Patril k najlepším krasokorčuliarom svojej generácie, hoci v detstve ho lákal futbal a tenis. Je spätý so Strednou Európou, no dlhší čas žil aj v Kanade. Držiteľ striebornej medaily zo zimných olympijských hier 1960 v Squaw Valley KAROL DIVÍN oslavuje v pondelok 85. narodeniny. V súčasnosti žije v Brne, a ochotne súhlasil s telefonickým rozhovorom.

Ako žijete v týchto zvláštnych časoch?

Cítim sa výborne, no mám ťažkosti s chôdzou. Používam francúzske barly, keď potrebujem niekam ísť, ale zvládnem len kratučkú vzdialenosť.

Poobede si idem ľahnúť, ale doobeda vylúštim nejakú krížovku alebo si pozriem niečo v televízii. Sledujem športové prenosy, ale futbalu teraz nie je veľa, ani ŠK Slovan si nemôžem pozrieť. Sledujem aj zjazdové lyžovanie, Ester Ledeckú. Eva Samková ide na tom snouborde, veľmi šikovne sa prehupuje cez tie vlny! Pred rokmi som ani nevedel, čo je biatlon, teraz však pozerám aj to.

Sledujete aj krasokorčuliarske dianie? Hoci momentálne sa konajú len menšie preteky a aj seriál Grand Prix sa uskutočnil v pozmenenej podobe.

Nie je veľa možností. Ani v Amerike nie sú súťaže. Pôsobí tam náš borec, Michal Březina, ale majstrovstvá Európy zrušili, takže nič nie je vidieť. Majstrovstvá sveta sú naplánované na marec, to by sa ešte mohlo stihnúť, ale mám pochybnosti.

Michalovi Březinovi ste v minulosti pomáhali aj ako tréner. Ste s ním ešte v kontakte?

Spolupracoval som s ním, ale vtedy bol viac doma a trénoval v Európe. Medzitým sa však oženil a má už aj dieťa. Pomaly sa stáva Američanom. Ja som najviac trénoval jeho otca. Keď som sa vrátil z Kanady, jeho otec ma požiadal, aby som sa išiel na minútku pozrieť na jeho synka. Michal mal vtedy len 12 rokov, ale predviedol mi krásny, čistý dvojitý axel s dobrou rotáciou a s krásnym výjazdom. Bolo to v roku 2003. Hovorím malému chlapcovi: „Keď ti to takto pôjde, pôjdeme spolu do Vancouvru, na olympiádu!“ A stalo sa, išli sme. Zajazdil veľmi dobre a na svojej prvej zimnej olympiáde skončil na desiatom mieste. Pre mladého pretekára to bol výborný výsledok.

Ako ste vnímali zimnú olympiádu vo Vancouvri? Od čias, keď ste súťažili vy, sa určite veľa vecí zmenilo.

Výkonnosť bola na oveľa vyššej úrovni. Už aj ženy robili trojité skoky ako na bežiacom páse. Vtedy som ešte aj dobre chodil, tak som sa išiel pozrieť aj na lyžovanie, skoky na lyžiach či niektoré hokejové zápasy.

Aj ako aktívny pretekár ste si stihli pozrieť iné športy na olympiáde?

Áno. Moja prvá olympiáda bola v Cortine v roku 1956, a bol som vtedy na každom zápase nášho národného mužstva v hokeji. Hralo sa vonku, nie v hale, my sme stáli za striedačkou a dávali sme hráčom deky na chrbát, na tú chvíľku, keď si mohli na lavičke odpočinúť.

O štyri roky v Squaw Valley ste už patrili medzi favoritov. Ako ste to prežívali?

V predchádzajúcich rokoch sa mi darilo na majstrovstvách Európy, ale na svetovom šampionáte som nedosiahol lepšie umiestnenie, ako piate miesto. V Squaw Valley sa mi však vydarili povinné cviky a zrazu som bol na prvom mieste! Za mnou bol David Jenkins, vynikajúci skokan a ten ma samozrejme voľnou jazdou predbehol. Mne zostala strieborná medaila, a tú si cením v mojej športovej kariére najviac.

Pritom pred olympiádou ste si privodili zranenie, keď ste na žiadosť televízneho štábu predviedli trojitý rittberger a zle ste dopadli.

