Lietať je ľahké. Ultraľahké...

akoby sa zdalo. Postačí vám aj ultraľahké lietadlo.

Tí, čo nechceli osláviť 1. máj veselicou a majú radi lietanie, prišli v prvý májový deň do Sládkovičova. Za mestom sa tu už tradične konal jarný južanský zlet, ktorým milovníci ultraľahkého lietania zvyknú otvárať leteckú sezónu. Hovoria tomu aj „otváranie neba".

Okrem ľahkých športových lietadiel tu bolo možno vidieť aj väčšie lietadlá, ktoré robili vyhliadkové lety po okolí. A treba povedať, že záujem zvedavcov, túžiacich pozrieť sa na svet z vtáčej perspektívy, bol veľký, napriek tomu, že od rána fúkal vietor, nie veľmi naklonený leteckej záľube. No nie zas taký silný, aby odradil nadšencov.

Lietanie dáva slobodu

„Táto akcia bola zo začiatku vyslovene len o tom, že sa tu stretli piloti na začiatku sezóny so svojimi ultraľahkými lietadlami, zalietali si, dali si guláš, kto mohol aj pivko a večer išli domov," vraví Imrich Varga, vzdelaním učiteľ telesnej výchovy, povolaním obchodný manažér, ktorý sa vo voľnom čase venuje lietaniu na ultraľahkom motorovom lietadle alebo na klzáku.

Keď sa začne sezóna, lieta si už každý majiteľ lietadla sám, kedy sa mu zachce. „O to práve ide - ultraľahké lietanie dáva človeku slobodu," vraví Imro Varga. „Ak to porovnáme s bývalým režimom, môže už lietadlo vlastniť každý, kto má záujem. To sa predtým nedalo alebo to bolo veľmi ťažké. Teraz si skrátka človek vytlačí svoj stroj ‚z garáže' a lieta si."

Imro je zo Šale a svoje lietadlo nechal v hangári v Dunajskej Strede, no v Sládkovičove máme možnosť prezrieť si viaceré lietadielka, alebo - ako sa oficiálne nazývajú - lietajúce športové zariadenia. „V rámci tejto kategórie sú rýchlejšie aj pomalšie stroje, všetko diktuje tempo technického rozvoja."
Od dreva k laminátu

Kedysi boli tieto lietadlá prevažne drevené a človek si ich mohol postaviť aj sám, v garáži, doslova ‚na kolene', využijúc povedzme prerobený motor z auta, napríklad z Trabanta. Dnes sa na tento účel využívajú motory áut napríklad Suzuki SWIFT, Subaru, VW1600. Vážia totiž okolo 50 až 80 kg, iné by boli pre lietadlo ťažké. „Preto sa väčšinou používajú motory Rotax," vysvetľuje Imro.

Dnes už existujú moderné lietadlá z laminátu, so štíhlymi krídlami a výkonnými motormi. Cestovná rýchlosť lietania, ktorá sa s nimi dá dosiahnuť, je približne do 170-200 kilometrov za hodinu. „Tieto naše ultraľahké sa však dajú zadovážiť za iné peniaze. Sú oveľa lacnejšie, ich prevádzka a údržba sú nenáročné, preto je budúcnosť lietania na týchto strojoch veľká."

Športové lietajúce zariadenia sa od bežných, väčších lietadiel líšia tým, že neslúžia na prepravu osôb. Ich hmotnosť sa pohybuje od 300 do 560 kilogramov (max. vzletovej hmotnosti). Donedávna to bolo 450 kg. Bežná prázdna hmotnosť je asi 300 kg.

„Sú to vlastne lietadlá, ktoré slúžia na lietanie jednotlivcom, na ich vlastnú potrebu a na ich vlastnú zodpovednosť," vysvetľuje Imrich Varga. „Nás, čo sa tomu venujeme, združuje SFUL - Slovenská federácia ultraľahkého lietania, ktorá je dnes už poverenou organizáciou leteckého úradu Slovenskej republiky."

Ako ‚šoférovať' lietadlo?

Ako sa vlastne ultraľahké lietadlo riadi? „Pákou, voláme ju knipel," vraví Imro. „Plynový pedál nemáme, ale máme plynovú páčku." Vysvetlenie pre laikov - rýchlosti sa v lietadle nepreraďujú, hriadeľ motora je cez reduktor alebo nepriamo spojený s vrtuľou, piloti ultralajtov poznajú teda rozsah - ‚základné otáčky až plný plyn'.

