Je energická a srší z nej radosť zo života. Ako pretekárka bola s partnerom v top 10 na olympiáde, no najväčšie úspechy dosiahla ako trénerka.

Jej zverenec Jozef Sabovčík získal na zimných olympijských hrách v roku 1984 bronzovú medailu. AGNESA BÚŘILOVÁ v tomto roku dovŕšila životné jubileum a ešte donedávna stála na korčuliach.

Jej celoživotný prínos pre slovenské krasokorčuľovanie ocenili kompetentní pekným gestom. Búřilová sa stala treťou členkou Siene slávy slovenského krasokorčuľovania.

Po Ondrejovi Nepelovi a Hilde Múdrej ste iba treťou členkou Siene slávy slovenského krasokorčuľovania. Čo to pre vás znamená?

Bolo to pre mňa prekvapenie. Prijala som to s veľkou pokorou a vážim si to.

Aké predmety ste venovali do vitríny Siene slávy?

Sú tam moje korčule, no nie pretekárske, ale trénerské, mäkučké. Okrem toho som dala aj premietačku filmov. Na tej som sa učila ako trénerka prvky športových dvojíc.

V stredisku vrcholového športu som totiž vtedy dostala za úlohu zložiť nové športové dvojice. Ja som tú disciplínu jazdila, lenže v priebehu rokov sa technika úplne zmenila.

Nemôžete to učiť, ak to neviete. Takže som to sledovala na filmoch, a na tej premietačke som mohla analyzovať záber po zábere. Bol to môj učiteľ a pomocník.

Súťažili ste v kategórii športových dvojíc, neskôr ste sa stali úspešnou trénerkou Jozefa Sabovčíka. Ako si spomínate na kariéru?

Bolo tam veľmi veľa momentov, ktoré boli príjemné, ale aj veľa takých, ktoré boli skutočne nepríjemné. Mám na mysli zranenia, tie stavy, že práve keď najviac potrebujete trénovať, máte problémy.

Fakt je, že som prežila na ľade celý život, od malých detí až po ten vrchol. Pre mňa najpríjemnejšie bolo, keď som nedávno v závere sezóny pracovala v klube Jumping Joe s dospelými a učila ich korčuľovať. To už bola viac-menej hravá práca.

Čo vás napĺňalo viac, keď ste boli pretekárka, alebo keď ste sa stali trénerkou?

Keď korčuľujete sám, tak pred súťažou máte strach, trému. No akonáhle nastúpite na ľad a zaznie prvý tón, tak to spadne a idete.

Keď stojíte za mantinelom ako tréner, tú jazdu prežívate celých päť minút. A čo je najhoršie, už z diaľky vidíte, že tam asi bude chyba, podľa toho, ako na to ten pretekár ide. Pre mňa bolo stáť za mantinelom oveľa horšie, ako korčuľovať.

S Petrom Bartosiewiczom ste získali na zimnej olympiáde v Innsbrucku 1964 deviate miesto. Ako to spätne hodnotíte?

S Peťom sme boli viac-menej amatérski korčuliari. Sme veľmi radi, že sme dosiahli deviate miesto na olympiáde a šieste miesto na európskom šampionáte.

To bol úžas, pretože sme boli obidvaja vysokoškoláci a vtedy ešte vôbec neboli žiadne úľavy v škole. Trénovali sme v noci alebo keď bol čas. Na to, ako a koľko sme trénovali, to boli veľmi pekné úspechy.

Na olympiáde v Innsbrucku vám hrozil trapas. Čo sa presne stalo?