Hoci pôsobí o „level“ vyššie, je jedným z nás, je členom veľkej prešovsko-sabinovskej futbalovej rodiny. Martin Filipák – nie tak dávno sa stal tretíkrát v rade najlepším krajským rozhodcom.

Na začiatku sa ale vráťme o niekoľko desiatok týždňov späť. M. Filipáka, po víťazstve v ankete VsFZ za rok 2023, čakala v nasledujúcom roku náročná obhajoba. Zvládol ju, netušiac, že rovnaká výzva ho bude „prenasledovať“ ďalších dvanásť mesiacov. Nezľakol sa ani tej, a - dosiahol zaslúžený hetrik. Ako si v pätnásty deň nového roka zaspomínal na ten predchádzajúci. Uznávaný arbiter s prezývkou Filippo ochotne odpovedal na naše otázky...

O ktorých zápasoch roka 2025 sa zmienite vo vašom športovom životopise, keď sa raz možno rozhodnete napísať?

Tak napríklad o meraní síl v poslednom jarnom kole, keď som rozhodoval stretnutie Raslavice – Medzev. Domácim išlo o teoretickú šancu postúpiť do III. ligy Východ. Napriek víťazstvu ostali po záverečnom hvizde rozhodcu veľmi sklamaní, lebo im nezahral do kariet výsledok barážového stretnutia o druhú ligu medzi Lehotou pod Vtáčnikom a Sninou. Raslavice ale nakoniec predsa len postúpili – hoci to bolo vďaka administratívnemu rozhodnutiu riadiacich sekcií – no sú tam.

V decembri som sa potom do Raslavíc vrátil. Bolo mi cťou rozhodovať rozlúčkový zápas Borisa Gumana, s ktorým sme obliekali spoločný dres v doraste Tatrana Prešov, v B mužstve Tatrana, neskôr aj vo Veľkom Šariši. Pozval naň bývalých spoluhráčov, bola to naozaj vydarená akcia. Popri rozhodovaní som mal možnosť pomaly si prehrávať v mysli svoju futbalovú kariéru a uvedomoval si, že všetko má svoj začiatok aj koniec.

Hodno spomenúť tiež semifinále Prezidentského pohára, v ktorom súperia víťazi pohárových súťaží jednotlivých oblastných futbalových zväzov. Prakovce hostili Jakubany, hralo sa v strede týždňa, prekvapila ma skutočne výborná kulisa.

Za zmienku stálo aj stretnutie Majstrovstiev regiónu IV. liga Čaňa – Bardejov. V šlágri jesene všetci hráči, no rovnako aj ja, sme museli siahnuť na dno fyzických aj psychických síl.

Pre tejto téme ešte doplním, že ako krajský rozhodca Majstrovstiev regiónu IV. liga mám možnosť rozhodovať aj mládežnícke stretnutia I. ligy v kategóriách U16 a U17. Pri tej príležitosti si dovolím vyzdvihnúť skutočnosť, že títo hráči chcú skutočne hrať futbal, na ihrisku nechýba v ich podaní ozaj vysoké nasadenie do poslednej minúty. Je radosť rozhodovať duely, v ktorých vidíme nádeje slovenského futbalu priamo na ihrisku takpovediac v akcii.

Nič netrvá večne. Ani kariéra hráčov, trénerov, funkcionárov. Ani strážcovia pravidiel nie sú výnimkami. Okrem spomienok, ktoré ostávajú v mysli, odkladáte si nejaké „veci“ pripomínajúce, že ste boli arbitrom, ktorý na okresných a krajských trávnikoch niečo znamenal?

Z každého „majstráku“, ktorý som rozhodoval, mám uchovaný Zápis o stretnutí. Odkladám si tiež zápasové bulletiny. Vzácnym je pre mňa napríklad aj dres s číslom 1000, ktorý som dostal v Sabinove od domácich funkcionárov ako spomienku na moje jubilejné súťažné stretnutie. Mám aj niekoľko vlajočiek vyrobených pri príležitosti založenia futbalových klubov.

Nechávate tomu voľný priebeh, alebo máte zhruba predstavy, kam by sa mohla uberať vaša ďalšia rozhodcovská kariéra?

Určite, ak mi to zdravotný stav umožní, chcel by som ešte pár rokov pôsobiť ako rozhodca v najvyššej krajskej súťaži. A potom sa uvidí. Zatiaľ idem od zápasu k zápasu a darí sa to.

Na záver dve otázky „na odľahčenie“. Je to sci-fi, no čo keby... Keby ste dostali divokú kartu, zápas ktorých dvoch mužstiev by ste si vybrali a ktorých rozhodcov, či už slovenských alebo zahraničných, by ste takpovediac nominovali na čiary?

Určite by to bolo „El Clásico“ Real Madrid FC – FC Barcelona. A tento zážitok by som doprial aj Braňovi Markovi a Igorovi Jurašekovi, s ktorými to spoločne ťaháme v krajských súťažiach. No neviem, či by oni do toho išli so mnou – no to je už len taký môj úsmevný dôvetok. Určite by šli, pokiaľ by neexistovali neprekonateľné prekážky.

Prostějovská ulica v Prešove vraj „vychovala“ dve rozhodcovské osobnosti východoslovenského regiónu. Čo je na tom pravdy?

Poopravím vás. Obaja bývame v súčasnosti na tejto ulici, no vyrastali sme každý v inej obci. Ja v Hrabkove a Jozef Kakaščík, ktorý získal dvakrát ocenenie pre najlepšieho rozhodcu VsFZ, v Záborskom. No aj tak to futbalový pánbožko zariadil zaujímavo.