Štadión 21. storočia?

Je projekt na Národný futbalový štadión dobrý alebo zlý? Bude náš nový športový stánok za 70 miliónov eur štadiónom zodpovedajúcim požiadavkám 21. storočia? Odpovedať na takúto otázku sa na základe niekoľkých vizualizácií, ktoré sa v médiách objavili, seriózne nedá. S istotou vieme povedať len jedno - zďaleka sme nevyužili všetky možnosti na získanie domáceho či zahraničného know-how na projektovanie štadiónov.

Nielen laická, ale ani odborná verejnosť návrh Národného futbalového štadióna zatiaľ veľmi nepozná. Dostal zelenú, hoci o ňom neprebehli žiadne vážne diskusie.

Dá sa síce povedať, že architekt Igor Palčo, ktorý bol spracovaním projektu štadióna poverený, nemá s takou stavbou skúsenosti, ale popravde, hľadať na Slovensku absolútnych odborníkov na stavbu veľkých štadiónov je dosť ťažké. Nikto z našich architektov nemá vo svojom životopise realizované športoviská daného rozmeru a štandardu, každý by sa musel so zadaním potrápiť.

Dnešné svetové štadióny sú prakticky obrovskými multifunkčnými komplexami, ktoré umožňujú ich použite na rôzne športové, ale aj kultúrne akcie. Pod hracími plochami bývajú parkoviská, nákupné centrá, pod tribúnami zas hotely, kancelárie, byty, multiplexy, ba aj domovy dôchodcov. Skúsenosti s ich stavbami sú však v zahraničí dostupné. Dokonca ani doma nerastie náš národný futbalový trávnik celkom na zelenej architektonickej lúke.

Čo sa týka koncepčnosti a veľkorysosti riešení, mohli by sme nadviazať aj na autora starého Tehelného poľa - architekta Kamila Grossa, ktorý futbalový štadión vznikajúci v ťažkých vojnových rokoch zasadil do širšej koncepcie budúceho športového areálu.

Nielen bratislavský hlavný architekt Štefan Šlachta ľutuje, že sa rozhodnutím nevypísať na NFŠ súťaž ignoroval celý domáci i zahraničný potenciál nápadov. Aj architektka Mária Topolčanská zdôrazňuje, že súťaže sú najlepším spôsobom, ako získať know-how, preto ich v zahraničí používajú aj tam, kde podľa zákona ani nemusia.

Ešte roku 2006 spracoval architekt Peter Moravčík pre Slovenský futbalový zväz štúdiu realizovateľnosti Národného futbalového štadióna na Tehelnom poli v Bratislave. „Popritom sme prešli niekoľko európskych štadiónov, alebo skôr arén, ako sa tomu dnes zvykne hovoriť, v Nemecku a vo Švajčiarsku," hovorí Moravčík.

V tom čase sa uvažovalo o zapojení švajčiarskej firmy Marazzi, ktorá napríklad prebudovala aj multifunkčný štadión St. Jakob Park v Bazileji. Ako sa však vyjadril Alejandro Segovia, hovorca spoločnosti Losinger Construction, ktorá v júli 2006 Marazzi kúpila, od svojich plánov na Slovensku už upustila. Rozhodli sa totiž preorientovať na švajčiarsky trh.

Peter Moravčík - okrem iného aj spoluautor bratislavských III. veží, však pri tejto štúdii isté skúsenosti predsa len získal, aj on teda patrí medzi tých, čo by mohli do súťaže vniesť zaujímavé momenty.

Študentské štúdie

Na študijnú cestu po štadiónoch Európy sa na základe oslovenia Slovenského futbalového zväzu pred niekoľkými rokmi vydali aj študenti Fakulty architektúry STU pod vedením ich pedagóga Ivana Gürtlera. Vypracovali päť urbanisticko-architektonických štúdií nového štadióna. Jedna z nich si vybrala presné miesto slovanistického štadióna, druhá zo štúdií umiestnila novú arénu do areálu Tehelného poľa na križovatku Bajkalskej a Trnavskej, ďalší zo študentských projektov vložil nový štadión priamo na miesto dnešného štadióna na Pasienkoch, štvrtý ho ponechal len v rámci širšieho areálu Interu, posledný návrh vysunul štadión do extravilánu v blízkosti South City v Petržalke.

