli domov.

Zlatá Niké tam stála na stole, nikto ju nestrážil, človek si ju mohol poťažkať. My sme prebrali pohár za druhé miesto,“ hovorí Štibrányi.

Namiesto motorky má parkety

Za striebro z MS nedostal doma nikto viac než 5000 korún. Slávna čilská partia hrala v nekomerčnej ére futbalu - čo platilo najmä na východ od železnej opony.

„Po návrate domov som išiel s Vlčkovcami na turnaj do Pavlíc. Potom sme šli s kamarátmi zväzákmi stanovať na Počúvadlo. Keď som sa vrátil, tato mi oznámil, že peniaze z Čile už nemáme.

Chcel som si za ne kúpiť motorku, bol to môj sen, ale v Trnave dostali dubové parkety. Mám ich v obývačke dodnes, 10 na 5 metrov. Keď prídu reportéri z Česka a pýtajú sa na prémie za majstrovstvá sveta, odkryjem koberec,“ smeje sa Štibrányi.

Motorku si nikdy nekúpil. „Nemal som na ňu. Možno sa aj dobre stalo, lebo by som sa na nej zabil,“ reaguje pohotovo.

Vďačný pracujúci ľud venoval futbalistom rôzne vecné dary - žehličku, mixér, Štibrányi s Adamcom dostali aj malé prasiatko, ale dlho u nich nevydržalo.

„S Jožom sme po Čile hrali pohár proti Interu. Z roľníckeho družstva v Trnave nám priniesli vymydlené prasiatka s červenou mašľou. Boli z toho fotky v novinách, tato ho vzal na bicykli domov.

Lenže fotky zbadal vtedajší minister Bacílek a nahneval sa, že družstvo neplní plán a rozdáva prasce. Prišli žandári, že ich musíme vrátiť. Tato ho dal do vreca a hodil im ho do auta.“

Po skončení futbalovej kariéry sa Jozef Štibrányi stal učiteľom na základnej škole v Križovanoch, kde učil 32 rokov telocvik.

Okúsil typickú atmosféru dedinského futbalu na ihriskách, kde nebola pokosená tráva. Hral tenis, lyžoval, jazdil na snouborde. A vyhral tiež najdôležitejší zápas svojho života - nad rakovinou.

„Zdravíčko si človek musí strážiť. Mám operovaný kĺb, kardiostimulátor a pre slabší zrak už nemôžem lyžovať ani hrať tenis, čo ma mrzí. Mám svoju haciendu, dorábam si vlastné víno.

Budem držať palce našim chlapcom v baráži, nech ukážu pravé slovenské srdiečka. My sme hrali za pár korún, ale srdce na hrudi s levíčkom nám dalo silu. Neboli sme žiadni hrdinovia, iba normálni chlapci z dediny.“