Majster sveta v kickboxe: Keď nerozmýšľate, raz-dva ste na zemi

Zápasníci, boxeri či vyznávači bojových umení naháňajú v ringu svojou silou strach. O to viac človeka poteší, keď zistí, že v bežnom živote sú to pokojní a mierumilovní ľudia, ktorí majú zmysel pre férovú hru. Taký je aj kickboxer VLADIMÍR MORAVČÍK. Sympatický mladík dosiahol v tvrdom športe najvyššiu métu. Momentálne si šetrí sily na majstrovstvá sveta, kde chce obhájiť svoj svetový titul.

Nevyzeráte ako bitkár. Kde sa vo vás vzal vzťah ku kontaktným športom?

Sám sa čudujem. A čuduje sa celá rodina. Nikdy som sa v detstve nebil. Nemám boxera ani otca, ani brata, nikto v rodine taký šport neskúšal. Je to náhoda. Najviac sa s mamou bavíme na tom, ako mi raz, keď som bol menší, jedna pani povedala: tomu chlapcovi treba vrece, lebo má nadbytok energie. Mala pravdu, nakoniec som pri tom vreci aj skončil.

Ako prijala rodina, keď to s tým vrecom začalo byť vážne?

Rodina ma už roky chodieva povzbudzovať na súťaže. Okrem mamy, tá nebola ani na jednej. Ale vždy ma príde na druhý deň skontrolovať. Doteraz s tým nie je stotožnená, zakaždým sa ma pýta, kedy s tým skončím. Ja stále hovorím, že neviem. Nechce ma v ringu vidieť.

Nemrzí vás to?

Nemám jej to za zlé. Posledné zápasy boli fakt dosť tvrdé, prišiel som domov kadejaký. Má to so mnou ťažké, ale nech ešte chvíľu vydrží.

Ku kickboxu ste sa dostali až v dospelosti, čo bolo dovtedy?

Začal som s ním, keď som mal 21, predtým som o ňom nemal ani šajnu. Nikdy v živote som netrénoval žiadny kontaktný šport. Hrával som futbal a tak. Až počas vojenčiny som pričuchol k bojovému umeniu. V rámci vojenského výcviku sme mali dvojtýždňový kurz sebaobrany.

Boli ste na vojne?

Ešte som stihol deväť mesiacov. Malo to dačo do seba. Keď som prišiel domov, zlanáril ma kamarát, ktorý trénoval kickbox. Šiel som to skúsiť, mal som pocit, že by bolo dobré niečomu sa venovať vo voľnom čase. Ale nemal som ambície robiť šport na profesionálnej úrovni ani som nešiel za vidinou veľkého úspechu. Lenže keď som sa už na to dal, začalo to byť tvrdé, normálna drina. Po čase som si to už potreboval vyskúšať aj v ringu. Keď prišla možnosť prvého zápasu, povedal som si, áno, chcem to. Potom prišiel druhý, tretí, štvrtý zápas, tak sa to pomaličky rozbehlo. Teraz som na osemdesiatom. Uvidíme, koľko mi to vydrží.

V Bystrici je dobrá základňa?

Bystrica so Žilinou a Bratislavou sú tri hlavné centrá s poprednými klubmi, z ktorých chodia chalani boxovať na galavečery. V Bystrici už vyrástlo zopár šampiónov, napríklad môj predchodca Rudo Ďurica, priekopník thajského boxu, ktorý šiel prvý do Thajska na skusy.

Robíte thajský box a kickbox. Aký je medzi nimi rozdiel?

Pravidlá sú mierne pozmenené. Hlavný rozdiel je v tom, že v thajskom boxe sa môžu používať lakte a kolená, v kickboxe lakte vôbec nie a koleno iba jedno.

Nemätie vás to, keď sa musíte preorientovať z jedného druhu boxu na druhý?

Mnohí sa ma pýtajú, či s tým nemám problém. Ale nemám. Keď použijem lakeť, robím to vedome. Nehrozí nejaký nekontrolovaný nepovolený úder.

Ani v maximálnom nasadení?

Stane sa, že lakťom súpera nechtiac štrajchnete. Ale použiť ho vedome tam, kde to nie je povolené, to sa nesmie stať.

