Jaroslav Boroš po kariére presedel noci v kasíne. Ale služobne

KOŠICE. S jeho menom je spojená najkrajšia kapitola futbalového mužstva VSS Košice, ktoré v 60. a 70. rokoch minulého storočia vzbudzovalo úctu na všetkých vtedajších prvoligových trávnikoch v Československu.

Desaťtisíc divákov, tesniacich sa v hľadisku na Solovjevovej ulici (terajšia Watsonova), patrilo medzi úplné samozrejmosti.

V prevažnej väčšine stretnutí videli zo strany domácich moderný, útočný futbal s množstvom gólov. Jednoducho, boli to krásne časy a každý, kto sa na nich podieľal, má na čo spomínať.

Teda aj čerstvý sedemdesiatnik Jaroslav Boroš, ktorý do tohto seniorského klubu vstúpil presne 1. januára.

Jeho cesta do veľkého futbalu bola celkom jednoduchá. Rodáka z Vranova nad Topľou, ktorý už ako 17-ročný hrával za mužov, si všimli niekoľkí tréneri, medzi nimi bývalý čs. reprezentant Anton Moravčík.

Práve on, vtedy tréner Kežmarku, zatelefonoval Štefanovi Jačianskemu, aby okamžite podnikol patričné kroky na získanie tohto talentu.

Jaro Boroš práve študoval na priemyslovke v Prešove a tak nečudo, že záujem oňho prejavil aj tamojší Tatran.

Košičania však už po informáciách od Moravčíka zareagovali veľmi pohotovo a s Vranovom v roku 1965 došlo k predpokladanej dohode.

Chceli ho kúpiť Belgičania

Boroš rýchlo zapadol do mužstva a napriek tomu, že v zostave mu patrilo miesto krídelného útočníka, radšej nezištne nahrával, než strieľal góly.

Síce podával stabilné a spoľahlivé výkony, ale takmer vždy s určitými rezervami. Prečo? Na rozdiel od mnohých futbalistov, ktorí zároveň študovali na vysokých školách, preňho štúdium bolo vždy na prvom mieste.

Nečudo, že jeho kolegovia na vtedajšej Elektrotechnickej fakulte ho obdivovali dvojnásobne: za jeho futbalové umenie i za dosahované študijné výsledky. Všetky skúšky si „vybavil“ sám a to tak, že sa na ne dobre pripravil. Čím? Samozrejme štúdiom.

„Trochu som štúdiom oklamal futbal, okrem toho od dorastu som mal chronické zdravotné problémy, napríklad ischias, ktoré mi strpčovali život. Napriek tomu všetkému na trávniku počas stretnutí som nikdy nikoho neoklamal. Ani spoluhráčov, ani divákov,“ povedal Jaro Boroš niekoľko dní pred svojím významným životným jubileom.

Ako futbalista bol prvotriedny. Mal za sebou aj ligový ročník s 13 gólmi, čo znamenalo, že v priemere v každom druhom zápase dal gól.

Po stretnutí Rappanovho pohára v belgickom Liége v roku 1969 ho tamojší funkcionári chceli ihneď kúpiť. Samozrejme, že to v tých časoch nešlo.

Vedenie výpravy VSS Košice muselo svojim kolegom – hostiteľom vysvetľovať, že v ČSSR je odchod hráča do zahraničia veľmi zložitý proces.

Prvou podmienkou je mať 30 rokov a ďalšou dosiahnuť výraznejší medzinárodný úspech, napríklad byť majstrom Európy, alebo držiteľom olympijskej medaily. Boroš vtedy nespĺňal ani jednú z týchto podmienok...