Podľa vyjadrenia Dušana Tittela, vtedajšieho generálneho sekretára SFZ, prekročili tieto štúdie predstavy SFZ. „Dostalo sa im uznania od pánov Ernie Walkera a Favreho, konzultantov UEFA na výstavbu a bezpečnosť štadiónov. Spoločnými silami sme dokázali vytvoriť a následne prezentovať zaujímavé projekty, ktoré ukázali našej verejnosti, ktorými smermi sa v budúcnosti majú futbalové štadióny uberať," napísal Tittel v úvode zborníka Štadión ´05, ktorý Fakulta architektúry pri tejto príležitosti vydala. Po štyroch rokoch sa však ukazuje, že týmto smerom sa náš národný štadión uberať nebude.

Nevyužili sa ani návrhy, ktoré robili študenti ateliéru Pavla Paňáka na Vysokej škole výtvarných umení. Na tejto pôde vzniklo až osem štúdií národného futbalového štadióna, ktoré sa držali umiestnenia na Tehelnom poli. Expert na stavbu štadiónov Juraj Krasnohorský pôsobiaci v rámci SFZ ho totiž považuje za optimálne. „Jednoznačne rozhoduje tradícia. Aj návrhy projektov umiestnenia NFŠ študentov architektúry STU ukázali, že najvhodnejší je Slovan," tvrdí.

Staré Tehelné pole. FOTO - TASR

Otvorenie trhu Európe

Nejde však len o našich domácich architektov, do podobnej súťaže by sa s veľkou pravdepodobnosťou zapojili aj zahraniční tvorcovia. „Medzinárodná súťaž návrhov, lebo takýto spoločensko-ekonomický rozmer majú spomínané stavby štadiónov, je aj propagáciou štátu i mesta," zdôrazňovalo sa v stanovisku Slovenskej komory architektov k národným štadiónom vydanom ešte v roku 2007. Predseda SKA Juraj Šujan sa vtedy vyjadril, že prípravu a realizáciu takýchto jedinečných stavieb, bez ohľadu na zdroje ich financovania, považujú za vec výsostne verejnú.

Ako dnes doplňuje Bohumil Kováč, predseda výboru SKA pre súťaže, zmyslom týchto medzinárodných konkurzov je okrem iného aj otvoriť trh práce Európe, dať šancu uchádzať sa prácou o prácu. Paradoxom je, že členom tohto výboru SKA je aj architekt Igor Palčo.

Súťaže na také náročné stavby, ako sú štadióny, majú dokonca zvyčajne dve kolá. Najprv sa koná vyhľadávanie lokality a až potom konkurz na samotnú stavbu. Takto sa napríklad postupovalo za hlbokého socializmu aj pri výstavbe Slovenského národného divadla, ktorého perspektívne umiestnenie bolo síce roky predmetom vysmievania, dnes sa však začína už zúročovať.

Je malou útechou, že aj v zahraničí sa stávajú prípady netransparentného zadávania zákaziek. Architektka Mária Siklós dostala napríklad priamo od vlády zadanie na projekt maďarského Národného divadla. Nezostala však nepotrestaná, komora architektov ju zo svojich radov vylúčila pre porušenie etiky. Ešte viac však zostal potrestaný celý národ, táto stavba patrí svojím eklektizmom medzi najhoršie príklady súčasnej architektúry.

Camp Nou v Barcelone, na dolnom obrázku jeho budúca podoba.

Zahraničné know-how

Nedávno zrekonštruovaný štadión v londýnskom Wembly patrí nesporne k špičke štadiónov na svete. Ročne ním prejde 1,5 milióna fanúšikov futbalu a rugby, je to však zároveň aj jedno z najznámejších koncertných miest v krajine.

Vďaka flexibilite tejto arény so zdemontovateľnými sedadlami i plošinami sa v nej môžu konať aj atletické majstrovstvá. Má parametre vhodné na súťaže od olympijských súbojov až po Svetový pohár FIFA. Samostatná strecha redukuje hluk, ktorý sa šíri pri koncertoch z arény. Štadión daný do prevádzky po predlžovanej výstavbe v roku 2007 je najdrahším štadiónom, aký sa kedy postavil - stál takmer 800 miliónov libier. Poskladali sa naň spoločnosti Sport England - vládna agentúra na podporu športu, samotná spoločnosť, ktorá štadión prevádzkuje, Wembley National Stadium Limited, futbalová asociácia, ministerstvo kultúry a športu i mesto Londýn.

Má najväčšiu kapacitu miest chránených strechou. Len počet toaliet je impozantný - viac ako 2600. Ani rekonštrukciu tejto národnej pýchy, na ktorej sa hral futbal už v roku 1880, si Briti nenechali v národných rukách, ale robí ju špecializovaná americká skupina architektov Populous, ktorá má sídlo v Kansas City v Missourii. Stavbu realizovala zas austrálska firma Brookfield Multiplex.