V čom je thajský box alebo kickbox lepší ako klasický?

Neviem, v čom je lepší alebo horší, skôr je to o tom, čo si vyberiete. Mňa v thajskom boxe oslovilo hlavne to, že nejde len o suchý boj, ale je spojený s mnohými rituálmi. Pred zápasom sa tancuje tradičný tanec, čím bojovníci vzdávajú úctu svojmu trénerovi a zobrazujú hľadanie protivníka. Počas zápasov znie thajská hudba. Čo sa týka klasických boxerských klubov, na Slovensku je ich veľmi málo, myslím, že tento druh športu dosť upadá. Z kontaktných športov sa okrem thajského boxu a kickboxu tlačia ešte K1 alebo MMA, čiže zmiešané bojové umenia.

Čo sa odohráva v hlave bojovníka, keď nastúpi zoči-voči protivníkovi?

Každý sa asi inak vnútorne motivuje. Ja sa snažím byť vždy pokojný, keď vstúpim do ringu, a vytesniť akékoľvek negatívne myšlienky. Dôležité je, aby mi to v ringu dobre myslelo.

Čo to presne znamená?

Aj keď to tak možno nevyzerá, je tam toho na rozmýšľanie dosť (smiech). Musíte myslieť na všetko - na svoju obranu, na útok, na to, aby ste nerobili chyby, aby ste boli stále v strehu, nepoľavili v pozornosti. Musíte od súpera stále niečo čakať, ale aj stále niečo rozdávať. Keď nerozmýšľate, raz-dva sa ocitnete na zemi.

Vladimír Moravčík v súboji s Thajčanom Diesellekom v Profilige Muay Thai v Banskej Bystrici (máj 2011). FOTO: archív V.M.

V thajskom boxe a kickboxe sa vďaka možnosti kopov údery rozložia na celé telo. V klasickom boxe smeruje až 80 percent úderov na hlavu. Na snímke Vlado Moravčík v Moskve bojuje o titul W5. FOTO: archív V.M.

Mali ste aj inú predstavu o svojej kariére?

Nemal. Som vyštudovaný elektrotechnik, ale je to odvetvie, v ktorom som vlastne nechcel pracovať. Normálne som popri práci športoval a potom som dal výpoveď, že to so športom skúsim vážne. Posledné dva roky sa mi podarilo získať dobrého generálneho sponzora, ktorý mi veľmi pomáha. Lebo z kickboxu sa na Slovensku vyžiť nedá. Ale je fajn, že svetová asociácia uhrádza účastníkom zápasov cestu, ubytovanie a stravu. A človek ešte aj vidí kus sveta. Najťažšie je, že nejde len o výhry v zápasoch. Musíte myslieť na manažment, vedieť sa predať. Je to celý balík vecí, ktoré treba brať do úvahy.

Chodí s vami po svete aj rodina?

Chodí so mnou manželka, ale len po Slovensku. Vlastnú rodinu ešte nemám. Pomaličky nad ňou uvažujeme.

Považujete kickbox za agresívny šport?

Je to tvrdý šport, ale agresívny vôbec nie. Podľa mňa je férový. Kontakt so súperom čakáte. Je niečo celkom iné, keď napríklad vo futbale alebo v hokeji dostanete nečakaný úder zboku alebo zozadu. Zranenia bývajú brutálne a chalani sú potom aj rok mimo sezóny. To u nás nehrozí. Väčšinou monokle, tržné rany a o desať dní je človek v pohode. Zlomený nos je už skôr výnimkou. Dáte si zápas a večer si spolu sadnete na pivo. Nikto nerieši, kto ste, čo ste, aká ste národnosť. Iste, bývajú výnimky alebo niekto stratí nervy, ale ja som sa s tým ešte nestretol. Zatiaľ vždy išlo o zrelých a úplne normálnych chlapcov.

Je rozdiel, keď ste v ringu s ázijským bojovníkom?

Mal som zápasy v Thajsku a sú iné ako v Európe. Tam za správaním ľudí cítiť tisícročnú tradíciu a náboženstvo. To sa mi na tomto športe veľmi páči, čoraz viac ma priťahuje budhizmus. Nie je to len otázka zápasu. A čo sa týka techniky boja, Ázijčania preferujú lakte a hlavne nohy. V Európe sú v popredí skôr údery rúk a boxerské kombinácie.

