Prežil aj tri zásahy bleskom. Slovák dosiahol výnimočný zápis

BRATISLAVA. Tatranský horolezec Peter Hámor začal sériu výstupov na himalájske osemtisícovky na tej najvyššej – na Mount Evereste (19. mája 1998).

Bezmála o devätnásť rokov neskôr skompletizoval najcennejšiu horolezeckú métu – Korunu Himalájí. Stál na všetkých osemtisícovkách sveta.

Pred ním sa to podarilo len 34 horolezcom.

V pondelok spoločne s Michalom Sabovčíkom vystúpili na siedmu najvyššiu horu sveta – Dhaulágirí (8161 m), čo je v preklade Biela hora.

„Dali sme to! Peťova posledná a moja prvá osemtisícovka," oznámil na svojom facebookovom profile Sabovčík.

Ešte v nedeľu sa Hámor so Sabovčíkom dostali do výšky 7250 metrov, kde prespali. V tom čase horolezcov od vrcholu delilo vyše 900 výškových metrov.

V pondelok vo výstupe pokračovali. Oboch horolezcov ešte podľa Sabovčíka čaká zostup do tábora C3.

Stratil priateľa

Najúspešnejší slovenský horolezec nikdy nechodil osemtisícovky zbierať. Liezol z vášne. Koruna Himalájí nebola jeho hlavným cieľom.

„Nikdy som si nevytýčil Korunu Himalájí ako cieľ, ako môj projekt. Pozoroval som na ľuďoch, ktorí to mali ako cieľ, pod akým veľkým tlakom boli v závere,“ hovorí 52-ročný Hámor.

Pred Dhaulágirí mal rešpekt. Bol to cieľ jeho expedície už pred ôsmimi rokmi, ale jeho úsilie zmarila vtedy tragédia. Pod horou zahynul jeho dobrý priateľ a spolulezec Piotr Morawski.

Pri zostupe z prvého výškového tábora sa zrútil do ľadovej trhliny. Hámor potom výpravu pochopiteľne odvolal a vrátil sa. „Na to sa nedá zabudnúť, pamätám si na to veľmi dobre. Je to stále veľmi smutné. Kopec však za nešťastie nemôže,“ opisoval Hámor pred odchodom na tohtoročnú expedíciu pre Pravdu.

S Morawským liezol niekoľko rokov. Spolu boli na Čo Oju, Nanga Parbate aj na Gašerbrunoch. Po tragédii sa Hámor v ďalších rokoch Dhaulágirí vyhýbal. Spomienky boli čerstvé.

„Mal som roky, keď som Dhaulágirí z programu vynechal a čakal som, kým si všetko v hlave urovnám. Posledné sezóny som už viedol debaty s chalanmi o tomto výstupe, rozhodnutie nepadlo minulý mesiac. Bol to už dlhšie možný cieľ, ale vždy sme napokon uprednostnili niečo iné," prezradil Peter Hámor.

Začal na Evereste

Hámor sa venuje horolezectvu vyše tridsať rokov. Liezť začal v osemnástich. Po tom, čo skončil s futbalom. V začiatkoch sa učil a liezol spoločne s Pavlom Jackovičom.

Prvú veľkú horolezeckú výpravu absolvoval v roku 1996. Jej cieľom vtedy bolo Čo Oju. Lenže horolezci nezískali čínske víza. Náhradným plánom malo byť Lhoce.

Ten rok bol však mimoriadne nepriaznivý a slovenská výprava sa zrejme ako jediná vrátila domov v kompletnom zložení, hoci bez dosiahnutia cieľa.

„Po tejto expedícii som aj chvíľu rozmýšľal, či to vlastne chcem. Už ďalší rok sme sa však chystali na Šiša Pangmu. No prišiel do toho Everest,“ spomína Hámor na svoje začiatky.

Jeho prvou osemtisícovkou bola práve najvyššia hora sveta. Na vrchol sa vtedy dostal aj s pomocou kyslíkových bômb spoločne s Vladimírom Zbojom.

Výstup sa neskôr dostal do zlého svetla a bol spolitizovaný. Horolezci na vrchole vytiahli na pokyn vedúceho výpravy Vladimíra Ondruša vlajku HZDS. Ondruš ako sympatizant strany podával informácie na Slovensko, kým horolezci boli v Himalájach (Nepále).

Od HZDS sa dištancoval

Hámora spolitizovanie výstupu mrzelo, pretože zatienilo športovú stránku. Od politickej strany sa dištancoval.

