BRATISLAVA. Videli ste film Orol Eddie o legendárnom britskom outsiderovi Michaelovi Edwardsovi? Tak je vám jasné, že tento tradičný zimný šport nie je pre všetkých.

Keď Adrián Kapustík videl, že jeho deti sa nadchli pre skoky na lyžiach, mal pred sebou jasnú víziu. Na zimné olympijské hry v Miláne 2026 vyskladá slovenské družstvo. 

„Nikto z trénerov nemal v tom čase podobné ambície. Mali sme iba malé deti a neverili, že by sa to mohlo na Slovensku podariť. Skoky na lyžiach padli na dno a my sme šli od nuly,“ vysvetľuje jeho manželka Denisa Kapustíková. 

Na Slovensku je náročné vychovať mladého športovca. Zvlášť pri športoch, ktoré sú minoritné. Patria k nim aj skoky na lyžiach, ktoré museli zápasiť aj s vnútornými rozbrojmi v rámci dvoch zväzov. 

Nebyť oddanosti rodičov v Klube priateľov skoku na lyžiach a severskej kombinácie n.o. (KPSL), skokanská kariéra súrodencov Kiry a Hektora Kapustíkovcov by dnes vyzerala úplne inak. 

Vlohy po otcovi i dedovi

Otec Adrián sa v mladosti takisto venoval skokom na lyžiach. Dokonca sa stal i žiackym majstrom Slovenska. Starý otec holdoval bežeckému lyžovaniu.

„Ťahal som to až do veku štrnásť rokov. Mal som úraz. Bol som ôsmak na základnej škole. V zime sme mali tréning, ale z veľkého mostíka zmizol sneh. Tréner nás poslal skákať na menší. Šiel som prvý a preletel som až na rovinu. Dopadol som na bok a narazil som si obličku. Dva týždne som bol v nemocnici a keď som sa vrátil, už to nebolo ono. Mal som rešpekt,“ opísal rýchly koniec kariéry. 

Celá rodina pomáhala s rozvojom športu a renovovala skokanské mostíky v Banskej Bystrici v areáli Žlté Piesky. 

„Strávili sme tam osem rokov. Mali sme brigády takmer každý víkend – kosili sme, menili nájazdy, vymenili drevené dosky a schody, upravovali, čo bolo treba, aby sa dalo skákať,“ uviedla mama. 

„Nájazd na pätnástke sme celý prerobili. Dokonca dvakrát, pretože stihol za ten čas aj zhniť. Nikto nič neriešil. Rodičia i tréneri sa zomkli a šli pracovať. Bolo jedno, kto je z akého klubu,“ doplnil otec. 

Tréner nad ním mávol rukou

Skoky na lyžiach sa zapáčili aj mladému Hektorovi. Mal šesť rokov, keď sa prvýkrát spustil z mostíka. Chýbalo mu však odhodlanie. 

„Vyskúšal som si tréning, ale nepustil som sa, pretože som sa bál,“ zaspomínal si. 

„Nepustil sa hneď. Tréner Ján Tánczos (z KPSL) ho prezliekol do kombinézy, Hektor vyšiel hore a hodinu tam stál. Ani za svet nechcel ísť. Vravel, že sa bojí. Tréner nad ním mávol rukou a Hektor zišiel dole. Keď sme odchádzali, prišli traja mladší chlapci s iným trénerom Igorom Pohlem (z KPSL). Ten to s deťmi vie. Veľa ich naučil skákať, aj naše. 

Šiel naspäť na mostík, nech to skúsi. Ako šli chlapci rad za radom, tak zobral aj Hektora a pustil ho. Nedal mu čas na rozmyslenie. Pri dojazde spadol. Na tréningu sme boli trikrát a povedal, že už nechce chodiť. Venoval sa futbalovým tréningom. 

Približne po roku od skončenia lyžiarskej sezóny sa spýtal, kedy pôjdeme opäť na skokansky tréning. Vravela som mu, že tam nechodíme. Odvetil však, že by tam chcel ísť,“ opísala celý proces mama. 

„Futbal hralo veľmi veľa detí, chcel som odlíšiť. Skokom na lyžiach sa v porovnaní s futbalom venuje minimum ľudí,“ vysvetlil mladý skokan. 