Stalo sa to v Poprade, kde sme boli s mojím trénerom, pánom Ivanom Mauerom na sústredení, asi mesiac alebo päť týždňov pred olympiádou. Televízni pracovníci chceli natočiť moju prípravu a žiadali ešte jeden skok, ešte jeden skok… Potom sa to stalo. Natrhnutý sedací sval. Keď naberám rotáciu pri rittbergeri, ten je práve najviac zaťažený.

Našťastie sa to vyliečilo, ale keď som šiel na olympiádu do Squaw Valley, musel som sľúbiť, že preteky dokončím. Funkcionári v Prahe totiž mali pochybnosti. Nakoniec sa podarila strieborná medaila, môj najväčší úspech. Preteky boli koncom februára, pamätám si, že už som mal po narodeninách. Muži boli na rade poslední, ale to mi vyhovovalo, pred vlastnou súťažou som bol v dejisku hier dva týždne.

Mali ste počas súťaže ešte bolesti?

Úpon sa liečil, ale doliečený ešte nebol. Mohol som robiť všetky skoky až na ten rittberger. Tam sa totiž naberá rotácia z pravej nohy a na pravú nohu sa aj dopadá. Je to jednonohý skok. Ten som nemohol robiť ani jednoduchý, až v lete.

Pred pretekmi ste sa sústredili len na seba, alebo ste si aj užili olympijskú atmosféru?

Keď som mal voľno, chodil som na hokej a zjazdové lyžovanie. Cieľ nebol ďaleko od olympijskej dediny, v pešej vzdialenosti. Pamätám si, že slalom vyhral Rakúšan, volal sa Hinterseer. O dvadsať rokov aj jeho syn bol na olympiáde v tej istej disciplíne, ale ten už nevyhral. Sledoval som aj rýchlokorčuľovanie, lebo všetky športoviská boli blízko seba.

Pamätám si aj to, že som bol v izbe s dvoma lyžiarmi zo Slovenska. Mená mi už bohužiaľ vypadli.

Aj ste v izbe zažili nejakú zábavu?

Keď som viedol po povinných cvikoch, tí lyžiari sa so mnou chceli staviť, že vyhrám. Ja som to odmietol, lebo som vedel, že na Jenkinsa vo voľnej jazde nikto nemá. Oni ma provokovali, lebo nepoznali situáciu, ale vysvetľoval som im, že to neprichádza do úvahy.

Ako ste vtedy ako pretekári vnímali povinné cviky a voľnú jazdu? Čo malo vo vašich očiach väčšiu prestíž?

Za mojej éry korčuľovania znamenali povinné cviky šesťdesiat percent celkového hodnotenia a voľná jazda štyridsať percent. Niekoľko rokov to bolo päťdesiat na päťdesiat, a nakoniec povinné cviky znížili len na tridsať percent, a išli sa len tri cviky. To som však už dávno nejazdil. Nakoniec ich definitívne zrušili. Mne však veľmi sedeli, lebo som nebol príliš nervózny ako pretekár. Tie cviky som predviedol pokojne, dobre som ich položil na ľad. Geometria bola vždy na dobrej úrovni. Kruhy boli rovnako veľké, bočné osi boli presné, bolo to pre mňa zažité.

Ako to vyzeralo v tréningu? Koľko času ste venovali skokom a koľko povinným cvikom?

Asi tri hodiny som si nacvičoval povinné cviky, potom prišla prestávka, a ďalšie dve a pol až tri hodiny som trénoval voľnú jazdu. Najprv piruety, potom skoky, potom časti voľnej jazdy a tak ďalej. Takže to vyplnilo celý deň. Povinné cviky sme zvyčajne trénovali skoro ráno a voľnú poobede.

Za vašich čias boli trojité skoky ešte vzácnosťou. Ako ste sa naučili trojitý rittberger?

Na začiatku som často dopadal na dve nohy. Prvé dopady na pravú nohu boli akoby do malej trojky, takže rotácia nebola dokončená. Preto tie dopady boli tvrdšie. Až na koniec, v poslednej fáze mojej kariéry boli tie skoky čisté. Terajší korčuliari zvládnu všetky skoky veľmi ľahučko, dopadajú na čistý zúbok a výjazd je pekne na hrane.