Bežný výcvik pilota ultraľahkého lietadla trvá 25 až 40 hodín. „Podľa toho, kto je aké drevo," smeje sa Imro. „Ale nie je to ťažké, treba len trénovať." Bežne sa lieta vo výškach okolo 300 až 500 metrov, najvyššie do výšky 2450 metrov - vyššie už lietajú dopravné lietadlá.

„To však platí iba pre miesta mimo blízkosti civilných dopravných letísk." Obmedzenie platí aj napríklad v juhozápadnej časti Slovenska - teda v TMA Bratislava - kam spadá mimochodom aj Dunajská Streda, Šaľa, Galanta a Sládkovičovo.

TMA je koncová riadená oblasť letiska, kde môžeme letieť len do výšky 300 metrov nad terénom. Pilot ultralajtu nemusí mať povinne rádiovýbavu, pokiaľ lieta vo ‚voľnom priestore', teda mimo oblasti CTR, čiže riadeného okrsku letiska, v ktorom je pilot v spojení s riadiacou vežou.

„My túto výbavu väčšinou máme, aby sme sa mohli medzi sebou rozprávať, a aj my máme určité pravidlá komunikácie pri pristávaní a vzlietavaní. Takže na bežnom UL letisku, kde je letová rádioprevádzka, sa normálne prihlasujeme riadiacemu lietania. Každé letisko má svoju frekvenciu, ktorá je zaznačená v leteckej mape. Naladíme sa a komunikujeme."

Nepreceňovať sa

Imro potrebuje na vzlet so svojím lietadlom pri bezvetrí asi 200 metrov. „Keď počas letu vysadí motor, nič vážne sa nestane. V pohode doplachtím, z tristometrovej výšky mám asi 150 sekúnd, kým dokĺžem na zem. Čiže 2,5 minúty. Pokiaľ ide o prípadné kolízie vo vzduchu, Imro vraví, že treba lietať obozretne, nepreceňovať sa, dodržiavať predpisy.

„A to, čo nás naučili, nemachrovať a mať zdravý rozum. Incidenty už boli, ale väčšinou bol problém v precenení vlastných schopností a v zlom odhade počasia. Napríklad veľký vietor, zlá viditeľnosť a podobne. Keď sa niečo stane, ak sa dá, zavoláme si pomoc - cez mobil alebo cez tiesňovú frekvenciu.

„Prípadne to urobí môj osobný dozor, teda ten, komu pred letom oznámim, kedy a kam poletím a po pristátí sa mu ohlásim. Môže to byť napríklad aj manželka," žartuje Imro.

Urob si sám

Imro si ultraľahké lietanie pochvaľuje práve preto, že je finančne menej nákladné, ako napríklad lietanie na bezmotorových lietadlách v aerokluboch. „Ultraľahké lietadlo je konštrukciou veľmi jednoduché, ľahko postaviteľné. Nemá extra náročný, výkonný letecký motor.

Ide vlastne len o to, aby udržalo lietadielko vo vzduchu. Väčšinou sú to jedno alebo dvojmiestne aeroplány," vraví Imro. Ak máte guráž, mohli by ste sa s pilotom ultraľahkého lietadla aj odviezť. „Nemôže sa to robiť za odplatu, podnikať sa s tým nedá. Na to treba mať vyššiu licenciu a certifikované lietadlo."

Imro vlastní české lietadlo Straton D-8 Mobydick, typ, ktorý skonštruoval známy český konštruktér, inžinier Oldřich Olšanský. Aj dnes si môže niekto sám, pod dozorom SFUL, takéto lietadlo postaviť, ak si zadováži stavebnú dokumentáciu. „Je to pomalé lietadlo, drevené, zosilnené laminátom, vyvinuté ešte v časoch komunizmu.

Dalo sa vyrobiť aj v garáži, z jednoduchých duralových trubiek, dreva, laminátu, epoxidu a plátna. Pán Olšanský potichučky, aby sa to vtedy nikto nedozvedel, skonštruoval vynikajúci aeroplán, ktorý lieta rýchlosťou okolo 80 kilometrov za hodinu a dá sa s ním pristávať na ktoromkoľvek aeroklubáckom letisku.

Ale už aj my, ultraľahkí letci, si budujeme vlastné vzletové a pristávacie plochy, niektoré sme ‚zdedili' od bývalých štátnych podnikov. Zostali po nich plochy, ktoré časom upadli a postupne si ich dávame do poriadku. „No keď treba (v prípade núdze), dá sa pristáť aj na lúke či na poli," usmieva sa Imro.

