Mať podväzkový pás počas vystúpenia? Vylúčené

Karol Divín aj Ondrej Nepela sa dožili dekorovania pred krajanmi, Jozef Sabovčík už nie – oba tituly uprostred osemdesiatych rokov získal na severe Európy: prvý v Göteborgu (1985), druhý v Kodani (1986).

Majstrovstvá Európy 2001 otvárali v deň Nepelovej nedožitej päťdesiatky. Na štadióne, ktorý niesol a nesie jeho meno.

Od jesene 1973 pôsobil ako sólista v Holiday on Ice a od roku 1986 ako kouč v nemeckom Mannheime – trénoval aj Claudiu Leistnerovú, ale na víťazných ME 1989 ju už viedol pôvodom poľský tréner Peter Szczypa, lebo Nepela ležal na smrteľnej posteli.

Byť doma sa počíta

Kým svetový šampionát 1973 bol pôsobivou bodkou za dielom povojnovej funkcionárskej garnitúry, európsky 2001 sa stal výzvou pre úplne novú generáciu.

Bratislava ho vítala už ako metropola samostatnej Slovenskej republiky.

Na čelo organizačného výboru sa postavil prvý ponovembrový predseda slovenského zväzu Ivan Jakubovič a najbližšími spolupracovníkmi mu boli renomovaní medzinárodní rozhodcovia Igor Prokop a Felicitas Babušíková.

Dnešná šéfka zväzu si vtedy spravila také renomé, že ju Medzinárodná korčuliarska únia na jeseň 2006 na štyri roky vymenovala do najvyššej funkcie, akú kedy našinec zastával – stala sa športovou riaditeľkou ISU pre krasokorčuľovanie.

„Pred pätnástimi rokmi sa ukázalo, aká dôležitá je podpora domácich fanúšikov,“ vraví Babušíková. „Slováci dosiahli lepšie výsledky, než sme očakávali – v dvoch kategóriách skončili v prvej desiatke. Dúfam, že to vyjde aj tentoraz, lebo tanečný pár Testa – Csölley a sólistka Rajičová majú ešte väčší potenciál ako vtedajší reprezentanti.“

Dve vytrvalé dámy

Slovensko malo zastúpenie vo všetkých štyroch kategóriách, ako jedna z deviatich krajín z celkového počtu 33. To sa odvtedy stalo už len raz (2010).

V dvoch kategóriách naši majstri skončili na najvyšších priečkach v kariére: športová dvojica Oľga a Jozef Beständigovci na siedmej a Róbert Kažimír na desiatej.

Súrodenci Beständigovci dosiahli doma životný výsledok – skončili siedmi. Foto: Štartfoto

Unikátne bolo 13. miesto Zuzany Babiakovej-Paúrovej, jedinej mamičky medzi 35 ženami – sedem mesiacov po pôrode!

O rok si splnila sen o štarte na olympiáde a v závere kariéry sa dostala aj do európskej desiatky (deviata v roku 2004).

Vytrvalejšia bola len Oľga Beständigová.

Po ZOH v Salt Lake City si dali s bratom dvojročnú pauzu a po nej skončili na MS na 15. a na ME dokonca na 8. mieste.

Jozef potom definitívne skončil, stal sa z neho finančný poradca a od predvlani aj riaditeľ Nepelovho memoriálu.

Jeho sestra sa však na ľad vrátila – ako tridsiatnička.

Druhého partnera našla v tureckej televíznej verzii Hviezd na ľade, bývalého futbalistu, útočníka bronzovej reprezentácie na MS 2002 Ilhana Mansiza naučila tak skákať a dvíhať ju, že začali štartovať aj na regulárnych pretekoch a snívať o účasti na sočskej olympiáde 2014.

Nevyšlo im to však – a vlani sa rozišli aj ako pár.

Kauza podväzkový pás

Dvanásť medailí bratislavských ME 2001 si rozdelili iba tri krajiny: Rusko ich získalo osem (3 – 3 – 2), Francúzsko tri (0 – 1 – 2) a Taliansko jednu, ale zlatú.

Vďaka tanečnému páru Barbara Fusarová-Poliová a Maurizio Margaglio, ktorý mal v tej sezóne životnú formu, ale trochu aj v dôsledku nešťastného pádu francúzskych obhajcov titulu Mariny Anissinovej a Gwendala Peizerata dvadsať sekúnd pred koncom voľnej jazdy.

Mimochodom, súťaž tanečníkov sa začala pri zelenom stole: technická komisia ISU riešila pikantný problém – či súčasťou kostýmu Nemky Kati Winklerovej, partnerky René Lohseho, na originálny tanec môže byť podväzkový pás.

Tesnou väčšinou rozhodla, že nie, lebo to nezodpovedá pravidlu č. 512. Ich trénera, možno najinvenčnejšieho tanečného na svete, bratislavského rodáka Martina Skotnického išiel šľak trafiť.

„Je to kabaretná kreácia z Berlína dvadsiatych rokov, ku ktorému patril kankán a k nemu zasa podväzkový pás. Bez neho to nebude ono! S takýmito kompromismi ťažko robiť umenie,“ vravel.

Šampionáty a ich dopady

Hviezdou šampionátu bol Jevgenij Pľuščenko, ktorý predviedol trikrát štvoritého tulupa a dvakrát v unikátnej kombinácii: v krátkom programe s trojitým a vo voľnom dokonca v trojkombinácii 4 – 3 – 2.

„Najkrajšia jazda, akú som dosiaľ videla. Ľahkosť, s akou skáče, je úžasná,“ rozplývala sa bývalá Nepelova trénerka Hilda Múdra.

Alexejovi Jagudinovi, ktorý tiež rástol u trénera Alexeja Mišina, no vtedy ho už viedla Tatiana Tarasovová, nedal šancu – v tej sezóne prvý raz vyhral všetko, čo sa dalo.

Pľuščenko získal v období 2000 – 2012 sedem európskych titulov, najviac v povojnovej ére – celkovo sú pred ním Švéd Ulrich Salchow (9) a Rakúšan Karl Schäfer (8).

Jevgenij Pľuščenko (v strede) na stupni s krajanom Jagudinom a Francúzom Jeannettom. Foto: Štartfoto

Irine Sluckej stačí poltucet na absolútne prvenstvo, jej bratislavský titul bol v poradí štvrtý.

Športová dvojica Jelena Berežná a Anton Sicharulidze stála na najvyššom stupni tretíkrát, ale zlato z ME 2000 musela vrátiť – partnerka užila liek na kašeľ, ktorý obsahoval zakázaný pseudoefedrín.

Nebyť krasokorčuliarskych šampionátov, bola by Bratislava na športoviská ešte chudobnejšia, ako je.

V päťdesiatom ôsmom sa vďaka prvým ME zakryla ľadová plocha, o osem rokov pred ďalšími už fungovala aj vedľajšia tréningová plocha, ktorej zastrešením vznikol „skleník” a zároveň sa pred MS 1973 v Ružinove začal budovať nový zimný štadión.

Ten historický na Tehelnom poli však bol počas ME 2001 už zjavne chátrajúci starček.

„Mal som obavu, že si urobíme hanbu, ale po kozmetických úpravách jeho vek až tak nekričal,“ uznal Skotnický.

Tentoraz môže prísť bez obáv. Od roku 2011 už štadión vyzerá úplne inak. Konečne aj zásluhou iného šampionátu než krasokorčuliarskeho – hokejového.