Ako je to v Amerike?

Tam thajský box ani kickbox až taký boom nezažili. V Amerike sú oveľa zaťaženejší na MMA, v ktorom sa zápasí aj na zemi. MMA sa inak úspešne tlačí aj do Európy. V kontaktných športoch je to teraz asi číslo jeden. No u nás to zatiaľ diváci veľmi neberú. Ešte nie sú zvyknutí a nepáči sa im, že bojovníci sa váľajú po zemi a fučia. Na Slovensku navyše ani nie sú dobre „vyzápasení“. Zápas MMA vyzerá v Amerike úplne inak ako tu.

Čo robíte, keď nešportujete?

Ja športujem, aj keď nešportujem. Teda - keď sa nebijem v ringu, robím rôzne iné športy. Celý môj život sa točí okolo športu.

Manželka je spokojná?

Áno, tiež rada športuje, ale určite nie ako zápasníčka. Povolaním je vizážistka. Takže keď prídem s monoklami, môže si na mne skúšať mejkapy.

Pomohol by vám kickbox v nejakej nečakanej situácii?

Záleží asi, aké by tam boli počty protivníkov. V nečakanej situácii väčšinou nie je možnosť biť sa fair-play. Takže ak by chceli odo mňa peňaženku, asi by som im ju nedal, ale radšej by som utekal, ako sa bil. Kondičku mám dobrú.

Pred časom sa kickboxer zvaný Doki stal v nečakanej chvíli obeťou útočníkov. Ako ste to vnímali?

Je to smutná udalosť. Samozrejme, človek sa nad tým pozastaví a ťažko mu ide do hlavy, ako sa to mohlo stať. Ale to, že sa neubránil, asi netreba prisudzovať športu.

Ktorý úder je vo vašom športe najnebezpečnejší?

Sú to tvrdé údery do hlavy. Hlava je najchúlostivejšia. Po každom tvrdom údere, keď dostanete k. o., je vašou povinnosťou ísť na CT vyšetrenie. Ak to dakto podcení, funguje ďalej na vlastné riziko a následky môžu byť katastrofálne. Údery na hlavu sú riadne šupy, naozaj to nie je zábava. V thajskom boxe, kde je možnosť aj kopať, je to podľa mňa lepšie práve v tom, že údery sa viac rozložia na celé telo. V klasickom boxe smeruje 80 percent úderov na hlavu. Na druhej strane, keď tie údery do hlavy čakáte, lepšie sa na ne pripravíte. Ste v istom strese a vaše telo ranu úplne inak prijme. Veľakrát to v ringu vyzerá hrozne, ale bojovník to zvládne a ide sa ďalej.

Čo pre vás znamenajú blížiace sa bratislavské majstrovstvá sveta v kickboxe?

V prvom rade som rád, že sa konajú na Slovensku. Organizuje ich kickboxerská asociácia W5. Obhajujem svetový titul, ktorý som na tejto súťaži získal v Moskve. Stále trénujem, snažím sa všetko načasovať tak, aby som 16. marca bol čo najlepšie pripravený. Potom už uvidíme, ako to dopadne. Každý zápas je iný.

Ako bude súťaž prebiehať?

Bude to určite dobrá šou s kopou zaujímavého sprievodného programu. Boxovať sa bude na tri kolá po tri minúty. Keďže to bude kickbox, používať sa budú ruky aj nohy. Povolené je jedno koleno. To znamená, že nemôžete napríklad súpera držať pod krkom a ísť naňho kolenom viackrát za sebou, ako je dovolené v thaiboxe. Súťažia bojovníci z desiatich štátov. Keď vyhrám prvý zápas, postupujem do finále a obhajujem svetový titul.

Minulý rok ste utrpeli prehru, ktorá vás dosť mrzela. Ako ste sa s ňou vyrovnali?