Aeroplán za cenu auta

Ultraľahké lietanie je dnes pomerne dostupná záležitosť. Kto chce a má k lietaniu vzťah, urobí si pilotný preukaz, kúpi alebo požičia si aeroplán a jednoducho lieta. Tak ako niekto vytiahne cez víkend bicykel a vyberie sa na túru, môžete vytiahnuť z hangáru svojho okrídleného tátoša a vzniesť sa k oblakom.

„Dnes to nie je nič extra. Také lietadlo, nie nové, ale olietané, kúpite za cenu osobného auta, lietané už od 200 000 do 600 000 slovenských korún. Samozrejme, nové sú drahšie. Slovensko aj Česko patria medzi špičkových výrobcov takýchto lietadiel. Veľmi vydareným, moderným lietadlom je WT9 Dynamic, ktoré vyrábajú v Prievidzi.

Je to celokompozitové, laminátové lietadlo a jeho cena je vyše milión korún. Samozrejme, cena závisí aj od vybavenia. Tieto lietadlá sa robia väčšinou na export a všetkých záujemcov sotva stihnú uspokojiť. Ja si síce nemôžem dovoliť kúpiť takéto lietadlo, ale v porovnaní s normálnymi veľkými strojmi, ktoré stoja desiatky miliónov, je to oveľa nižšia cifra."

Z dielne firmy Tomark v Prešove pochádza aj ďalšie vynikajúce lietadlo, celokovový dvojmiestny dolnoplošník Viper SD-4. Obe lietadlá svojou kvalitou dosahujú vysokú úroveň, a preto nechýbajú na žiadnej z najprestížnejších leteckých výstav.

Lietajúce športové zariadenie

„Naša organizácia vznikla v roku 1998," vraví inžinier Milan Cibák, prezident a hlavný technik Slovenskej federácie ultraľahkého lietania. Lietaniu sa venuje od roku 1960. Hoci študoval chémiu, lietadlá sa stali jeho celoživotnou láskou.

Lietal vraj skoro na všetkom, azda okrem tryskáčov. Pre istotu pripomína, že oficiálny názov ultraľahkého lietadla, je lietajúce športové zariadenie - tak ho definuje aj európska smernica č. 216. „Je definované ako lietadlo, ktoré slúži na nekomerčné účely - to znamená, že nemôžme robiť letecké práce, leteckú dopravu.

Z princípu lietame okolo alebo v blízkosti letiska, ale robia sa aj lety naprieč republikou, trebárs z Bratislavy do Ražňan alebo dokonca sa lieta napríklad z Kráľovej do Chorvátska. Tak ako Česi, niekde na Špicbergy, to sme sa ešte nevybrali. Najprv človek lieta sám, to sú začiatky - čistá radosť z lietania.Neskôr sa k tomu pridá aj potreba niekoho zviezť alebo pred niekým sa pochváliť, no a potom už sa lieta vo dvojici."

Sadni a leť

SFUL doteraz eviduje 158 lietadiel, Milan Cibák sám vlastní tri lietadlá, najmilšie je Sluka. „Je to jednomiestne malé lietadielko. Lietam vždy, keď sa dá, aj keď teraz som nelietal skoro rok. Teda lietam, ale v papieroch." Milanovi Cibákovi sa nezdá, že by sme v športovom lietaní v porovnaní so svetom zaostávali. „Ak sme trošku pozadu, tak to nie je tým, že nevieme lietať, ale skôr preto, že nemáme za čo lietať."

V športovom kalendári letcov je jarný južanský zlet prvou akciou, preto si ju ani Milan Cibák nedal ujsť. Priletel sem spolu so svojím kolegom, hlavným letovým inšpektorom Mariánom Slukom, z Lučenca. „Mám na starosti licencovanie a kontrolu leteckého personálu všetkých lietajúcich športových zariadení a skúšky leteckého personálu.

A k tomu mi ešte prifarili aj kanceláriu Slovenskej federácie ultraľahkého lietania na vydávanie preukazov spôsobilosti žiak - pilot a na vydávanie preukazov pilot lietajúcich športových zariadení," stihne nám povedať Marián Sluk, hoci si už - obdivovaní zvedavcami - s Milanom Cibákom sadajú do elegantného lietadla Viper SD-4 a chystajú sa odletieť do Lučenca.

„Vydali sme vyše dvesto preukazov o spôsobilosti pilotov a vyše sto máme žiackych. Okolo sto Slovákov si práve robí skúšky, takže ich budeme mať tristo.O lietanie je veľký záujem," potvrdzuje Sluk, ktorý zvykne lietať ešte na dvoch lietadlách značky Zenair 601.Marián Sluk lieta od roku 1986 a nalietaných má vyše 2600 letových hodín.

