Pred 60 rokmi československá hokejová reprezentácia na majstrovstvách sveta prvý raz zdolala Sovietsky zväz.

„V tých časoch boli Sovieti nezdolateľní. Teda takmer nezdolateľní,“ hovorí pre Sportnet jeden z posledných pamätníkov historického triumfu, legendárny útočník JOSEF ČERNÝ. 

Na majstrovstvá sveta 1961 vo Švajčiarsku odchádzalo mužstvo Československa so skromnými plánmi, príliš vám neverili. Prečo?

Dva mesiace pred šampionátom zomrel tréner Eduard Farda. Vracal sa z Bratislavy, kde si bol pozrieť ligový zápas a pri Malackách mal autonehodu. Mužstva sa ujali tréneri Andršt a Kostka.

Aj káder sa menil. Niektorí hráči mali problémy s ovplyvňovaním zápasov v tipovacej afére a vypadli z nominácie. Mužstvo bolo oslabené a čakalo sa, že budeme mať veľký problém, ale napokon to dopadlo inak.

Šampionát vo Švajčiarsku bol posledný, ktorý sa uskutočnil na otvorenom klzisku. Bolo to pre hráčov niečo špeciálne?

Zápasy sa hrali v dvoch mestách – v Ženeve bola hala a v Lausanne klzisko pod holým nebom. Proti Švédom sme hrali v Lausanne krátko popoludní, bolo krásne počasie, podobne ako dnes v Brne.

Pred zápasom nám maľovali pod očami čierne pásiky, aby nás neoslepilo slnečné svetlo, ktoré sa odrážalo od ľadu.

Skvelé, že si aj po 60 rokoch pamätáte detaily.

Pamäť mi slúži a okrem toho, môj švagor bol veľký fanúšik hokeja a kým som hral, tak zbieral všetko, čo sa o mne písalo v novinách. Keď som skončil s hokejom, tak mi odovzdal asi dvadsať hrubých zošitov.

Mám to teraz pred sebou a môžem vám občas niečo z toho prečítať. Hneď som našiel niečo, čo vás možno bude zaujímať.

Povedzte.

Kapitán Vlastimil Bubník vyzdvihol ranné tréningy v deň zápasu. Dnes je úplne bežné, že hráči idú vo výstroji na rozkorčuľovanie, ale vtedy to bola novinka. Niektorí starší hráči to ofrflali, ale Bubník vraví, že nám to veľmi pomohlo. A Bubník, to bola persóna.

Na ôsmy pokus mužstvo Československa prvý raz zdolalo na veľkom podujatí sovietsku zbornú. Čo to pre vás znamenalo?

Poviem to takto. Zdolať Sovietov na majstrovstvách sveta bolo čosi nevídané. Nikdy predtým sa nám to nepodarilo.

Keď som bol mladý chlapec, tak som si myslel, že ich naši hráči musia nechať vyhrať, lebo také boli časy. Ale to sa nikdy nestalo! Naozaj nikdy! Sovieti boli naozaj dobrí. Zvládali extrémne tréningové dávky.

Spomínam si, že niekedy v roku 1965 alebo 1967 sme ich zdolali v prípravnom zápase v Ostrave. Na druhý deň ráno sme sa o siedmej pomaly prebúdzali a už sme zvonka počuli: raz, dva, raz dva! Keď sme sa pozreli z okna, oni už trénovali.

Čo na Sovietov vtedy platilo?

V tých časoch boli nezdolateľní. Teda takmer nezdolateľní. Ak sme s nimi chceli držať krok, museli sme byť disciplinovaní, lebo keď dostali šancu hrať presilovku, tak ju hrali na jeden dotyk.

Dôležité tiež bolo, aby nám nedali rýchly gól. Keď sa im to podarilo, narástli im krídla a už sme tušili, že nám dajú osmičku. Ale ak sme vydržali a strelili sme gól ako prví, tak oni znervózneli. A keď boli nervózni, tak faulovali a presilovky sme vedeli zahrať dobre aj my.

Slabinou sovietskeho tímu boli brankári. Zmenilo sa to nástupom Tretiaka, ale dovtedy nemali výnimočných brankárov.

Vďaka víťazstvu nad Sovietmi sa vám na MS vo Švajčiarsku naskytla šanca hrať o titul. Napokon o zlate pre Kanadu rozhodlo iba skóre.

S Kanadou sme hrali 1:1. Ten zápas si dobre pamätám, Kanaďania hrali veľmi tvrdo a mali väčší prehľad, ale nám výborne zachytal brankár Mikoláš. To bol borec z Ostravy, ktorý chytal bez masky a niekoľkokrát dostal pukom do hlavy.

