Pohľad na štadión MFK Snina v doobedňajších hodinách bol priam idylický. Na tribúne rozvešané plagáty v klubových farbách, bránky stojace na svojich miestach a na trávniku jeden muž.
Sedel na kosačke a práve robil okruh za bránkou na severovýchodnej strane ihriska. Každý Sninčan vie, o koho ide. Stará sa o údržbu štadióna, lebo ho to baví. Jeho veta, že by na ihrisku mohol aj umrieť a zostať pochovaný, je už ikonická.
PAVOL DIŇA oslávil v utorok šesťdesiate narodeniny. Aj o deň neskôr mu neprestával vyzváňať telefón, niektorí gratulanti za ním dokonca prichádzali osobne. Nielen v rodnom meste zanechal veselý, skromný a vždy usmiaty legendárny futbalista silný odkaz.
Brankárov strašil delovkami z priamych kopov a hoci si zažil posmešky pre svoju postavu, neľutoval sa, naučil sa s ňou žiť. Podpichovačom najlepšie zatvoril ústa 129 ligovými gólmi. Alebo ich bolo až 131?
Blahoželáme k okrúhlym narodeninám! Cítite sa na šesťdesiat?
Ďakujem. Základom všetkého je zdravie, a to mi slúži, hoci roky pribúdajú. Necítim sa však na šesťdesiat, mám pocit, že len pred chvíľkou som mal päťdesiat. Myslím si, že som stále vitálny a snažím sa žiť takým spôsobom, aby mi to aj ostalo.
Čím dnes žije Pavol Diňa?
Hlavne futbalovým štadiónom v Snine. Znamená pre mňa strašne veľa. Odmalička som hrával futbal a štadión bol pre mňa ako druhý svet.
Čo, alebo kto, vám robí radosť?
Hlavne rodina, tá je základ. Deti, manželka. Ale ja mám radosť zo všetkého, hlavne, keď všetko je, ako má byť.
Tak vás vnímajú aj ľudia. Vždy ste ochotný, veselý, usmievavý, napriek tomu, že vám život priniesol aj ťažké skúšky. Ako to?
Mám asi takú vlastnosť, každý mi to vraví. Nemám s nikým nijaký problém, rád každému pomôžem, na štadióne aj v súkromnom živote. Asi preto ma tí ľudia tak vnímajú.
Stretávame sa na štadióne v Snine. Zmenil sa nejako váš vzťah k futbalu za tie roky?
Vôbec sa nezmenil. Práveže, čím som starší, tým viac chcem pomáhať pracovať tu doma, kde som sa vrátil, aby sme mali dobré mužstvo, mládež a všetko okolo futbalu.
Dodnes pracujete pre klub MFK Snina. O čo všetko sa staráte?
Starám sa o štadión. Mám na starosti vnútorné priestory, kosenie trávnika, skrátka všetko, čo je potrebné robiť. Verím, že to robím poctivo.
Pavol Diňa robí v Snine správcu futbalového štadióna, okrem iného kosí trávnik. (Autor: Sportnet)
Očividne to viete s deťmi, dodnes trénujete 11-ročných Sninčanov. Vidíte sa v nich alebo je to úplne iná generácia, ako keď ste začínali vy?
Sú inakšie ako za mojej éry, ale sú šikovní, chlapci i dievčatá. Mám radosť z toho, keď ich vidím pobehovať na ihrisku. Raz z nich budú dobrí futbalisti.
Žije odkaz Pavla Diňu v Snine dodnes? Vedia vaši malí zverenci, kto ich vlastne trénuje?
Vedia. Máme na štadióne fotografie známych hráčov, ktorí v Snine začínali. Janko Mucha, Ondrej Duda, ja... Mám dojem, že každý z mládežníckych trénerov u nás ich upozorňuje na to, kto som a čo som dokázal.
Opíšte nám teda vaše začiatky s futbalom.
Bolo to celkom iné ako dnes. Odmala som hrával na všelijakých turnajoch pri blokoch, v škole som často len čakal, než prídem domov, hodím tašku do kúta a konečne sa dostanem na štadión. Nebolo to len o hraní. Napríklad, keď mali tréning muži, stávali sme za bránkou a zbierali lopty.
Teraz je to už ťažšie. Chlapci chodia poctivo na tréningy, to áno, ale nevidím, že by s tým futbalom žili ako my. Neklamme si, bola to celkom iná doba, ale môj život sa od detstva krúti len okolo futbalového ihriska.
Čo sa týka vášho detstva, rozprávame sa o sedemdesiatych rokoch. Mali ste vtedy svoje vzory?
Ako žiak či dorastenec som sa rád inšpiroval od pána Ladislava Petráša z Interu Bratislava. Postavu mal silnejšiu, podobnú ako ja.
V rozhovore sa dočítate:
- Prečo nemohol schudnúť?
- Bol najväčšou celebritou v Dunajskej Strede?
- Akým jazykom sa rozprávalo v kabíne Dunajskej Stredy?
- Kde sa "zapatrošili" jeho dva góly?
- Prečo nehral v reprezentácii Česko-Slovenska?
- Báli sa ho brankári?
Ste najväčšou futbalovou legendou zo Sniny. Mali ste tu ťažšie podmienky ako povedzme chlapci z Bratislavy či Trnavy?
Stopercentne. Pocítil som to na vojne v Banskej Bystrici. Prišiel som tam z Humenného z druhej ligy a zažil som, ako fungujú ligisti. Človek sa musel adaptovať, prispôsobiť sa častejším tréningom, ale pomaličky som sa do toho dostával.
Napokon som musel dokázať, že túto zmenu „prežijem“, preukázať silu. Aj keď som rok súťažne nehral, iba trénoval, nezlomilo ma to a drina sa vyplatila.
Na futbalistu máte atypickú postavu. Zažili ste preto urážky či posmešky?