Čo hovoríte na to, že pre mnohých dnešných pretekárov sú už aj štvorité skoky úplne bežné? Američan Nathan Chen máva vo voľnej jazde až šesť štvorákov.

Na štvorité skoky sa typologicky hodia malí pretekári, ktorým ide rotácia veľmi rýchlo. Je to podobné ako v gymnastike, veľká postava nie je veľmi vhodná.

Myslíte si, že raz niekto zvládne aj štvoritý axel, jediný zo skokov, ktorý ešte nikto neskočil v štvoritom predvedení?

Výnimočne sa to môže podariť. Potrebuje však k tomu výborný odraz, dlhú letovú fázu a veľmi rýchlu rotáciu. Niektorí to trénujú aj pomocou postroja, čím vlastne tréner predĺži letovú fázu. Stačí aj desatinka sekundy. Vyzerá to, ako by ich dvíhal rybárskou udicou. Za mojich čias ešte takéto pomôcky neexistovali.

Čo vás najviac zaujalo na krasokorčuľovaní, keď ste sa mu začali venovať ako malý chlapec? Vraj vás bavil aj futbal, hokej či tenis…

Do pätnástich rokov som nemal príliš rád krasokorčuľovanie, nepútalo ma to natoľko. Až okolo pätnástich som dostával vlastný rozum, lebo mi to akosi ľahko išlo. To ma pri tom športe držalo. Otec bol môj tréner a spoločnými silami sme sa pridŕžali krasokorčuľovania, hoci loptové hry, tenis či futbal ma lákali viac.

Dnes mnohých chlapcov odradí, že krasokorčuľovanie sa stále považuje skôr za šport dievčat. Aj za vašich čias sa to tak vnímalo?

Ani nie, ja som sa s takými poznámkami nestretol. Hoci o tento šport sa zaujímalo vždy viac žien ako mužov. Muži však boli vždy talentovaní skokani, aj keď možno ich lákali aj iné športy. Karl Schäfer, slávny Rakúšan, ktorý v tridsiatych rokoch vyhral majstrovstvá Európy osemkrát, bol aj vynikajúci plavec a súťažil aj na olympiáde.

Mali ste v mladosti nejaký vzor?

Ako malý chlapec som nevidel veľa televíznych záberov. K nácviku skokov som pristupoval na základe pozorovaní otca, ktorý mi ich vysvetlil. Veľký dôraz kládol najmä na odraz. Vďaka tomu som mal dobré základy. Potom tie dvojité, prípadne trojité skoky mi išli o to ľahšie.

Pamätám si, že v Maďarsku som behal po zamrznutom poli, tam som sa naučil korčuľovať, bez toho, aby som niektoré cviky nacvičoval. Moja matka pochádzala z Plzne, kde sme sa po vojne presťahovali, a tam na som začal cvičiť krúžky, skoky na zamrznutom tenisovom kurte.

Už ste to trochu načrtli, že váš osud je spätý so strednou Európou. Narodili ste sa v Budapešti, potom ste žili v Plzni, neskôr ste sa presťahovali do Bratislavy a momentálne žijete v Brne.

Stredoeurópska identita sa nedá poprieť. Otec trénoval krasokorčuľovanie v Budapešti, lenže na konci vojny prichádzali Rusi a moji rodičia mali strach. Trvalo celý mesiac, kým sme nákladiakom došli cez Viedeň a Linz až do Plzne, kde žili príbuzní mojej matky.

Z Plzne sme jazdili dva razy do týždňa do Prahy, lebo tam na Štvanici bolo umelé klzisko. Ostatní tréneri však nalákali otca do Bratislavy, tam sme sa sťahovali v roku 1947. Tam som najviac vyrástol ako korčuliar, hoci o šesť rokov neskôr sme sa zase sťahovali do Prahy. Otca zase zlákali do Dukly, že tam bude mať veľa hodín tréningu. Takže naozaj som pocestoval po východnej časti Strednej Európy dosť veľa kilometrov.

Vaša rodina si zmenila priezvisko. Bolo to z obavy pred Rusmi?

V mojom krstnom liste stojí meno Károly Emil Finster. Otec však mal obavu, že v Plzni bude nemecky znejúce priezvisko vzbudzovať nedôveru. Otcova babička sa volala Divínová, ona bola asi čiastočne slovenského pôvodu. Otec si spomenul na meno babičky a nechal sa premenovať. Do Bratislavy sme prišli už ako Divínovci. Taká je história.

