Sobota, 24. júla, 2021Meniny má Vladimír

Ján Ďurica: Keď sa zo mňa stal bezdomovec, futbal ma zachránil

Ján Ďurica na ME 2016. (Autor: ARCHÍV SME - GABRIEL KUCHTA)
Michal Kolek, Jaroslav Jeleník|16. jún 2021 o 13:59

Vypočujte si podcast Vykroč s bývalým výborným futbalistom Jánom Ďuricom.

Bol takmer pri všetkom podstatnom, čo slovenský reprezentačný, ale aj klubový futbal v ére samostatnosti dosiahol. V roku 2005 si v drese Artmedie Petržalka zahral v skupinovej fáze prestížnej Ligy majstrov.

V reprezentácii odohral 91 zápasov a výrazne sa pričinil o to, že Slovensko si vybojovalo účasť na MS v roku 2010 v Južnej Afrike a neskôr aj účasť na ME v roku 2016 vo Francúzsku.

V roku 2020 založil futbalovú školu Mladé Levy s ambíciou komplexne rozvíjať talentovaných mladých futbalistov na ich vlastnej ceste za úspechom. Hosťom podcastu Vykroč portálu sportnet.sk bola bývalý futbalový obranca JÁN ĎURICA.

Je rozdiel chcieť hrať futbal a chcieť byť futbalistom. Prvé je o pôžitku z hry, druhé skôr o sociálnom statuse. Ako to bolo u vás, čo bolo vašou motiváciou pri tomto športe zotrvať a kedy sa vám dostal futbal do srdca?

Keď som mal asi 13 rokov, udiala sa nám v rodine veľmi nepríjemná udalosť.

Z určitých dôvodov sa náš byt v rodnej Dunajskej Strede stal predmetom exekučného konania. Boli sme prinútení sa z neho vysťahovať a zo dňa na deň sa z nás stali bezdomovci.

Pamätám si na to veľmi dobre, bol letný deň, prišiel som domov a videl mamu, ako plače. Nechápal som, čo sa deje, bol to pre mňa veľký šok. Celú noc sme vypratávali byt, v ktorom som s bratom strávil detstvo, do veľkej Avie sme nakladali všetky naše veci, hračky, fotky.

Rodičia zostali u maminho brata, môj brat Pavol šiel do Bardejova k babke a ku krstnej. Ja som mal v tom čase už dohodu s DAC Dunajská Streda, a tak som ostal bývať na štadióne v maličkej izbe. Nebol to ani byt, iba jedna skromná izba s troma posteľami, paplónom bez obliečky a kúpeľňou na chodbe.

Vtedy sa vo mne niečo zlomilo, zachvátila ma obrovská láska k futbalu a vôľa niečo dokázať. Začal som futbal vnímať ako svoje poslanie a jedinú cestu, ktorou musím ísť a niečo dosiahnuť.

Futbal nakoniec zachránil mňa a aj moju rodinu. Keď sa mi začalo dariť, tak prišli aj finančné odmeny a vedel som sa postarať o rodinu.

Podcast VYKROČ približuje od mája 2020 životné cesty inšpiratívnych ľudí (nielen) zo sveta športu. Tvorí ho dvojica športových nadšencov Jaroslav Jeleník a Michal Kolek.

Všetky diely podcastu Vykroč nájdete na tomto odkaze >>>

Najskôr to však boli veľmi skromné podmienky, bývali sme v prenajatom jednoizbovom byte, kde sme všetci štyria ležali vedľa seba ako také sardinky v konzerve a jediné, čo sme vlastnili, bola práčka a televízor. 

Časom sa mi podarilo kúpiť s využitím hypotéky štvorizbový byt v Dunajskej Strede, kde moji rodičia žijú dodnes a sú tam šťastní.

Moje prvé kroky v mládežníckom futbale neboli najľahšie, ale všetko čo som prežil ma zocelilo a pomohlo nastaviť správny smer do ďalšieho života.

Som veriaci a ďakujem Bohu aj za náročné situácie, ktorým som čelil. Urobili ma psychicky silným a cieľavedomým človekom.

