Svjatoslav Dohovič: Verím, že ligové futbalové derby Prešov - Košice ešte bude

SVJATOSLAV DOHOVIČ má ukrajinské korene. Za socializmu nemohol študovať to, čo chcel. Nikdy by nepovedal, že sa bude živiť písaním v slovenčine. Venoval sa investigatíve. Neskôr presedlal na športovú nôtu. Momentálne pracuje v divadle.

Prešov a Košice pokladá za rovnako srdcu blízke

Si rodák z Prešova, ale momentálne žiješ v Košiciach.

„Tak ako vravíš. Som rodený Prešovčan. Momentálne ale bývam s rodinou v neďalekých Košiciach. Keď som mal tri roky, tak sme sa sťahovali do Košíc. Do Prešova som sa ale vrátil na vysokú školu. Vtedy som mal dvadsať rokov.“

Aká vysoká škola to bola?

„Bola to terajšia fakulta humanitných a prírodných vied. Vtedy to bola pedagogická fakulta. Študoval som učiteľstvo hudobnej výchovy a matematiky.“

Po ukončení vysokej školy si ale ostal v Prešove. Prečo?

„Po skončení vysokej školy som zakotvil v Prešove a žil som tam ďalších osemnásť rokov. Keďže som v roku 2010 začal pracovať v Štátnom divadle Košice, tak sme sa napokon po troch rokoch rozhodli s manželkou presťahovať do Košíc. Dôvodom bolo nielen dochádzanie, ale aj to, že v Košiciach mám celú rodinu, rodičov aj bratov.“

Dá sa povedať, že obidve mestá ti prirástli k srdcu?

„Určite. Prešov a Košice pokladám za rovnako srdcu blízke, v oboch mestách som prežil približne rovnaký čas a zažil mnoho krásneho. Som jednoducho východniar.“

Nepovedal by, že sa bude živiť písaním v slovenčine

Korene máš ale na Ukrajine.

„Som Ukrajinec. Otec pochádza zo zakarpatského Užhorodu a mama od Svidníka, z rusínsko-ukrajinskej obce Pstriná.“

Takže tvoj prvý jazyk je ukrajinčina?

„Od malička sme doma rozprávali po ukrajinsky. Je to môj materinský jazyk. Po slovensky som sa učil viac-menej v jasliach a škôlke. Nikdy by som nebol povedal, že sa budem živiť písaním v slovenčine.“

Málokto o tebe vie, že sa so svojimi deťmi rozprávate medzi sebou výhradne po ukrajinsky.

„Odmala s nimi komunikujem v ukrajinskom jazyku. Ale nielen s mojimi deťmi, ale aj s mojimi bratmi. Som jednoducho presvedčený o tom, že nikdy by sme nemali zabúdať na svoje korene bez ohľadu na to, kam nás osud zaveje.“

Otec prežil sedem rokov v gulagu

Ako sa tvoj otec dostal do Československa?

„Môj starý otec bol gréckokatolícky farár a po tom, ako Zakarpatsko po vojne pripojili k Sovietskemu zväzu, sa rozhodol ešte v roku 1945 utiecť aj s otcovou staršou sestrou do Československa. Najprv môj dedo ušiel zo Sovietskeho zväzu do Československa ešte v roku 1945. Zvyšok rodiny, stará mama s otcom a jeho dvoma mladšími sestrami ostali v Užhorode. Otca napokon za účasť v protestoch mládeže, ktorej sa nepáčilo to, čo ruskí komunisti zavádzali do života na Zakarpastku, v roku 1950 vo veku necelých 15 rokov zatkli a odsúdili ako politického väzňa. Nakoniec si odsedel sedem rokov v gulagu. Pôvodne to malo byť niekoľkonásobne viac a v roku 1953 ho dokonca za aktívnu účasť v štrajku politických väzňov na Vorkute odsúdili aj na trest smrti. Ale keďže vtedy ešte nebol plnoletý, tak mu to zmenili na dvadsaťpäť rokov v prísnom lágri. Neskôr prišli amnestie a môj otec mal šťastie a sám tomu nedokázal uveriť, že sa napokon po siedmich rokoch v gulagu dostal na slobodu. V tom čase moja babka, keďže nevedela, že môj otec ešte žije, už mala podanú žiadosť na vysťahovanie do Československa. Otcovi pomohol jeden dobrý človek pracujúci na polícii v Užhorode. Ako politického väzňa by ho určite za hranice nepustili, ale tento vysokopostavený funkcionár vybavujúci žiadosť mojej babky, doplnil k jej dokumentom aj tie jeho. Nikto na to neprišiel, ani v Moskve, a tak napokon dostali pasy a mohli odísť za dedkom do Československa. Keď sa vrátil z lágru do Užhorodu, tak by ho neboli pustili so svojou mamou do ČSSR.“