PETER IHNAČÁK sedel v publiku trenčianskej hokejovej arény a zapisoval si poznámky zo zápasu Slovensko – Fínsko. Na Hlinka Gretzky Cupe hľadal budúcich hráčov do NHL. Niekto z nich si raz možno oblečie dres Washingtonu Capitals.

Jeden z mála Slovákov, ktorí v osemdesiatych rokov korčuľovali na severoamerických ľadoch, sa hokejom živí aj po kariére. Ako vraví, je to najkrajšia vec, čo sa mu mohla stať. Nebyť ťažkého rozhodnutia, zrejme by dnes jeho život vyzeral inak.

Hokej sa mu odvďačil za všetko, čo mu obetoval. Komunisti ho nepustili na Kanadský pohár, pred zimnou olympiádou ho vysadili rovno z lietadla. Pre svoju najväčšiu vášeň musel emigrovať. K úteku mu pomohla aj šťastná náhoda, keď jeho brat náhodne stretol vedenie Toronta Maple Leafs.

Vedel o rizikách a napriek tomu ich podstúpil. Ani po príchode do Kanady však nemal nič isté – nevedel po anglicky, trénoval od rána do večera, čítal o sebe, že sa má vrátiť do Ruska a počúval, ako domácim berie prácu. Napriek tomu sa už v prvej sezóne stal tretím najproduktívnejším hráčom Toronta.

Trávite čas doma na Slovensku často?

Trávim tu veľa času. Chodím tu na juniorský hokej, sledovať reprezentáciu do 18 rokov. Videl som tu ako skaut už nespočetné množstvo zápasov, keďže tu vyrástlo veľa výborných hokejistov.

Radi sa sem vraciate?

Veľmi rád. Som tu doma. Bývam v Tatrách, takže kedykoľvek mám šancu prísť na Slovensko a zostať doma, teším sa z toho.

Pracujete ako skaut vo Washingtone Capitals. V čom spočíva vaša práca?

Ako som už spomenul, chodím sa dívať na hokej a identifikujem talent, ktorý má šancu sa presadiť v NHL. Samozrejme, neplatí to len o Slovensku, chodievam aj do Česka, Švajčiarska, Rakúska a Slovinska. Predtým som chodil aj do Ruska, ale, bohužiaľ, po vypuknutí vojny tam už chodiť nemôžem, preto tam máme čisto ruského skauta.

Ako hodnotíte výkony Slovákov na Hlinka Gretzky Cupe?

Zápas proti Fínsku bol prvý, čo som ich videl. Samozrejme, výsledky predtým neboli presvedčivé, no vidím, že v tíme sú veľkí chlapci, ktorí sa počas sezóny môžu vyvinúť a na konci sezóny na majstrovstvách sveta podávať dobré výkony.

Je to kolektívny šport. Niektoré mužstvá sú celkovo silnejšie, majú kvalitnejších hráčov, takže sa proti nim hrá ťažko. Ale myslím si, že Slováci majú chalanov s potenciálom. Je len začiatok sezóny, takže potrebujú viac času, aby sa vyvinuli.

Prezradíte, kto konkrétne vás zaujal?

Ako som spomenul, videl som ich len prvýkrát. Páči sa mi Chovan, Fabuš, Húževka. Samozrejme, Pobežala poznám, hrá za osemnástku dlhšie, je to vynikajúci hokejista. Páčia sa mi aj Tomík či Pitka.

Rovnako aj Radivojevič, ktorý je trošku menší, ale je to veľmi šikovný hokejista a dnes sa do NHL už nevyberajú len fyzicky veľkí hráči, ale aj hráči ako on – menší, šikovní. Myslí mu to, má dobrý pohyb a vidno na ňom bojovnosť. Má skvelé atribúty a dobrú šancu sa presadiť.

Tento turnaj má dlhú históriu, napriek tomu je pre fanúšikov záhadou. Akú váhu mu prikladajú skauti či kluby z NHL?

Po majstrovstvách sveta do 18 rokov je to najdôležitejší turnaj. Prichádzajú sem najlepší hokejisti. V Kanade sa práve nehrá, takže všetci chlapci z kanadských líg sú voľní a výberom prejdú len najkvalitnejší z nich. Potom, keď sú majstrovstvá sveta, niektorí z nich budú mať klubové povinnosti, a tak neprídu.

S NHL ste spojení veľmi dlho, patríte k málu Slovákov, ktorí v NHL pôsobili v predrevolučných rokoch a do zámoria museli utiecť. Váš príbeh už ste v minulosti porozprávali, preto sa chcem venovať skôr vašej kariére. Najprv však otázka – prečo ste sa v roku 1982 rozhodli opustiť rodné Československo aj za cenu rizika, že už nikdy neuvidíte svojich blízkych?

Rozhodol som sa, pretože pochádzam z veľkej rodiny a v zahraničí som už v tom čase mal starého otca z maminej strany a starých rodičov z otcovej strany, dve sestry a brata.

V komunistickom režime ľudia ako ja nemali dovolené cestovať. Stále, keď chodili moje mužstvá na západ, do Nemecka, Švajčiarska či Švédska, väčšinou som zostával doma.

Pred olympiádou v Lake Placid ma zobrali rovno z lietadla s odôvodnením, že Rusi napadli Afganistan a politická situácia je komplikovaná, tak ma nemôžu dovoliť zobrať na olympiádu. Hneď po nej bol Kanadský pohár.

Do kempu prišli „eštebáci“ a vyhlásili, že piati hráči podpísali zmluvy v NHL a majú podozrenie, že môžem byť jeden z nich, tak ma opäť vyhodili z mužstva.

Hokej bolo moje zamestnanie, moja pasia. Chcel som sa v ňom vynikať. Po všetkých tých sklamaniach, potom, čo mi toľkokrát skazili radosť, som sa rozhodol, že musím odísť z Československa.

S odstupom času, stálo to za to?