„Ale lietaniu a práci v SFUL sa venujem len ako svojmu hobby. Moje povolanie je hlavný tréner vojenského športového oddielu parašutizmu v Banskej Bystrici, na pracovisku Dukla Lučenec. O rok v marci to bude tridsať rokov, čo sa venujem trénerskej parašutistickej činnosti."

Napokon nám obaja predstavitelia organizácie ultraľahkého lietania zamávajú a vzlietnu. Cesta sem vraj bola napriek vetru dobrá, trvala vyše 80 minút. Veria, že spiatočný let prebehne rovnako bez problémov. A my, čo zostávame na zemi, môžeme len závidieť.

Maximálna bezpečnosť

Mimochodom, nehodovosť. Pri lietaní na ultralajtoch nie je vraj veľká. „Riadim sa tým, že všetko, čo sa dostane do vzduchu, raz padne na zem," žartuje na túto tému Imro Varga. „Ale otázne je, ako. Či lietadlo spadne zo vzduchu riadeným spôsobom - teda normálne pristane, alebo sa niečo stane a potom je to už zložitejšie.

Lietadlá sú kontrolované samými vlastníkmi, ale sú aj pod technickým dozorom SFUL. Každý z nás sa usiluje udržiavať svoje lietadlo v čo najlepšej ‚kondícii', ide predsa o život. Vďaka tomu, že sme opatrní a robíme pravidelné prehliadky, nehodovosť zapríčinená technickým stavom lietadla je minimálna.

Nehrozí, že by sa nám lietadlo ‚rozpadlo' pod zadkom. Pokiaľ ide o letecké incidenty, tie zapríčiňuje veľakrát ľudský faktor. Niekedy je nutné aj takzvané núdzové pristátie, ale nie je to až také divoké ako pri veľkých lietadlách."

Imrich Varga zdôrazňuje, že tieto malé športové lietadlá sú svojou konštrukciou veľmi jednouché, preto ich ovládanie nie je zložité a ani prípadné opravy nie sú náročné. Vo vnútri lietadla nie je olejová hydraulika, zložitá elektronika, riadenie je mechanické. Na rozdiel od veľkých lietadiel, ktoré majú trebárs aj silný hviezdicový motor, ultraľahké lietadlá majú jednoduchý dvoj- alebo štvortaktný motor na benzín.

Príručka k motoru UL lietadla sa väčšinou začína slovami: „Pozor, tento motor sa môže kedykoľvek zastaviť..." Napríklad sa doň nedostane palivo. Pilot musí skrátka v každej fáze rátať s tým, že motor vysadí, preto má mať vždy vyhliadnutú plochu, kde zosadne, keby náhodou bolo treba. Je veľmi dôležité nepreceňovať sa a sledovať počasie a celkovú situáciu."

Lietajte!

Imro si nespomína na žiadnu celebritu, ktorú by mali vo svojej organizácii. Lietajú aj ženy, ale oveľa menej ako muži. Inak sa lietaniu venujú ľudia najrôznejších profesií, fanúšikovia lietania v Dunajskej Strede majú medzi sebou chirurga alebo viacnásobného majstra sveta v karate.

Imrovi sa zdá, že hoci je budúcnosť ultraľahkých lietadiel veľká, ešte stále ich nie je na Slovensku veľa. „V okruhu 25 kilometrov okolo Dunajskej Stredy je asi päť-šesť aktívne lietajúcich lietadiel. Ani letísk nie je veľa, lebo aj to si vyžaduje peniaze. Nikto nám na nič nedá ani korunu, v rámci našej organizácie si letiská sami schvaľujeme aj svojpomocne financujeme.

Napríklad v Šuranoch je nádherne vybudované letisko, klobúk dolu. Od mesta si chlapi odkúpili priestor starej vojenskej kasárne a sami si letisko vybudovali. Tam to naozaj žije lietaním. Je to taký silný bod, kde sa letci stretávajú. Treba však zdôrazniť, že je za tým veľa práce, vyžaduje si to dobrý kolektív a súdržnosť.

Nie je to len o lietaní. Človek do toho dá kus seba, venuje tomu viac z voľného času, ako je bežné. A preto si niektorí z nás doma aj všeličo vypočujú..." No napriek tomu sa svojej záľuby nevzdávajú. Ako vraví Imro: „Oplatí sa!"