Masopust: Socha je prehnaná pocta

Josef Masopust a jeho bronzová socha.
Josef Masopust a jeho bronzová socha. (Autor: ČTK)
Ladislav Harsányi|6. feb 2011 o 21:00

V stredu bude mať osemdesiat. Josef Masopust, výnimočný futbalista i človek, v rozhovore pre SME oživuje spomienky na svoju pozoruhodnú kariéru a rozpráva aj o súčasnom futbale.

Každý rok sedemnásteho júna gratulujete manželke k narodeninám. Spomeniete si pri tej príležitosti aj na najslávnejší dátum futbalovej kariéry?

„To viete, že áno: 17. jún 1962. Môj päťdesiaty zápas za Československo, finále majstrovstiev sveta proti Brazílii. Pre mňa úžasné spomienky a stále živé. Keď som ako chlapec začínal s futbalom, sníval som o tom, že si zahrám vo finále. Podarilo sa mi to, navyše som dal gól v deň narodenín mojej manželky, takže to bola oslava ako hrom.“

Po prestupe z Mostu do Teplíc ste z prvého tréningu zdupkali. Prečo?

„Prvý tréning bol v telocvični školy. Rozhliadal som sa, a keď som videl tých hráčov z prvej ligy, Kareša, Havlíčka a ďalších, zrazu som stratil odvahu a vrátil sa domov. Na druhý deň si po mňa Tepličania prišli, predstavili mužstvu a od tých čias to už bolo dobré.“

Narukovali ste do ATK v časoch, keď ste ešte nemohli tušiť, že tam vznikne slávna Dukla. Čím vás armáda presvedčila, aby ste podpísali?

„Bol som tam iba krátko, keď prišiel medzi nás minister obrany Čepička. Načrtol, že chcú vybudovať stály tím, nie iba z hráčov prezenčnej vojenskej služby. Naznačil, že nám odpustia zvyšok „vojny“ a urobia z nás dôstojníkov. Dali nám štrnásť dní na rozmyslenie. Rozmýšľali sme takto: zbavíme sa pušky a ďalších vojenských povinností a o dva roky pôjdeme domov. Siedmi či ôsmi sme to podpísali. Nabralo to však také rozmery...“

Dukla dobývala svet, no doma bola najnepopulárnejším klubom. Ako ste to vnímali vy hráči?

„Hlavne Slavia a Sparta sa sťažovali, že sme ich vykradli, nuž nám, pochopiteľne, nedrukovali. Nadávali nám do lampasákov, profíkov. V podstate sme ich chápali. Dukla im vzala hotových hráčov. Fanúšik má rád svoj klub, a ak mu niekto siahne na hráča, ktorý je jeho „majetkom“, ťažko to nesie.“

Dukla pokorila aj slávny Santos vašimi dvoma gólmi. Ako sa vám podarilo zatieniť Pelého?

„Na mexickom turnaji sme bývali v spoločnom hoteli s hráčmi Santosu a udržiavali sme blízke kontakty. Rovnakým autobusom sme jazdili na tréningy i na zápasy. Už sme sedeli v ňom a Brazílčanov nikde. Potom sa strašne pomaly začali trúsiť. Boli sme bledí a nervózni. Upokojovali nás: nebojte sa, rozdáme si to po bratsky. Po bratsky! Po desiatich minútach sme prehrávali 0:2. Potom som však znížil na 1:2, Borovička vyrovnal a Vacenovský nás poslal do vedenia. Diváci na 70-tisícovom Olympijskom štadióne šípili prekvapenie, začali nám fantasticky drukovať. Také povzbudzovanie nášmu tímu som v živote nezažil. V druhom polčase Santos vyrovnal z penalty na 3:3. Päť minút pred koncom som dal víťazný gól. Súper prehral po sedemnástich vyhraných zápasoch.“

A odvtedy Pelé vedel, kto je Masopust...

„Asi áno. V miestnych novinách totiž písali, že zápasy zvykol rozhodovať kráľ Pelé, no dnes bol kráľom Masopust.“

S Pelém ste sa stretli aj na MS v Čile a vaše priateľstvo pretrvalo dodnes.

