Borovský dres dnes oblieka veľká futbalová osobnosť

Vďaka zvučným menám je okresná liga čoraz populárnejšia a atraktívnejšia. Porozprávali sme sa s mladým, no skúsenosťami zrelým futbalistom Dáriusom Popikom (23), ktorý ešte donedávna obliekal dresy takých klubov ako FC VSS Košice či Futura Humenné.

Viaceré mužstvá najvyššej oblastnej ligy ObFZ Humenné reprezentujú hráči, ktorí majú skúsenosti s futbalom z vyšších súťaži. Či sú to už starí ligoví harcovníci ako Jozef Valkučák či Jaroslav Varchola v drese Zubného, Koškovský futbalista Marek Balica, talentovaný, stále mladý kanonier Pavol Kirňak v drese Belej nad Cirochou či nestarnúci dirigent stredu poľa Víťazoslav Lukáčik, ktorý vypomáha mladším spoluhráčom z Borova. Dárius Popik dnes hrá za Borov.



Aké boli vaše futbalové začiatky?

S futbalom som začínal ako osemročný v prípravke v Humennom, kde ma k prvým futbalovým krokom viedli tréneri Tkáč s Bochynom. Postupne som v Humennom prešiel všetkými žiackymi kategóriami, pričom od 5. ročníka ZŠ na Hrnčiarskej ulici v Humennom som bol až do jej ukončenia v športovej triede, ktorá bola zameraná a výlučne orientovaná na futbal.

Talentovaného mladíka si potom vyhliadli skauti z Košíc.

Áno, po ukončení Základnej školy v Humennom ma oslovili tréneri z Košíc s tým, aby som prišiel študovať a zároveň hrávať za vtedajší klub MFK Košice. So súhlasom rodičov som teda študoval na športovom gymnáziu v Košiciach, kde som prešiel cez mladší dorast postupne k starším dorastencom a v tom čase, ešte vo veku dorastenca, som dostával šancu nastupovať v drese dospelých za košické béčko, ktoré hralo druhú najvyššiu slovenskú ligu.

Prechod z dorastu k dospelým, ako ste to zvládli?

V čase, keď som nastupoval za béčko, boli so mnou v mužstve aj talentovaní spoluhráči z ligového dorastu a zároveň aj hráči z áčka, ktorí nedostávali príležitosť v prvom tíme. V mladom veku som sa chcel od starších, skúsenejších spoluhráčov niečo naučiť a poctivo som na sebe pracoval. Byť súčasťou širšieho ligového kádra A mužstva MFK Košice, v ktorom boli skvelí hráči, bola pre mňa ako mladého futbalistu veľká výzva.
Asi po roku strávenom v rezervnom tíme prišla ponuka z druholigového klubu Liptovský Mikuláš, ktorú som prijal a ako 20-ročný som odišiel na ročné hosťovanie. Účinkovanie v tomto klube pod vedením trénerov Kureka a následne Karaffu hodnotím veľmi pozitívne.

Po službách vlastného odchovanca siahlo aj Humenné.

Ešte počas môjho pôsobenia v Liptovskom Mikuláši ma kontaktovali funkcionári z Futury Humennné, aby som svojmu rodnému mestu pomohol zachrániť tretiu ligu. Neváhal som ani minútu, po skončení ročného pôsobenia v Liptovskom Mikuláši som sa po dlhšej dobe vrátil späť do Humenného. V tom čase boli vo Future výborní futbalisti, spomeniem Russlana Ljubarského, bratov Šuľakovcov, Mareka Mihoka či Petra Jakubča. S výbornou partiou futbalistov sa nám podarilo splniť jediný cieľ, ktorým bola záchrana v súťaži. Na toto obdobie spomínam len v dobrom. Darilo sa mne, ale aj mužstvu a v tom čase fungovalo v klube všetko relatívne dobre.

Pred dvoma rokmi ste sa nepríjemne zranili, ako s odstupom času spomínate na toto obdobie?

Počas zimnej prestávky som, ako viacerí hráči, hrával mestskú futsalovú ligu v Humennom. V jednom zo zápasov prvej ligy som sa nepríjemne zranil. V kolene sa mi pretrhli predný krížny väz, vnútorný postranný väz a takisto som mal poškodený meniskus. Bola to obrovská smola, pretože sa mi rysoval celkom zaujímavý prestup. Nasledovali dve operácie kolena v priebehu polroka a následná zdĺhavá a namáhavá rehabilitácia, na ktorú som bol v podstate sám. Bol som v kontakte s fyzioterapeutom, ktorého som poznal z pôsobenia z Košíc a ktorý mi veľmi pomohol, za čo mu vďačím dodnes. Škaredé zranenie ma takto vyradilo z hry o na dobu 14 mesiacov.