Z Nového Smokovca cez New York až k titulu majstra sveta. Olympijský sen si splnil s nohou v dlahe

BRATISLAVA. Československo, Kanada, USA. Sánkar Miroslav Zajonc reprezentoval tri krajiny a stačili mu na to osemdesiate roky.

Ako mnoho iných, aj on si najväčšie športové sny splnil až po tom, čo sa dostal na druhú stranu železnej opony. A keby mal ešte väčšie šťastie, bol by jeho príbeh lemovaný ešte väčším počtom medailí.

Z Nového Smokovca do New Yorku

Jeho cesta do sánkarského sveta nebola až taká krokolomná, pretože vyrastal v Novom Smokovci, kde sa zimným športom vždy darilo.

V 15 rokoch bol už žiackym majstrom republiky, potom plynule prešiel do juniorských reprezentácií.

Drobnou historickou kuriozitou je, že sa na pretekoch často stretával s Petrom Urbanom, o dva mesiace mladším rovesníkom, ktorý sa neskôr stal známym karikaturistom a humoristom. Boli vyrovnanými súpermi v kategórii jednotlivcov aj dvojíc.

Vrcholom Zajoncovej domácej kariéry boli dve sezóny v libereckej Dukle, kam v devätnástich narukoval.

Pre športovca bola vojenčina výrazným skokom vpred, lenže sane nepatrili k preferovaným odvetviam a tomu zodpovedali aj podmienky v príprave.

Pretekári boli odkázaní na prírodné dráhy v Klášterci nad Ohří, Smržovke alebo Tatranskej Lomnici a museli byť radi za občasnú možnosť vycestovať na umelé tobogany do NDR.

Tým pádom nemali príliš veľké šance v medzinárodnej konkurencii. Každý ich zahraničný úspech bol malým zázrakom.

Zajonc síce v roku 1979 získal bronz na juniorských ME, ale bolo mu jasné, že pokiaľ chce konkurovať najlepším, potrebuje lepšie trénovať a zúčastňovať sa kvalitnejších pretekov než bolo súperenie spriatelených armád v Oberwiesenthale.

Naviac sa mu priečilo, že by pre získanie lepších podmienok musel vstúpiť do komunistickej strany.

Preto keď v roku 1981, po ročnom úsilí, zohnal miesto v organizovanom zájazde do Rakúska, vedel, že späť sa už nevráti.

Využil hneď prvú zastávku vo Viedni. Potichu sa vytratil z raňajok v reštaurácii a utekal na najbližšiu policajnú stanicu.

Mal so sebou len Rubikovu kocku, do ktorej si schoval sto dolárov od starého otca, jednu tašku a slovník, pomocou ktorého zo seba dostal vetu: "Chcem požiadať o azyl!"

Cesta späť už neexistovala.

Keď z Československa utiekol niektorý z hokejistov, bola to väčšinou starostlivo pripravená akcia.

Na druhej strane hraníc čakali ľudia z NHL a majiteľ klubu využil politické konexie, aby pre hráča čo najrýchlejšie získal vstupné vízum do Kanady alebo USA, a ďalšie potrebné dokumenty. Zajonca však nikto na západe nevítal.

Dva mesiace dokonca strávil v utečeneckom tábore. Ako neskôr v exilovom časopise Zpravodaj napísal Karel Drážďanský, športový redaktor Slobodnej Európy, do USA mu pomohol Americký fond pre československých utečencov.

Koncom septembra 1981 odletel Zajonc do New Yorku za vzdialeným bratrancom a tam prvýkrát o svojom kroku zapochyboval.

"To mesto ma desilo. Chcel som sa vrátiť. Ale potom som pochopil, že celá Amerika nevyzerá takto," popísal pre Star Tribune skok z Nového Smokovca do hlavného mesta sveta.

Historické zlato pre Kanadu