Mali strach a váhali, či sa neotočiť. Slováci vyliezli na horu v Patagónii

Ondrej Húserka (vľavo) a Jozef Krištoffy.
Ondrej Húserka (vľavo) a Jozef Krištoffy. (Autor: archív O. Húserku)
Miloslav Šebela|8. mar 2019 o 15:46

Slovenskí horolezci zdolali Cerro Torre.

Rozhovor s Ondrejom Húserkom

Na vrchole Mount Everestu stálo len vlani 802 ľudí. To je rekord. Z najvyššej hory sveta sa stala atrakcia.

Hoci je Mount Everest najvyšší, rozhodne nie je jeho zdolanie najnáročnejšou prekážkou. Lezenie môže byť oveľa náročnejšie a nebezpečnejšie aj v nižších výškach.

Pred pár týždňami sa dvaja Slováci ONDREJ HÚSERKA a JOZEF KRIŠTOFFY vrátili z Patagónie, kde len ako ôsma výprava zdolali jednu z najťažších ciest na Cerro Torre (3128 m). Vystúpili na horu, ktorá bola roky považovaná za nedobytnú.

Prečo ste si za cieľ vybrali práve Cerro Torre?

„V Patagónii som bol druhýkrát. Prvýkrát to bolo v roku 2016. Vtedy sme sa s Marošom Červienkom pokúšali vyliezť Cerro Torre, no nepodarilo sa nám to. Otočili sme sa asi 50 metrov pod vrcholom s tým, že sa sem raz vrátime.

Preto sme to tento rok skúsili s Jozefom.

Tento nápad som nosil v hlave už dlhšie. Poznal som to tam a skúsenosti sú v tejto oblasti veľmi dôležité. Počasie a poveternostné podmienky sa tam veľmi menia. Musíte to dobre poznať.

Ak príde zmena a nevšimnete si to, má to fatálne následky. Teraz sme si vybrali náročnejšiu cestu, ktorú v minulosti volali compressor route.“

Cerro Torre má medzi horolezcami vysoké postavenie. Prečo je taký uznávaný?

„Na vrchol nevedie žiadna normálna výstupová trasa. Na väčšine kopcov je, ale na Cerro Torre nie. Z každej strany má stena tisíc metrov a všetky cesty sú veľmi ťažké. Je to lezenie na niekoľko dní.

Napríklad pred troma rokmi nám najľahšia cesta – Ragni Route – zabrala šesť dní.

Vládne tam extrémne počasie, často fúka silný vietor. A samotné Cerro Torre je charakteristické snehovou čapicou. Ľad hore je previsnutý a často padá.“

Slovenskí horolezci Ondrej Húserka a Jozef Krištoffy na Cerro Torre: fotogaléria

7.3.2019

V minulosti chodilo hore viac expedícií. Prečo?

„Jedna talianska výprava navŕtala v juhovýchodnej stene 400 nitov. Volali ju compressor route. Vďaka nitom bola jednoduchšia. Neprekážalo vám, že fúka alebo je niekde ľad, nemuseli ste sa ani prezúvať. Bolo to výrazne ľahšie a strácalo to pre lezcov hodnotu. Bola to veľká pomôcka.

Pred siedmimi rokmi však stenu od nitov vyčistili a náročnosť sa posunula na inú úroveň. Hodnota výstupu je neporovnateľne vyššia. Nám samotný výstup trval dva dni, kedysi sa to dalo zvládnuť za dvanásť hodín.“

Keďže ste na vrchol liezli dva dni, museli ste niekde v stene aj prespať. Aké to bolo?

„Našťastie sme si ustrážili počasie, takže sa to celkom dalo. Mali sme so sebou stan a jeden spací vak. Asi hodinu sme si od snehu a ľadu čistili plošinu, aby sme mali kde postaviť stan. Ale normálne sme sa vyspali.

Podobných miest je v stene málo a musíte dávať pozor, aby ste ich neprepásli. Ak ich miniete, musíte sa vracať.“

Cíti sa človek v takej výške v bezpečí, keď vie, že pod ním je priepasť?

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov»Ďalšie športy»Ostatné športy»Mali strach a váhali, či sa neotočiť. Slováci vyliezli na horu v Patagónii