Bola to ťažká prehra, o to bolestivejšia, že sa udiala doma v Banskej Bystrici. Mal som aj dosť nepríjemné zranenie, prasknutú sánku. Najhoršie to bolo po psychickej stránke. Bol som zlomený, dostával som sa z toho dosť dlho. Odvtedy som však mal už dva zápasy. Aj keď som ešte nebol v ringu úplne vyrovnaný a myseľ mi stále behala po tom prehranom zápase, oba dopadli v môj prospech. Myslím si, že teraz som už na dobrej ceste, cítim sa oveľa lepšie. S kondíciou som nikdy nemal problém, či už išlo o titul, alebo nie, vždy som sa na zápasy pripravoval svedomito.

Máte teraz pritvrdený tréning?

Trénujem dvojfázovo každý deň okrem víkendu, na ranných tréningoch sa zameriavam na silovú a kondičnú prípravu a večerný je skôr na lapy, vrece a sparingy. Spárujem so svojimi kolegami z klubu, samozrejme, v chráničoch, aby sme sa nezranili.

Naozaj nemôže dôjsť k zraneniu?

Nemalo by, tréning musí byť vedený rozumne, aby bojovník nešiel na preteky oslabený. To je veľká nevýhoda. Sparingy sa robia, kým nie sú dva týždne pred zápasom, potom sa už vynechávajú. Vtedy sa už boxuje iba do láp, do vreca a naháňa sa kondička, prípadne technika. Čím je termín zápasu bližšie, tým je riziko vyššie. Keby ste sa v tom čase zranili, je málo času na liečbu. Stačí, že vás niekto štrajchne, že máte nakopnutú nohu alebo chytené rebrá, a súper vám potom logicky pôjde po tej slabine, len čo mu to naznačíte.

Aký je rozdiel medzi tréningovým a skutočným úderom?

V sparingoch nejdete naplno, nie sú to úplné pecky. Sila úderu je možno 60-percentná. Ale zase by to nemalo byť hladkanie, treba, aby to súper cítil.

Najlepší svetoví kickboxeri sa v marci stretnú v Bratislave. Šou v ringu o najcennejšie opasky bude aj so slovenskou účasťou. Vlado Moravčík (na snímke vľavo so svojimi víťaznými opaskami svetového a európskeho šampióna) bude v súťaži W5 obhajovať svetový titul. Súťažiť tu bude vraj aj najkrajšia boxerka sveta, Ruska Jekaterina Barbie Vandarjevová. FOTO: archív V.M.

Zápasy kickboxu vyzerajú ako spoločenská udalosť. Nie je to trochu zvrátené, drukovať pri stole s pohárom vína živej bitke?

Je fakt, že naživo je zápas niečo úplne iné ako zo záznamu. Zápasy sú postavené ako šou, ide o galavečer s množstvom sprievodného programu. Ľudia bývajú doslova uchvátení a keď prídu prvýkrát, hneď sa zaujímajú, kedy bude ďalšia podobná akcia. Veľmi sa im to páči. Aj samotní zápasníci často pred zápasom tancujú, aby divákov navnadili.

Aj vy to tak robíte?

Kedysi som mal takéto tanečné úlety, dokonca som si nasadil masku, ale v poslednom období to už neriešim. Zábava išla bokom, treba sa sústrediť.

Je u nás kickbox navštevovaný šport?

V Bystrici je latka návštevnosti bezkonkurenčne najvyššia na Slovensku. Možno aj preto, že som rodák, ľudia na zápasy veľmi radi chodia. Naposledy sme vypredali zimný štadión, bolo tam tri a pol tisíca divákov. Toľko nechodí ani na hokej.

Ako reagujú?

Vášnivo povzbudzujú. Hlavne ženy sa vedia rozohniť, niektoré to s výkrikmi až preháňajú.

To by vlastne mohlo byť niečo ako Chip and Dale šou, nie?

Testosterónu je tam na rozdávanie, to je fakt (smiech).

Akurát trenky nemusia byť až také sexi.

Ako ktoré! Je na každom bojovníkovi, aké si kúpi alebo dá vyrobiť, či dlhšie, či kratšie, saténové alebo iné. Ja mám teraz veľmi pekné, dal som si ich ušiť v Thajsku. Vo firemných farbách, čierne so zlatým logom. Nikto ma za ne pri zápase neťahá, takže vydržia dlho. Môžem v nich ísť aj do hrobu.