No nielen v zavedených demokraciách s futbalovou tradíciou majú zmysel pre veľkorysosť. Švajčiarska frima Mob-Lab pripravuje napríklad rekonštrukciu belehradského štadióna. Na báze pôvodného sídla FC Partizan v Belehrade postaveného ešte v roku 1949 má na ploche 12,5 hektára vzniknúť nový multifunkčný štadión. Okrem miesta s kapacitou 38-tisíc divákov bude obsahovať aj päťhviezdičkový hotel, komerčné centrum na ploche 36-tisíc m2, 500 bytoviek či parking pre skoro 2,5-tisíca áut. Okrem toho množsto kancelárskych priestorov, viacero tenisových kurtov či multiplex kín.

Základnou otázkou dnešných štadiónov je totiž finančné zabezpečenie ich budúcej prevádzky. „I keď je futbalový štadión vo svojej podstate jednoúčelový, musí spĺňať aj ďalšie spoločenské a komerčné hľadiská - od hotela, kongresových miestností až po krčmy pre fanúšikov - inak skrachuje. Jeho riešenie by malo zahŕňať aj možnosť usporadúvania koncertov, divadelných predstavení, motošou či iných akcií," pripomína architekt Krasnohorský zo SFZ.

Jakob Park v Bazileji. FOTO - SITA/AP

Národný či len náhodný štadión?

Definícia, ako má vyzerať a aké funkcie musí dnes elitný štadión mestu ponúkať, neexistuje. „Dobre zorganizované súťaže prinášajú špecifické odpovede a vývoj štadiónov posúvajú dopredu, nanovo definujú, ako dosiahnuť rovnováhu medzi tým, čo takáto stavba môže mestu a investorovi dať i vziať," myslí si architektka a publicistka Mária Topolčanská, ktorá pôsobí v SAV aj na Fakulte architektúry.

Ako dodáva, ak by súťaž nebola najefektívnejšia cesta, nevyužívali by túto formu získania architektonického know-how v zahraničí tak druholigové kluby, ako aj kluby typu FC Barcelona, ktorý pred rokom a pol vyhlásil otvorenú medzinárodnú súťaž na svoj štadión El Camp Nou. „Privátne investície investorov nezaväzovali k súťaži, napriek tomu sa konala," zdôrazňuje Topolčanská.

Topolčanská počas postgraduálneho štúdia dva roky absolvovala prax v barcelonskom ateliéri Domingo - Ferré, s ktorým sa po úspešnej realizácii mestského štadióna pre mestečko Reus zúčastnili aj na súťaži na prestížny barcelonský štadión. Spomedzi viac ako sedemdesiatich návrhov sa dostali dokonca do druhého kola. „Náš ateliér priniesol organickú formu modelujúcu nielen objekt štadióna, ale aj jeho okolie, ktoré je rovnako ako v Bratislave zónou zvýšenej hustoty širšieho mestského centra a nie predmestskou perifériou," hovorí Topolčanská.

Súťaž nakoniec vyhral britský ateliér Foster and partners. Kancelária Domingo - Ferré, v ktorej praxovala, sa však umiestnila najvyššie z barcelonských ateliérov.

Ako pripomína, mesto a jeho obyvatelia pri takýchto návrhoch intenzívne diskutujú o tom, čo projekt ponúkne obyvateľom, nielen návštevníkom futbalových zápasov. Podľa nej je paradoxom, že zatiaľ čo katalánsky futbal je spoločenskou udalosťou, či už ide o druholigový zápas Reusu, alebo zápasy FC Barcelona, náš štát i Bratislava majú dosť financií dotovať šport, pri ktorom sa u nás návštevnosť pohybuje na smiešnom minime a spoločenskou udalosťou nie je ani hra dvoch najväčších klubov. „Dá sa len veriť, že U2 alebo pápež raz plánovanú kapacitu nášho NFŠ naplnia," dodáva.

Nemyslí si, že z Národného futbalového štadióna architekt, ktorý pôvodne pripravoval štúdiu len pre privátneho investora, sám urobí ikonu, ktorá mesto zatraktívni. „V Bratislave vzťah architektúry a kvality nefunguje ani v menšej ako národnej mierke, v tomto prípade sa tento problém len zviditeľnil, nepredpokladám však , že sa zmení," obáva sa Topolčanská. Väčší zmysel by malo podľa nej verejnú investíciu vložiť do množstva malých súťaží na mestské haly, centrá, školy, byty, nie náhodne, ale premyslene a zmysluplne.