„V prvom zápase sa zranil a vtedy sa ešte nesmelo striedať. Keď som dostal loptu, vyrazil som smerom k nemu a keď som bol asi poldruha metra od neho, uvedomil som si, že sotva chodí. Zastavil som sa a čakal, kým odohrá loptu. Keď videl moje gesto, urobil svoje: odkopol ju do autu. Viackrát sme sa stretli aj po skončení kariéry, naposledy pred troma-štyrmi rokmi v Londýne. Zaspomínali sme si, mám na neho krásne spomienky.“

Zo Slovákov ste si najlepšie rozumeli s Popluhárom a Buberníkom. V čom ste si boli blízki?

„Dá sa povedať, že Popluhár bol skoro parťákom Pluskala. Rovnaké razenie, úžasne poctivý, bojovný. Buberník hral záložníka ako ja, dopĺňali sme sa. V Dukle som krátko zažil aj Pepíka Adamca. Veľmi rád spomínam na hráčov zo Slovenska. Myslím si, že symbióza Čechov a Slovákov mala veľký význam pre náš futbal. Každý dával do toho niečo iné. Slováci boli výbušní, rýchli, my zase technickejší. Vždy to bolo veľmi dobré spojenie.“

Popluhár sa stal prvým víťazom ankety Futbalista Československa, vy ste vyhrali až rok po ňom. Nežiarlili ste?

„V žiadnom prípade. Prečo by som žiarlil? Zaslúžil si to. Bol pilierom reprezentácie.“

Na ktoré slovenské štadióny ste chodili rád a kam sa vám nechcelo?

„Rád som hral na Slovane i Červenej Hviezde, v Trnave. A nerád som cestoval do Prešova. Poriadne nás tam „zmydlili“, občas sa im podarilo aj vyhrať. K tomu cesta dlhá cesta vlakom na východ. V tých časoch tam zájazd trval aj tri dni.“

V roku 1962 vám udelili Zlatú loptu. Prekvapilo vás to?

„Figuroval som medzi kandidátmi, ale že skončím prvý, som si naozaj nemyslel. Zatelefonoval mi redaktor Lidovej demokracie Franta Steiner a pýta sa ma: Sedíš? Ja mu vravím, čo blázniš! A on znova: Sedíš? Vyhral si európskeho futbalistu roka. Až potom som trochu začal veriť. Takých futbalistov ako ja tam bolo viac, hneď za mnou skončil Eusébio. Mal som aj trocha šťastia.“

Keď už hovoríme o Zlatej lopte, získal ju podľa vás Messi za lanský rok zaslúžene?

„Ja som tipoval na prvé miesto Iniestu, za neho Messiho a Xaviho. Iniestu hral vynikajúco za Barcelonu i reprezentáciu, s ktorou sa stal majstrom sveta. Messimu sa to nepodarilo a jeho výkon v reprezentácii nebol nič extra, trochu ma sklamal.“

Boli ste vzorom férového hráča. Dokázali ste vôbec vynadať rozhodcovi?

„To je najsmutnejšia kapitola mojej kariéry. Nikdy som nebol vylúčený za faul. Poslali ma von štyrikrát, zakaždým za to, že som hájil naše mužstvo. Hrali sme so Spartou pohár, mali sme kopať priamy kop. Súper postavil múr vo vzdialenosti päť metrov. V tomto zápase som bol kapitán, keďže Láďa Novák nehral pre zranenie. Vravím arbitrovi, súdruh rozhodca, múr nie je v predpísanej vzdialenosti. „Kopte!“, prikázal. A ja: nekopeme! Keď sa to dvakrát zopakovalo, podišiel som k lopte, urobil päť krokov a narazil do múra. Idem k rozhodcovi a hovorím: Mám pravdu. O on: „Keď už si v pohybe, pokračuj a zastav sa až v kabíne.“ V Žiline som bol zase vylúčený po extempore s brankárom Dodom Reimannom. Provokoval nás, niečo som mu povedal a rozhodca to vzal na seba a poslal von.“

V roku 1968 vás angažoval belgický Molenbeek. K nám prišli ruské tanky, normalizácia. Po dvoch rokoch ste boli späť. Nerozmýšľali ste, že zostanete?

„Ponúkala sa taká možnosť. Aj som o tom uvažoval. Keď som si však uvedomil následky, ako by si to mohla odniesť doma moja veľká rodina, a takých prípadov bolo veľa, povedal som si, že to neprichádza do úvahy.“

Čo vás teší a naopak, hnevá na súčasnom futbale?

