ROKYTOV. Každému majiteľovi futbalového klubu sa o takej návšteve môže iba snívať.
Veď obec Rokytov pri Humennom má iba 300 obyvateľov, prevažne rusínskej národnosti a v prvú augustovú sobotu prišlo na futbalové ihrisko asi 450 ľudí.
Z Gemera cez Košice a Prešov až po Sninu a Medzilaborce.
Prišli síce kvôli futbalu, ale predovšetkým vzdať úctu životom ťažko skúšanému Miroslavovi Labunovi.
Mužovi, o ktorom sa hovorí, že futbalový talent dostal do vienka od samotného pána Boha.
Nešťastný záver kariéry
Jeho nadanie priamo bilo do očí trénerov a funkcionárov, a tak jeho cesta viedla zo Sniny, v ktorej už ako dorastenec obliekal seniorský dres, do Tatranu Prešov, potom na vojenčinu do Dukly B. Bystrica a z nej naspäť do šarišskej metropoly.
Robustný, tvrdý, ale vždy korektný obranca, ktorý si vždy všímal loptu a nie nohy súperových útočníkov, odohral v I. čs, lige dohromady 146 stretnutí a dal v nich 8 gólov.
Z nich polovicu vo svojom premiérovom ročníku 1980/81 ako 19-ročný v bielo-zelenom drese Tatrana.
Nikdy nepatril medzi futbalistov – cestovateľov. Po odkrútení si dvojročnej vojenskej služby pod Urpínom sa vrátil do Prešova a v najvyššej čs. súťaži patril ešte päť ročníkov medzi jeho opory.
Potom prestúpil do Chemlonu v jeho rodnom meste Humenné. Ten bol účastníkom najvyššej národnej súťaže a v sezóne 1992/93 mu pomohol postúpiť do novovytvorenej 1. slovenskej futbalovej ligy.
Nič nenasvedčovalo tomu, že jeho život sa z minúty na minútu tak výrazne zmení.
Jeho rovesníci z trávnikov sa už pripravovali na záver aktívnej hráčskej kariéry s tým, že budú trénermi či funkcionármi a občas si zahrajú na niektorom turnaji pre starých pánov.
Miro Labun však v ročníku 1994/95 ešte odišiel na hosťovanie do Vranova nad Topľou, ktorý mal zastúpenie v tretej najvyššej súťaži.
Po súboji o loptu sa už nepostavil
V ten deň, 10. augusta 1994, sa v zápase Svit – Vranov odohral súboj o loptu vo vzduchu.
Žiaľ, na rozdiel od tých možno miliónov podobných, sa pre Labuna skončil tragicky.
Pretože k dvojici vo výskoku sa pridal ešte jeden domáci hráč, ktorý vtedy doňho strčil.
Miro spadol, došlo k vážnemu poraneniu chrbtice a odvtedy sa bez pomoci už na vlastné nohy nepostavil. Napriek liečeniam, operáciám, rehabilitáciám.
Vďaka svojej povahe, ale aj sústavnej pozornosti, ktorú mu venujú najbližší i početný okruh priateľov, Miro Labun už viac ako štvrťstoročie prekonáva útrapy, ktoré mu prináša každodenný život.
Druhýkrát v Rokytove
Ani toto leto nebolo výnimkou. Po štrnástich ročníkoch v Snine sa druhýkrát stretli jeho bývalí spoluhráči, priatelia, fanúšikovia i rodinní príslušníci v Rokytove na benefičnej akcii, organizovanej na počesť človeka, na ktorého sa jednoducho nedá zabudnúť.
Ani koronavírus nemohol pribrzdiť už tradičnú iniciatívu organizátorov.
Tí v tomto toku podujatie spojili so 60. výročím zrodu organizovaného futbalu v Rokytove.
Súčasťou „Mirovho popoludnia“ bol tradičný zápas, v ktorom nastúpili aj niektoré osobnosti nášho futbalu. Teraz všetkých doslova šokoval Pavol Diňa, v 90. rokoch minulého storočia jeden z najlepších slovenských futbalistov.
Prvý kráľ ligových strelcov v premiérovom ročníku najvyššej súťaže v samostatnej SR (1993-94) a autor 131 gólov, sa postavil do bránky Výberu mužstva M. Labuna.
Proti nemu nastúpili bývalí futbalisti Košíc a Prešova, ktorých viedol Jozef Štafura, dnes už legendárny záložník tímu VSS Košice v jeho najslávnejších časoch, teda už takmer pred polstoročím.
Mená ako V. Gombár, Molka, Šimanský (i keď ide „iba“ o syna slávneho útočníka Gejzu Šimanského st.), Prusák, Talavášek, Hodor, Mačaj..) tým skôr narodeným niečo hovoria.
Dojemné stretnutia
V kruhu priateľov Miro ožil. Hovoril aj o svojich vnúčatách Šimonovi, Filipovi a Terezke. Žiaľ, chlapcom nikdy nebude môcť názorne ukázať, ako sa správne kope do lopty a ani ich naučiť základy futbalovej abecedy...
Nuž, že zápas nakoniec skončil nerozhodne 5:5 a na jedenástky zvíťazili Labunovci, to už nebolo až také dôležité.
„Samozrejme, máme radosť z toho, že tieto stretnutia sa presťahovali zo Sniny k nám. Sú skutočne dojemné a Mirovi pomáhajú aspoň trochu spestriť pomerne jednotvárny život na invalidnom vozíku. Priatelia prinesú rôzne darčeky, v hľadisku sa preňho vyzbieralo vyše tisíc eur. Najpodstatnejšie je však to, že na jeho tvári sme videli aj úsmev,“ skonštatoval Jozef Drobňák, starosta Rokytova.
Pred rokmi čakal aspoň slovko prepáč
Na ihrisko v Rokytove prišlo skutočne veľa ľudí.
Už však nikoho ani neprekvapuje to, že za Labunom za tie dlhé roky neprišiel hráč, ktorý nechtiac túto tragédiu spôsobil.
Miro Labun jeho meno nepozná, i keď všetci okolo neho vedia, kto to je.
„Pred rokmi som čakal, že príde a povie – prepáč, stalo sa to, čo som rozhodne nechcel. Samozrejme, nehneval by som sa naňho a odpovedal, že všetko je v poriadku. Teraz ma však už vôbec nezaujíma, nech si spokojne žije,“ povedal M. Labun.
st 13:30
st 13:30
