Košický zimný štadión, známy ako Steel Aréna, má ešte jeden prívlastok, na ktorý sa tak trochu zabúda. A mladá generácia už možno ani netuší, že hala je pomenovaná aj po obrovskej hokejovej legende, ktorá pochádzala z Košíc – po Ladislavovi Trojákovi.
KOŠICE. Ladislav Troják bol prvým Slovákom, ktorý sa stal súčasťou československej hokejovej reprezentácie.
Bol svojho času najrýchlejším hráčom na svete a mal aj ocenenie pre najslušnejšieho hráča majstrovstiev sveta. Takáto osobnosť vyrástla z chlapca, ktorý žil neďaleko košickej tehelne, kde jeho otec a neskôr aj on sám pracoval.
Bývali v dome na adrese Tri hôrky a neďaleko nich boli dve jazerá, ktoré vznikli ťažbou hliny pre tehelňu. V zime zamŕzali a tým pádom sa menili na ideálne klzisko. Medzi deťmi, ktoré sa tam preháňali na korčuliach so zahnutou špičkou, malý Lacko exceloval.
Tam sa naučil hrať hokej a tento šport si ho tak podmanil, že sa mu začal venovať intenzívnejšie.
Stal sa súčasťou košického mužstva a keď mal dvadsať rokov, jeho veľký talent neunikol zástupcom pražského klubu LTC Praha.
Z tehelne do reprezentácie
Otec ho chcel radšej vidieť v tehelni, aby do rodiny s jedenástimi deťmi prinášal vzácne peniaze, no pre Ladislava to bola veľká pocta a napriek otcovmu šomraniu sa v októbri 1934 vybral do Prahy.
Jeho hokejová kariéra tam nabrala raketové tempo. Stal sa členom československej reprezentácie a hráč s deviatkou na drese bol na ľade neprehliadnuteľný.
Zúčastnil sa na šiestich majstrovstvách sveta a na olympiáde v St. Moritzi v roku 1948 bol vlajkonosičom našej výpravy. Získal viacero medailí a v Košiciach jeho rodnú Radlickú ulicu premenovali na Trojákovo námestie.
Vtedajší hokejisti sa však športom neuživili a museli chodiť aj riadne do práce. Troják bol účtovníkom v pražskom cukrovare. Potreboval predsa uživiť rodinu – manželku Leopoldu, ktorú spoznal v hlavnom meste a ich dcéru Janu.
Posledná zahraničná akcia
Keď jeho hokejová kariéra dosiahla vrchol, v novembri 1948 vycestovali reprezentanti Československa na zájazd do Francúzska a Anglicka. Pre Trojáka to mala byť posledná medzinárodná akcia. A aj bola. Len to všetko dopadlo inak, ako si predstavoval.
„Strýko Laco mal 34 rokov a bol to jeho posledný zájazd. Pred odletom podpísal trénerskú zmluvu s poľským hokejovým zväzom a po návrate domov mal odcestovať do Varšavy,“ uviedla v médiách jeho neter Jolana Štempelová.
Problémy s vízami
Zájazd sprevádzali problémy od začiatku, pretože po februárovom víťazstve komunistov sa nám na Západe začali robiť problémy s vízami. Skupina hráčov mala problém získať víza z Paríža do Anglicka.
V tej skupine boli traja muži – Štovík, Pokorný a Troják. Mužstvo teda odletelo bez nich, oni museli počkať na vybavenie formalít. Bol zahmlený 8. november 1948, keď trojica nasadala do lietadla.
Ostatní sa ich v Londýne nevedeli dočkať, na zápase ich veľmi potrebovali. Na londýnskom letisku im nechali odkaz: „Hneď ako priletíte, berte taxík a ponáhľajte sa do Wembley. Nemôžeme dlhšie čakať.“ Tento odkaz si Ladislav Troják so spoluhráčmi nikdy neprečítal. Až o pár dní sa objavili správy o leteckej katastrofe nad Lamanšským prieplavom.
Osudný La Manche
Vyšetrovatelia zistili, že lietadlo odštartovalo z Paríža o 16.20, letelo ponad La Manche, no pre hustú hmlu sa muselo vrátiť do Paríža. Tam však nedoletelo. Zmizlo medzi Anglickom a Francúzskom. Trosky lietadla sa nikdy nenašli.
„Zazvonili u nás chlapi v kabátoch a klobúkoch a maminka mi oznámila, že spadlo lietadlo a náš otec už nežije. Nechápala som, čo to znamená a ešte dlho po tom, keď som dostala 'rákoskou' som sa vyhrážala, že to poviem tatinkovi,“ zaspomínala si v jednom rozhovore Trojákova dcéra Jana, ktorá mala v tom čase šesť rokov.
Navždy si však zapamätala okamih, keď jej otcovi kolegovia doniesli bábiku, ktorú jej pod vianočný stromček kúpil v Paríži.
Namiesto súcitu obvinenia
Rodina sa ťažko zmierovala s tým, že sa im dôležitý člen nikdy nevráti. A ťažko to znášali aj komunistickí predstavitelia. Podozrievali totiž Trojáka a jeho partiu, že ušli na Západ.
Na rohu ulice stávali tajní a sledovali Trojákov byt, jeho ženu predvolávali na výsluchy a snažili sa z nej dostať priznanie, že vedela o manželovom pláne emigrovať. Nemali peniaze, lebo Francúzsko im odmietlo vyplatiť poistku. T
amojšie orgány boli presvedčené, že komunistické Československo by vdove peniaze nikdy nedalo.
A keďže manželka mohla muža vyhlásiť za mŕtveho až po piatich rokoch, nedostávala ani vdovský dôchodok.
V najhorších chvíľach im pomáhala rodina z Košíc, ktorá im posielala potraviny.
Napokon to prekonali, no dcére Jane sa nemožno čudovať, že na jar 1969 ušla do Ameriky, kde zostala žiť.
Na Ladislava Trojáka však jeho rodné mesto Košice nezabudlo, pomenovali po ňom zimný štadión a v roku 2002 bol uvedený do Siene slávy slovenského hokeja.
ne 07:30