História vašej rodiny však ukrýva aj ďalšie zaujímavosti: váš starý otec z matkinej strany ako tretí v Európe zostrojil lietadlo. Môžete o tom prezradiť viac?

Pamätám si deda, volal sa Emil Némethy. Študoval v Plzni, mal štyri deti, moju mamu a troch synov. Žil v Arade, čo je teraz v Rumunsku. Počul som tam češtinu, maďarčinu a rozumel som aj nemčine, hoci som nerozprával veľa. Ten dedo postavil lietadlo, také archaické. Letelo to asi 50–60 metrov. Cez Arad preteká rieka Maros, tú rieku tým lietadlom preletel. Bol som ešte veľmi malý chlapec, takže som v tom lietadle nesedel.

Vy ste potom lietali nad ľadom. Na ktoré momenty kariéry si najradšej spomínate okrem olympiády?

Najlepšie som zajazdil na európskom šampionáte v roku 1959 v Davose. Vyhral som už aj rok predtým v Bratislave. Výbornú jazdu som však predviedol aj na ME v roku 1957 vo Viedni.

Môj najväčší súper Alain Giletti dva razy spadol vo voľnej jazde, a napriek tomu vyhral. Rozhodcovia si to však zrejme pamätali a hoci o rok neskôr v Bratislave som nejazdil výborne, lebo išla na mňa chrípka, vyhral som. Raz som teda vyhral, keď som nemal, a raz som nevyhral, hoci som mal. Rozhodovanie bolo už aj vtedy kontroverzné, ale človek si postupne spravil meno.

Po skončení kariéry ste sa stali trénerom. Ako ste vnímali krasokorčuľovanie z druhej strany?

Začal som trénovať spolu s pánom Mauerom v Dánsku. Či ma to bavilo? Muselo ma to baviť! Viete, ako to chodí, peniažky sa leskli, bol to príjemný príjem.

Pôsobili ste aj v Kanade. Ako ste sa tam dostali?

Išiel som tam prvý raz v roku 1965, bola to odmena za moju činnosť. Vybavil mi to inžinier Skákala, predseda zväzu. Mal som súhlas na dva roky, práve som sa oženil, tam sa nám aj narodil syn.

Potom sme sa vrátili do Brna, ale stále ma do Kanady pozývali, na krátkodobé stáže, na tri mesiace či pol sezóny. Keď sa situácia uvoľnila, tak som sa rozhodol, že v Kanade dokončím roky do dôchodku. Môj syn aj teraz žije vo Vancouvri a má štyri deti. Peter, môj syn korčuľoval len veľmi krátko, keď mal sedem rokov. Moc ho to nebavilo. Prišiel domov a hovoril: „Tati, tady je moc holek...“ Ja som to rešpektoval, prestal korčuľovať a o rok skúsil hokej. Hral v žiackom družstve v Brne a v Kanade hrával rekreačne.

V Kanade ste spolupracovali aj s Brianom Orserom, pomáhali ste mu pri povinných cvikoch. Ako ste sa zoznámili?

Mal som žiaka, volal sa Doug Leigh. Mal asi 15 rokov, mal som ho pod dozorom dva roky. Potom mu zomrel otec a sám začal trénovať iných mladých korčuliarov. Práve on odmalička vychovával Briana Orsera a spomenul si na mňa, že som bol v povinných jazdách dobrý. Požiadal ma, aby som zdokonaľoval Orsera v povinných cvikoch. Orser bol veľmi šikovný chlapec, pamätám si ho ako deväť-desaťročného, robil dvojité skoky a veľmi šikovne sa pohyboval. Mal veľmi lahodný štýl. Teraz sa z neho stal slávny tréner.

Kedy ste naposledy stáli na ľade?

Nepamätám si presne, ale bude to viac ako desať rokov. Na Nový rok sme si išli ako rodina zakorčuľovať si na klzisko v Brne. Len tak, pre potešenie.

Sníva sa vám niekedy o korčuľovaní?

Nie, to vôbec nie. Skôr sa mi sníva, ako hrám futbal alebo tenis. To boli športy, ktoré som miloval ako malý chlapec.