„Je rýchlejší, a dalo by sa povedať, že aj húževnatejší, bojovnejší. Myslím si však, že na náš, pomalší, technický, kombinačný futbal bolo dobré sa dívať. Iste, aj na mnohé dnešné zápasy sa dá pozerať. Ako hráči Barcelony ovládajú loptu, z toho má človek potešenie. Čo sa mi nepáči, ako sa pri štandardnej situácii sa hráči v šestnástke ťahajú, sácajú, škriabu, to nie je futbal, ale zápasenie. Vadí mi, že vývoj šiel takým, neférovým smerom.“

Masopust by sa aj v dnešnom futbale dokázal tak výrazne presadiť ako ja jeho čias?

„Žiaden náš tím z vtedajších čias by sa už dnes neuplatnil, zato jednotlivci vždy. Pretože základ je ovládať loptu a prihrať. To robí futbalistu futbalistom. A hráč, ktorý by mal okolo seba dnešný, behavý, tvrdý tím, by sa chytil a mohol by pokojne hrať. Nie však celé mužstvo, pretože vtedajší a súčasný futbal sú poňatím dosť vzdialené.“

Dnes už 15-roční hráči odchádzajú do sveta. Považujete to za správne?

„Nesúhlasím s tým, trochu ma to aj bolí. Som presvedčený, že ak by zostali doma, hrali by pravidelne a ich výkonnosť by mohla ísť hore. Keď príde mladík do takého Liverpoolu, nehovoriac o Manchestri, a raz zahrá zle, sedí na lavičke a do zápasu sa dostane málokedy. Zrazu sa zastaví, nerastie. A potom, kde má slovenský alebo český tím brať hráčov, keď odchádzajú už v takom mladom veku?“

Vedia vás rozladiť výtržnosti na štadiónoch?

„Strašne ma to hnevá. Zoberme si taký zápas Ostrava – Sparta, keď diváci prídu len pre to, aby sa pobili, rozbili štadión, zranili ľudí. To predsa nemá s futbalom a športom nič spoločné. S anglickými rowdies zamietli, dnes je pochúťka dívať sa na futbal na anglických štadiónoch. Nemajú ani plot... Spomínam si, keď sme hrávali my, na futbal chodili celé rodiny. Dnes sa musíte báť vziať tam svoje dieťa!“

Korupcia nahlodáva dôveryhodnosť futbalu, v Česku je afér viac ako dosť. Čo s tým?

„To čo vyjde najavo, by mali nekompromisne trestať. Nielen vyšetrovať a vyšetrovať. Zlikvidovať v zárodku, aby si dali pozor a bolo to čisté.“

Ani za vašich čias však nebolo vždy všetko čisté, súhlasíte?

„Iste, stávalo sa, a nielen v najvyššej súťaži, že rozhodca dostal nejakú hus... Úplatky časom rástli a rástli, a dnes v tom lietajú veľké peniaze.“

Ako sa vám v poslednom období pozdáva slovenský futbal?

„Myslím si, že jeho úroveň nie je zlá. Máte niekoľko výborných hráčov a ich výkonnosť môže ešte stúpať. Sklamala ma Žilina v skupine Ligy majstrov. Na druhej strane to dokážem pochopiť, hrala takúto súťaž prvý raz.“

Zaujal vás niekto zo slovenských futbalistov?

„Okrem Hamšíka a Škrtela ma veľmi upútal mladý Vladimír Weiss. Keď ho vidím, ako si počína na ostrovoch, hovorím si: perfektné.“

Privítali by ste vznik „federálnej“ ligy?

„Som presvedčený, že kvalita mužstiev by stúpla. Vzájomné kontakty a konfrontácia by prospeli obom stranám.“

K osemdesiatke vám vymodelovali sochu, ktorá bude stáť pred štadiónom na Juliske. Vy ste boli proti jej vzniku. Prečo?

„Po prvé, socha sa má stavať takým, ktorí už nežijú. A myslím si, že je to vo vzťahu k futbalistovi prehnaná pocta. Zdá sa mi to priveľa.“

Aké je želanie Josefa Masopusta na prahu jubilea?

„Zostať ešte pár rokov zdravý a môcť sa tešiť aj u nás z dobrého futbalu.“

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov