Súperi často cez dedinu prefrčali. Obec zo Žitného ostrova bola svetový unikát

BÁČ. Podľa neoficiálnych údajov boli najmenšou obcou na celom svete, ktorá kedy hrala na druholigovej úrovni. 

Družstevník Báč svojho času v druhej najvyššej súťaži potrápil aj popredné tímy, ale ihrisko v dedine je už takmer pätnásť rokov opustené. 

Útočník i brankár 

Dušou klubu bol dlhé roky Július Albert. Je hrdý na to, že je doslova rodákom z Báču, narodil sa totiž doma. Za rodnú dedinu najprv hrával, hoci ho trápilo koleno. 

„Ak som bol v poriadku, nastúpil som v strede útoku. Keď ma koleno nepustilo, tak som chytal,“ spomína na hráčsku kariéru. 

Klub založil v roku 1970 Ján Bittera starší. Od roku 1985 sa staral o jeho chod ako funkcionár Július Albert. O desaťročie neskôr sa raz posťažoval Jozefovi Medgyesovi, ktorý trénoval jeho syna v mládežníckom tíme Dunajskej Stredy, že záujem o futbal v dedine upadá. Zvažovali vystúpenie zo súťaže, lebo nemali ani trénera. 

„Nebohý Jožko na to hneď zareagoval: ja by som ten tím zobral! Neveril som vlastným ušiam,“ pripomína začiatky Albert.  

Bývalý hráč Trnavy, Dunajskej Stredy či Altaya Izmir miestnych lákal. Pod jeho vedením mužstvo znovu ožilo. Elán klub neopustil ani po tom, keď milovaný tréner podľahol zákernej chorobe. 

Postup takmer každý rok 

Začínali v druhej okresnej triede a na konci takmer každej sezóny oslavovali postup. Až sa v ročníku 2003/2004 ocitli v II. lige. 

„O tom sme ani nesnívali. Sme malá dedinka. Vtedy sme sa trošku aj zľakli - čo teraz? Museli sme rozšíriť šatne, spraviť úpravy v areáli štadióna, aby sme spĺňali podmienky. Všetci sme sa však tešili na II. ligu,“ uviedol Albert. 

Pre vtedajší kolektív funkcionárov nič nebolo nemožné. Hlavnými sponzormi boli oddaní bratranci Bitterovci: Tichomír a Alexander. Vďaka dobrým vzťahom s tradičnými klubmi prichádzali kvalitní hráči, najmä zásluhou neúnavného manažéra Eugena Németha. 

„Prišli z Dubnice, Interu či zo Slovana. Tí, čo sa nezmestili do základnej zostavy, alebo skončili v doraste a nebolo pre nich miesto v kádri mužov,“ vysvetľuje Albert. 

Báč vlastný dorast nemal, aj preto bola fluktuácia hráčov veľmi vysoká. Našli sa však aj výnimky: Alexander Mészáros bol členom kádra od najnižšej okresnej triedy až po II. ligu. 

„Bol to pán futbalista, práve on strelil rozhodujúci gól, vďaka ktorému sme postúpili z tretej ligy,“ uznanlivo poznamenal bývalý prezident klubu. 

Dres Báču si obliekli aj takí velikáni ako Jozef Majoroš, futbalista roka 1998, či ďalší bývalý reprezentant Attila Pinte. Mali aj legionárov z Česka, Maďarska, Rumunska či Turecka.   

Štadión nepatril obci 

V prvej sezóne v druhej najvyššej súťaži nebol žiadny problém. Podmienky boli nadštandardné. Báč sa ako nováčik umiestnil na 9. mieste druhej ligy. O rok neskôr bola obec s 360 obyvateľmi na 11. priečke. 

Postupne sa však peniaze minuli. „Mali sme kvalitných hráčov a trénerov, ale stále ma mrzí, že sme nemohli spolupracovať s nebohým Jurajom Szikorom. Raz sme aj rokovali, aj by bol ochotný pristúpiť na dohodu, ale už sme nemali žiadne peniaze. Musel som mu priznať, že netuším, či tie peniaze môžem nejako zabezpečiť,“ spomína niekdajší prvý muž klubu. 

Problémom bolo aj to, že štadión nepatril obci.

Prehra 0:9 a koniec 

Druhá liga zovšednela aj sponzorom, v poslednom pol roku dotoval futbal v obci už len prezident klubu sám. Nechcel odstúpiť v priebehu súťaže, ale posledné kolo sezóny 2005/2006 znamenalo definitívny koniec futbalu v Báči. 

V Rimavskej Sobote tím prehral 0:9 a skončil na predposlednom mieste. V nasledujúcej sezóne sa však už klub do tretej ligy neprihlásil.  

Štadión v dedine je opustený. Majitelia najprv avizovali, že z pozemku spravia ornú pôdu, z ihriska boli odstránené aj bránky. Nakoniec sa však v areáli nič nedialo. Obec o niekoľko rokov neskôr odkúpila polovicu pozemku za 150-tisíc eur, druhú polovicu plánuje odkúpiť v blízkej budúcnosti. 

Slovanisti sa vytratili z vipky 

Aj za tri sezóny v II. lige však stihol Báč odohrať pamätné zápasy. 

„Vyhrali sme v Košiciach, kde len pár rokov predtým ešte hral Juventus. Zvíťazili sme v Prešove či v Nitre, dokonca na Tehelnom poli. Nikdy nezabudnem ten pohľad, keď na svetelnej tabuli stálo: Slovan Bratislava – Družstevník Báč 1:2. Pred zápasom ma funkcionári Slovana podpichovali, mysleli si, že dostaneme debakel. Nakoniec bez slova zmizli z vipky ešte pred konečným hvizdom,“ spomína Albert. 

Pre súperov z iných kútov Slovenska bol Báč úplne neznámy. 

„Mnohokrát sa stalo, že prefrčali cez dedinu. Hlavná cesta totiž prechádza cez obec len na tristometrovom úseku, takže si to niekedy ani nevšimli. Pritom ihrisko bolo pri ceste,“ smeje sa Albert.   

Keď hral v Báči Slovan, niektorí zo skalných vystúpili z autobusu na nesprávnej zastávke. Potom vyvádzali v krčmách okolitých dedín. Ani tí, ktorí do Báču dorazili, sa nesprávali najslušnejšie. Zakročiť musela aj polícia. 

Nakoniec sa po zápase vybrali do Bratislavy pešo. Kým prešli 25-kilometrovú vzdialenosť, možno aj vytriezveli. 

Všetci chceli vidieť Fradi 

Najväčšia návšteva na štadióne v Báči bola paradoxne na priateľskom zápase. V obci sa predstavil slávny Ferencváros Budapešť, ktorý cestoval na sústredenie do Rakúska. Práve vtedy prvý raz hral na tomto ihrisku aj Attila Pinte, vtedy ešte hráč maďarského klubu.  

„Okolo ihriska bolo päťtisíc ľudí. Ani neviem, ako sa tam toľkí zmestili. Celkom pošliapali aj kukuricu na vedľajšom pozemku. Všetci chceli vidieť Fradi,“ zdôrazňuje Albert. 

Dodáva však, že raz na derby v piatej lige s Bakou prišlo tiež 1500 divákov. Také návštevy sú teraz i v druhej lige raritou.  

„Báč bol príjemným oživením druhej ligy. Potrápili sme aj veľké kluby. Najvýznamnejším víťazstvom bol určite triumf na Tehelnom poli. Mnohí moji spoluhráči hrali prvý raz na štadióne Slovana. Boli sme veľmi motivovaní, kým slovanisti hrali trochu urazene, po vypadnutí boli sklamaní,“ spomína Pinte. 

Do Báču prišiel z Rimavskej Soboty. Mal problémy s meniskom, takže sa radšej vrátil domov do Šamorína. Pomaly začínal trénovať s Báčom. Nakoniec, keď bolesť ustúpila, sa s nimi dohodol na zmluve.

„V Báči bol skvelý kolektív, profesionálne podmienky, prichádzali slušné návštevy. Bolo to veľmi príjemné obdobie mojej kariéry,“ skonštatoval Pinte. 

Výmena trénera cez polčas 

Albert spomína aj na derby v štvrtej lige so Šamorínom. Zápas mal preňho zvláštnu pikantériu, práve v tom období bol totiž prezidentom klubu v Báči a zároveň viceprezidentom v Šamoríne. 

„S ostatnými sme sa trošku pohádali, preto som z trucu odišiel do Šamorína. Derby s Báčom bolo načasované práve na deň, keď sa v dedine konali hody. No a v polčase Šamorín už vyhrával 4:1. Jedno oko sa smialo, druhé plakalo,“ spomína Albert. 

„Ostatní funkcionári z Báču sa vypytovali trénera: Čo to má byť? Nakoniec ho cez polčas vyhodili. V druhom polčase už koučoval večný a verný asistent Karol Navrátil, kým ponížený tréner odchádzal cez kukuričné pole, lebo medzi ľuďmi sa nevedel predrať autom,“ dodáva. 

Dlhoročný funkcionár sa angažoval v spoločenskom živote obce. S úsmevom hovorí, že nebol len v ženskom spolku, tomu však šéfovala jeho mama. Futbalu zasvätil celý život. Za Báč hrali aj obaja jeho synovia, Tomáš a Balázs.  

Jeho vnuk takisto miluje futbal. „Má sedemnásť rokov, hral v Komárne, teraz odišiel do Veľkého Medera. Stále mi hovorí: on raz futbal v Báči obnoví,“ dodáva s nádejou v hlase Július Albert. 

Futbalnet prináša príbehy zaniknutých futbalových klubov. Poznáte aj vy nejaké?

Svoje tipy a postrehy posielajte na futbalnet@sportnet.sk alebo na 0949014788 (WhatsApp, Viber)

Aj vy tvoríte obsah futbalnetu. Ďakujeme!