Viem, že bolo vypredané a obecenstvo nám fandilo, lebo sme boli prekvapením turnaja.

Mám pred sebou novinový titulok z toho zápasu: Javorový list za zachvel v ostrom vetre. A ešte vám odcitujem, ako hodnotil zápas Ján Starší:

V poslednej tretine už boli Kanaďania krajne nervózni. Za chrbtom rozhodcov nás niekoľkokrát napadli hokejkami, pichali nimi. Nedovolili si však otvorene faulovať, lebo sa obávali našej presilovky. Myslím, že keby sme dali vedúci gól, využili by všetky prostriedky, aby ten zápas vyhrali.

Ako sa vám hralo v útoku s Jánom Starším a Františkom Vaňkom?

Oni už boli skúsení hráči, starší o šesť či sedem rokov. Ja som bol dobrý korčuliar a plnil som si obranné povinnosti. Hral som brániace ľavé krídlo – to bola súčasť taktiky trénera Kostku. Dobrí korčuliari hrali brániace krídlo, ktoré sa vracalo do obrany a eliminovalo brejkové akcie súpera.

Čiže vo Švajčiarsku som mal v útoku dvoch profesorov a robil som im na ľade údržbára, ale vôbec sa nesťažujem. Bol som mladý a robil som to rád. Pomohlo mi to v kariére, boli to vynikajúci hokejisti a veľa som sa od nich naučil.

Pamätáte si na návrat domov po nečakanom úspechu?

Na letisku v Prahe nás čakalo veľa ľudí. Privítanie bolo vynikajúce.

Vidíte, akurát som si nalistoval v zošite článok o návrate. Ďakujeme chlapci, že ste titul vydobyli, tak znie titulok. Boli sme druhí za Kanadou, ale tým pádom sme sa stali majstrami Európy.

Hm, keď sa pozerám na tú zostavu, veľa nás už z toho tímu nežije. Ak dobre počítam, tak ešte štyria. Ostatní sa na nás dívajú zhora.

Proti Sovietom ste nastupovali často – na majstrovstvách sveta, olympiáde, v prípravných zápasoch. Ako ste vychádzali?

Dobre sme sa poznali. Na ľade sme si nič nedarovali, tam to bolo na krv.

Ale po zápase sme boli kamaráti. Poviem vám jednu historku. Po jednom prípravnom zápase nám tréner Kostka dovolil dať si jedno malé pivo. A oni? Došiel Tarasov a povedal, že musia piť mlieko.

Sedeli sme vtedy spolu v jednej miestnosti, my za jedným stolom a oni za druhým. Zrazu na mňa Alexander Ragulin zamával a vraví, Josef, idí sudá (poď sem).

Vytiahol ma von, vybral dve malé fľašky, namiešal mi vodku so šampanským a hovorí: Na zdravie! Vravím mu, to nemôžem vypiť, to by ma zabilo. Tak to vypil on. No a na druhý deň nám dali v pohode 5:1. Oni boli fakt výborní.

Na konci 60. rokoch sa súboje proti Sovietom ešte viac vyostrili pre napätú politickú situáciu a neskôr okupáciu Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Ako ste to vnímali?

Sovietov sme vtedy zdolali na olympiáde v roku 1968 v Grenobli a o rok neskôr dvakrát na majstrovstvách sveta v Štokholme. Potom sme sa dozvedeli o demonštráciách, ktoré doma vypukli.

V Grenobli a Štokholme už vystrájal Jožo Golonka. Fantastický chlapec. Začínali sme spolu v juniorskej reprezentácii, on je o rok starší. Keď sa dá, tak sa stretneme.

Ja sa venujem chovu poštových holubov a pred vyše rokom sme v Brne organizovali medzinárodnú výstavu. Predseda nášho chovateľského klubu ma požiadal, či by sme nespravili pre ľudí autogramiádu, tak prišiel Hubáček, Nadrchal, Richard Farda, Jožo Golonka z Bratislavy a malo to obrovský úspech.

Vždy, keď prídem niekam na besedu a vidím, že je tam Jožo Golonka, viem, že je to v suchu, lebo on je úžasný šoumen a rozprávač.

V ligových zápasoch ho celé Česko ho nenávidelo, keď hral Slovan v Brne, tak na neho ľudia pokrikovali, že Golonka je ušatý. Ale potom nastúpil za národný tím a hneď sa stal miláčikom publika.

Koľko chováte holubov?

Mám ich 50 alebo 60. Už ako mladý som to bral ako odreagovanie sa od hokeja, dobrý relax. Je to náročné, musíte sa o ne starať, aby neochoreli, ale keď vás to baví, je to paráda.