Bývalý tréner a predseda KPSL Ján Tánczos o Hektorovi Kapustíkovi:

Skrývala sa u susedov

K bratovi sa pridala aj o dva roky mladšia sestra Kira. 

„Všimla si na mne, že skáčem a chcela byť ako ja. Chytilo ju to. Nachvíľu síce prestala, pretože si dvakrát za sebou zlomila pri skokoch nohu,“ prezradil Hektor. 

Keď Kira nastupovala do prvého ročníka na základnej škole, cupitala o barlách. Zlomená noha ju odradila a schovávala sa u susedov, aby nemusela ísť na mostíky. 

„Potajomky volala susedom, aby u nich mohla ostať, pretože nechcela chodiť na tréningy. Potom ju povzbudil kamarát Ajo, sused, ktorý sa bol s nami pozrieť na tréningu. Vtedy sa z ničoho nič začala rozcvičovať, prezliekla sa do kombinézy a už bola naspäť. My sme ju už nenútili. Boli sme zmierení s tým, že skončila,“ doplnila Denisa Kapustíková. 

Mladšia sestra sa snaží dotiahnuť na brata. Pomáha jej, že trénuje v jeho spoločnosti. 

„Túto sezónu sa veľmi zlepšila. Chodieva s nami staršími na tréningy. Stále sa ťahá na vyšší mostík k nám. Myslím, že jej to pomáha a ťahá ju to vpred. Niekedy trénujeme aj so skokanmi, ktorí skáču Svetový pohár,“ chválil sestru brat. 

Kira má stále iba štrnásť rokov. Na medzinárodnej úrovni FIS môže súťažiť až budúci tok. 

Nový slovenský rekordér? 

Keď deťom malé mostíky na Slovensku nestačili, rozhliadli sa po okolí. Výborné podmienky našli v Poľsku. Najčastejšie v Szczyrku a Zakopanom. Stali sa členmi poľského klubu a občas mohli trénovať na mostíkoch zdarma. 

„Neskôr to zrejme začalo prekážať poľským trénerom. V súťažiach sme zbierali body a na konci sezóny bolo vyhodnotenie s finančnou odmenou. To už sa Poliakom veľmi nepáčilo, pretože prišli i umiestnenia. Hľadali spôsob, ako nás vyradiť z hodnotenia. My sme však zháňali iba možnosti pre tréning. Vedeli sme, že je to ich domáca súťaž,“ uviedla mama. 

„V Szczyrku sa mi veľmi dobre skáče. Je to dobrý mostík. Najobľúbenejší mostík je však v Planici, kde je deväťdesiatka. Veľmi mi sedí. Mám na ňom veľa naskákané a poznám ho,“ doplnil Hektor. 

Práve v Planici by si rád vyskúšal lety na lyžiach, kde má šancu prekonať slovenský rekord, ktorý drží Martin Mesík. Bývalý reprezentant zaletel na značku 195,5 metra na starom mamuťom mostíku v rakúskom Kulme v roku 2006. 

„Mohol som už minulú sezónu skákať lety, ale bolo to celé narýchlo. V Planici sme boli ako diváci. Už štvrtý rok v rade. Otcovi som povedal, že o rok už vstupenky nemusíme kupovať, pretože by som tam rád súťažil. Atmosféra je vynikajúca. Sú to najväčšie a najkrajšie preteky za celú zimu,“ opísal mladík. 

Osobné maximum šestnásťročného skokana je 134,5 m, ktoré skočil na nedávnych Európskych hrách v oficiálnom tréningu. Na nedávnom tréningu v Planici doskočil na značku 140 metrov na mostíku HS120, ale dopad neustál. Z rovnakej lavičky šli i Karl Geiger alebo Markus Eisenbichler z nemeckého A tímu.

Znovuzrodenie severskej kombinácie

Otec Adrián sa pustil do trénovania detí po vypuknutí pandémie v roku 2020. Predtým s nimi absolvoval niekoľko menších podujatí v Nemecku alebo v Rusku. 

„Keď sme naskočili do kolotoča súťaží, veľa sme cestovali a všimli sme si, že všade vo svete robia deti okrem skokov na lyžiach aj bežky v rámci severskej kombinácie. Začal som to presadzovať aj u nás. Kúpili sme im prvé bežky. V tom čase na Slovensku severskú kombináciu nik nerobil.