Kôň cíti, že súťaží, vraví slovenský víťaz Veľkej pardubickej

Ako ste sa dostali ku koňom?

Keď som mal deväť rokov, do Šajdíkových Humeniec sa presťahoval Jaroslav „Čiko“ Brečka, už v tom čase legendárny slovenský džokej, ktorý tam trénoval. Začal som aj s partiou kamarátov chodiť do stajne, pričuchol som tomu a zapáčilo sa mi to. Najskôr sme sa o kone starali, pomáhali sme a potom sme sa za odmenu mohli povoziť.

Nikdy predtým ste na koni nesedeli?

Nie. Nemal som kde. Rodičia sa pri koňoch nepohybovali. Jaro nás postupne naučil, ako na koni sedieť, jazdiť. Začalo ma to baviť. V jazdení som sa postupne zdokonaľoval, boli tam jazdci, od ktorých som sa mohol učiť.

Kedy ste absolvovali prvé dostihy?

Keď som mal pätnásť, urobil som skúšky a získal amatérsku licenciu. Šiel som na svoje prvé dostihy v Petržalke, ktoré som aj vyhral.

Bolo to prekvapenie?

Ako sa vraví, kone robia džokeja. Dostal som pod seba dobrého koňa a hoci som ešte nevedel v dostihoch rozložiť jeho sily, kvalitný koník ma priviedol k víťazstvu.

Džokejom ste sa však mohli stať až neskôr.

To je pravda. Džokejom sa stane profesionálny jazdec, keď dosiahne päťdesiat víťazstiev v prekážkových alebo v rovinových dostihoch. Ďalšou podmienkou je ukončené odborné stredoškolské vzdelanie – v mojom prípade SOUP v Šali.

Prvú Veľkú pardubickú ste absolvovali v roku 2013 v sedle Peintre Abstrait. Je účasť na takýchto prestížnych pretekoch pre jazdca akýmsi míľnikom?

Určite. Každý chce jazdiť na Veľkej pardubickej, každý tam chce dosiahnuť dobrý výsledok. Ja som bol pri premiére piaty, čo bolo pekné.

Potom ste však získali povesť smoliara Veľkej pardubickej.