„Ondruš nie je horolezec a neoslovila ho športová časť. Menej hovoril o samotnom výstupe, o tom, že tam bol Vlado Plulík bez kyslíka, že sme sa vrátili všetci a zdraví domov, že sme na tom boli kondične dobre. Keďže tam bol ako politik, oslovila ho najmä politická stránka výstupu, teda to, že sme hore vyniesli vlajku HZDS. A čo za to máme? Ak narážate na peniaze, tak nič,“ vysvetľoval po návrate pre SME.

"Ľudia sa ma pýtajú, či sa nehanbím. Nie, nemám sa za čo. Beriem to tak, že som si splnil záväzok voči sponzorovi. Ja som tam nechal všetky sily, fyzické aj psychické, urobil som, čo som mohol. Len mi je smutno, že všetko sa točí okolo vlajky a samotný výstup zostal bokom," vravel Hámor.

Medzi najťažšie výstupy v kariére radí tie na Annapurnu. Hámor ako vôbec prvý človek dokázal na ňu vyliezť z dvoch strán (2006, 2010).

V roku 2008 sa pokúšal o druhý výstup, no cieľ nedosiahol. Na hrebeni sa vtedy ocitol v silnej búrke.

„Dovtedy som si myslel, že v takej výške búrka s bleskami ne­existuje. Dnes viem, že áno, prežili sme ju. Po troch zásahoch bleskom, prepálenej kombinéze, roztrhnutej topánke a po krátkom bezvedomí sme dokázali zostúpiť. V základnom tábore nám rozprávali o obrovskej búrke nad Annapurnou, ktorú, ak by tam niekto bol, nemohol prežiť. Neverili nám, že sme práve odtiaľ zostúpili,“ spomínal.

Okrem himalájskych osemtisícoviek dosiahol Popradčan aj Korunu Zeme. Stál na najvyšších vrchoch všetkých kontinentov.

Peter Hámor rozpráva ešte pred odchodom na expedíciu.

Hora smrti

Zoznam Slovákov na Dhaulágirí sa rozrástol o dve mená. Pred Hámorom a Sabovčíkom je však na ňom jediné - Zoltán Demján.

Jeho prvovýstup juhozápadným pilierom alpským štýlom s Kazachmi Jurijom Mojsejevom a Kazbekom Valijevom v roku 1988 dokonca vyhlásila Medzinárodná horolezecká asociácia za svetový výstup roka.

„Dhaulágirí bol môj Everest,“ spomínal Demján pre SME.

„Bol to mimoriadny zážitok. Prvý raz som si uvedomil, čo to je, keď ľudia absolútne rešpektujú všetky prírodné princípy, keď priam splynú s kopcom a stanú sa jeho súčasťou. Tá výprava mi zásadne zmenila život. Nie ocenenie za svetový výstup roka, ale zážitok, ktorý mi sprostredkovala."

Po Demjánovi na Dhaulágirí nestál Slovák 29 rokov. Niežeby sa odvtedy o výstup na siedmu najvyššiu horu sveta nepokúšali. Okolnosti však boli nepriaznivé.

Jozefovi Kopoldovi znemožnili výstup viaceré lavíny a ratovať ho musel vrtuľník so záchranármi. Pred tromi rokmi pod jednou lavínou zahynuli Ján Matlák a Vladimír Švancár.

„Denne tu napadne aj vyše metra snehu a potom padá veľa lavín,“ opisoval Kopold.

Dhaulágirí sa hovorí aj Hora smrti, ale to platí takmer o každej osemtisícovke. „Ľahká osemtisícovka neexistuje,“ hovorí Hámor.

O náročnosti výstupu však svedčí to, že z osemtisícoviek bola predposlednou, na ktorej stál človek. Spolu pri pokuse o výstup na jej vrchol zahynulo už vyše päťdesiat lezcov.

„Nechcem to podceňovať, ale som presvedčený, že za dobrých podmienok by vynikajúci lyžiar veľkú časť tejto cesty z vrcholu zlyžoval. Má síce strmšie a ľadové úseky, ale v zásade ide o snehový svah. V tom je zároveň najväčšie riziko, lebo ak príde ťažké sneženie, vzniká nebezpečenstvo lavín,“ opisoval Demján pre Pravdu, v čom spočíva najväčšie nebezpečenstvo Dhaulágirí.

Na Slovensko sa plánuje výprava, v ktorej sú aj Michal Gabriž a Tomáš Petrík, vrátiť začiatkom júna.