Pre Bratislavu, aj celý slovenský futbal, to bola udalosť. V sezóne 1958/59 vyhralo celoštátnu československú ligu opäť mužstvo z mesta na Dunaji. Nie však Slovan, ktorý už mal v tom čase vo vitríne tri majstrovské tituly, ale konkurenčná Červená hviezda.

Červenka, ako znela prezývka klubu, hrávala domáce zápasy na ihrisku v Petržalke. Pre maximálne povolené rozmery bolo medzi fanúšikmi známe ako letisko.

„Štadión bol neraz vypredaný, Starým mostom tiahli húfy takmer ako na Tehelné pole. Červená hviezda, hoci v Bratislave „menšinový“ klub po Slovane, si veľmi rýchlo získala srdcia priaznivcov a rešpekt celej bývalej republiky. A sedem rokov po vzniku aj titul,“ písal v spomienke na historický titul pred rokmi športový publicista Peter Fukatsch.

Mužstvo elegánov a inteligentov

Červená hviezda bola mužstvo elegánov a inteligentov, viacerí z nich si obliekli reprezentačný dres, hrali na majstrovstvách sveta či Európy.

„Mali sme na tie časy vhodné podmienky a skvelého trénera Karola Borhyho. Tento znalec maďarského futbalu z jeho najlepších čias nás naučil prvky elegantného, technického futbalu s taktikou stále novátorského rozostavenia 4-2-4.

Pointa neskutočného vzostupu však bola v inom. Všetci sme rozmýšľali na jednej vlne životnej filozofie. Milovali sme futbal, vždy sme sa snažili byť slušní. Každý z nás myslel na štúdium,“ spomínal pre SME Titus Buberník, účastník MS 1958 aj 1962 a ME 1960.

K pilierom majstrovského tímu patril aj český rodák František Hlavatý, jeden z členov skvelej brankárskej generácie 50. a 60. rokov. V obrane hral ďalší Čech, strieborný z MS 1962 v Chile a bronzový z ME 1960 vo Francúzsku Jiří Tichý, ale aj v tom čase ešte len tínedžer Vladimír Weiss najstarší. 

Okrem Titusa Buberníka cestoval na dva svetové i dva európske šampionáty aj Pavol Molnár. Štefan Matlák získal zasa striebro na olympijských hrách v Tokiu 1964.

V útoku žiaril Adolf Scherer, autor 15 gólov z majstrovskej sezóny a Milan Dolinský, ktorý dal 10 gólov.

„Boli sme partia na úrovni, z každej stránky, tvorili sme veľmi dobrý kolektív. V klube pôsobil ako lekár Alexander Binovský a tiež doktor Jozef Bujna, právnik. Obaja boli bývalí výborní atléti a vďaka nim sme mali skvelú kondíciu. Jeden deň v týždni sme mávali špeciálnu atletickú prípravu,“ vysvetľuje Milan Dolinský, jeden z posledných žijúcich členov majstrovskej partie ČH Bratislava.  

Ligu so 14 účastníkmi ovládla ČH Bratislava s prehľadom. Z 26 zápasov prehrala iba dva a v tabuľke mala náskok deviatich bodov pred druhou Duklou Praha. Triumf v domácej súťaži znamenal zároveň miestenku v prestížnom Európskom pohári majstrov.

V Európe na Tehelnom poli

V sezóne 1958/59 sa do súťaže o najcennejšiu klubovú trofej zapojilo 26 tímov. Červená hviezda nastúpila v predkole proti majstrovi Portugalska FC Porto. Na domáci zápas si požičala Tehelné pole, ktoré malo dvojnásobnú kapacitu ako štadión v Petržalke - 60-tisíc miest.

V Bratislave sa zrodila výhra 2:1 (góly Gajdoš a Scherer) pred 35-tisíc divákmi. V odvete na Estádio das Antas vyhrali hostia 2:0 (skórovali Kačáni a Dolinský) a oslavovali postup.

V 1. kole narazila ČH Bratislava na škótsky Glasgow Rangers.

„Koľko „príjemnejších“ súperov bolo v I. kole - Odensee, Jeunesse, Esch, Rotterdam, Göteborg a predsa! Akurát to najtvrdšie dostal náš „mäkký“ majster. V Glasgowe vedia diváci kričať tak, že ich povestný rev počuť údajne do vzdialenosti až 80 kilometrov. ČH Bratislava ide bojovať proti najlepšiemu klubu Škótska aj proti kriku,“ písal pred 65 rokmi Československý šport.

Na najdôležitejší zápas v doterajšej klubovej histórii sa hráči Červenej hviezdy pripravovali na zámku v Smoleniciach, kde ich podľa dobovej tlače čakala „pravidelná životospráva, vynikajúca kuchyňa , bezstarostnosť, filmové večery aj besedy so spisovateľmi Mináčom, Mihálikom, Dedinským a Ruppeltom.“

Aj boli dvaja mŕtvi, bol by gól?

Po štyroch dňoch v Malých Karpatoch nasledoval presun na Britské ostrovy, kde vítal bratislavskú výpravu optimizmus škótskych priaznivcov. „Dvíhali nám na pozdrav nie jednu, ale dve ruky a ukazovali fajf, six, čiže päť-šesť gólov, ktoré očakávali v sieti nášho mužstva,“ opisoval Jozef Bujna.

Okrem toho, že bol niekdajší výborný atlét a pôsobil ako futbalový tréner, uplatnil sa aj ako novinár, ktorý sprostredkoval zážitky z Glasgowa čitateľom denníka Československý šport.

O niekoľko týždňov skôr, v predkole, nadelili Rangers doma Anderlechtu Brusel 5:2 a podobný scenár očakávali fanúšikovia škótskeho majstra znovu.

Skôr než sa hostia v Ibrox Parku rozhľadeli, prehrávali po góle McMillara 0:1 a 80-tisíc divákov oslavovalo. Lenže potom sa na ihrisku začali diať veci. Hráči ČH sa upokojili, začali kombinovať a Scherer s Dolinským otočili skóre. Domácich to zaskočilo, aj brankár Niven znervóznel, až tak, že aj „malé domov mu utekali na roh“.

Krátko pred koncom prvého polčasu sa odohral jeden z kľúčových momentov, ktorý takto zachytil reportér Bujna:

Brankár ČH Hlavatý si vybehol po jeden z mnohých centrov, no domáci Baird ho podrazil, Hlavatý spravil vo vzduchu premet, spadol na chrbát a zostal ležať. Švajčiarsky rozhodca Mellet však neprerušil hru. Brankár ČH ležal bezvládne na ihrisku už asi pol minúty, lopta sa poodrážala k Bairdovi, ktorý ju oblúčikom poslal do bránky.

Trvalo 15 minút, kým sa Hlavatý postavil na nohy. Nasledujúce minúty boli tragikomédia. Začalo sa znovu hrať. Matlák, ktorý vedel nemecky, sa švajčiarskeho rozhodcu Melleta opýtal: „Aj keby dvaja boli mŕtvi, aj vtedy by bol gól?“ Rozhodca ho vylúčil. O niekoľko sekúnd odpískal polčas.

Rozhodli z poslednej akcie

Po prestávke Bratislavčania znovu šokovali Škótov. Hoci sa zamerali predovšetkým na defenzívu, v 68. minúte trojica Gajdoš, Scherer, Dolinský vyšachovala domácu obranu a neskorší hrdina z MS 1962 v Chile Adolf Scherer strelil svoj druhý gól v zápase. Podľa reportéra Bujnu však potom opäť zaúradoval rozhodca Mellet a škótska tvrdosť hraničiaca so surovosťou.