Z malej izby na štadióne v Dunajskej Strede ste sa dostali do sveta veľkého futbalu a s Artmediou Petržalka v roku 2005 až do základnej skupiny Ligy majstrov. Ako si spomínate na toto obdobie a výbornú partiu pod vedením trénera Vladimíra Weissa st.?

Ešte počas môjho pôsobenia v Dunajskej Strede sme hrávali prípravné zápasy s Petržalkou, ktorú už vtedy viedol Vladimír Weiss st. Petržalka mala vtedy pekný štadión s novou tribúnou a ja som si hovoril, že presne tam raz budem hrávať veľké zápasy.

S mužstvom Dunajskej Stredy sme v roku 2003 odišli na sústredenie do Dolného Kubína. Prišlo tam auto zo zástupcami Artmedie Petržalky a odviezlo ma na sústredenie Artmedie paradoxne do Dunajskej Stredy (smiech).

V podcaste VYKROČ s Jánom Ďuricom sa dozviete aj:

· Prečo si po príchode do svojho prvého zahraničného klubu FC Saturn Moskovská oblasť poplakal

· V čom sa ruskí tréneri odlišujú od iných

· Aké to bolo, keď futbalový klub Lokomotiv Moskva riadila žena

· Aké náročné bolo sedieť v kabíne nemeckého Hannoveru 96 na mieste, kde sedával brankár Robert Enke, ktorý krátko predtým spáchal samovraždu,

· Aké hádky zažíval s Martinom Škrtelom v reprezentačnom drese,

· Prečo ukončil kariéru v Dukle Praha a nie Dunajskej Strede

· Prečo si založil vlastnú futbalovú školu Mladé levy,

· Ako vychováva svoju dcéru Ninku.

Vlado Weiss st. vybudoval silné mužstvo z takmer výlučne slovenských a českých hráčov a začal sa písať rozprávkový príbeh Artmedie Petržalka. Vyhrali sme Slovenský pohár, v roku 2005 slovenskú ligu a krok za krokom postupovali aj v prestížnej Lige majstrov. V nej sme sa ako prvé slovenské mužstvo dostali až do jej skupinovej fázy a nechýbalo veľa, aby sme sa dostali ešte ďalej.

Nebolo to však vôbec jednoduché. Hneď v 1. predkole s kazašským FK Kajrat Almaty sme postúpili gólom Pavla Staňa až v nadstavenom čase predĺženia, zároveň to však bola fantastická vzpruha do ďalších kôl. Boli sme vynikajúca partia s výbornými vzťahmi a aj to nás poháňalo vpred. Spomienky na zápasy Ligy majstrov sú stále veľmi silné, akoby sa to stalo včera.

Aký ste mali vzťah s rozhodcami?

V počiatkoch kariéry som bol veľmi emotívny a často sa s rozhodcami hádal. Potom som si však povedal, že, bez ohľadu na dianie na ihrisku skúsim byť diplomatom a rozhodcovia si ku mne cestu našli.

Nahrávanie podcastu s Jánom Ďuricom. (Autor: Sportnet)

V Dukle Praha sa mi dokonca stala situácia, že po zápase za mnou prišiel rozhodca a pýtal sa, kde ma vzali a čo tu robím, keďže som mu počas celého zápasu neodvrával a nehádal sa s ním.

Snažil som sa byť vždy korektný a keď som aj nejaký faul urobil, bol to faul cez loptu. Ak som mal potrebu protihráčovi strkanie, ťahanie za dres, či údery oplatiť, počkal som si v zápase na vhodnú príležitosť, a keď sa v súboji objavila aj lopta, práve vtedy som mu to spočítal.

S rozhodcami som sa snažil udržiavať dobrý vzťah. Často mi to opätovali tak, že moje menšie fauly prehliadali a ukázali útočníkovi, aby vstal a pokračoval ďalej. Dalo by sa povedať, že to, čo som do vzťahu s rozhodcami investoval, sa mi aj v pozitívnom zmysle vracalo späť. 

Súvisiace články