V sprche majú oplzlé poznámky na jeho priateľku. Proti jeho vôli naňho sypú ľad a strihajú mu vlasy. Pľujú naňho a robia si posmech z toho, že trpí cukrovkou. V presile ho zbijú a nechajú ležať na dlážke pánskych toaliet. Vytvárajú ponižujúce obrázky a videá a rozposielajú ich medzi miestnu mládež. 

Takúto šikanu zažíval David Svoboda, hlavný hrdina filmu Smečka. Ako hokejový brankár sa dostal do nového tímu, kde ho kolektív neprijal len preto, že odmietol “rituály”, ktoré sa v hokeji ani nepovažujú za šikanu. 

V jeho postave sa do istej miery odzrkadľuje príbeh režiséra filmu TOMÁŠA POLENSKÉHO. Aj on kedysi chytával a zažil šikanu. Najmä ako obeť, no pozná aj pohľad z opačnej strany. 

Podľa hokejistov bol jeho film v mnohých aspektoch oproti realite jemný. Ako vyzerajú zverstvá v kabínach, prečo sa aj dnes dejú a čo je zlé na idei “chlapi neplačú”? Polenský sa podelil aj o skúsenosti s uplácaním.

Smečka je film o šikane v hokeji. Čo vás motivovalo natočiť ho? 

Ten film je veľmi osobný. Šestnásť rokov som hral hokej, pôsobil som aj v najvyššej českej žiackej súťaži a šikanu som zažil na vlastnej koži. Je to pre mňa osobná téma a je podľa mňa dôležité hovoriť o šikane aj v spojitosti so športovým prostredím, pretože skôr sa o nej vraví v súvislosti so školstvom. 

VIDEO: Trailer k filmu Smečka

Nakoľko je film Smečka inšpirovaný skutočnými udalosťami? 

Dosť. Neviem to povedať percentuálne. Samozrejme, sú tam situácie, ktoré vychádzajú priamo z mojich skúseností, potom sa tam nájdu veci, ktoré sa mne osobne nikdy nestali. Je to taká kombinácia.

Keď sme natáčali v Zlíne a spolupracovali sme s hokejistami, tí sa vyjadrili, že šikana zobrazovaná vo filme je oproti skutočnosti ešte dosť jemná. A to je pravda. Sám som bol svedkom močenia do korčúľ a podobných veľmi nepríjemných vecí, ktoré sa do filmu ani všetky nezmestili. 

Samozrejme, veci zobrazované vo filme sú reálne a dejú sa. Napríklad švihanie uterákmi v sprchách, to je celkom bežná záležitosť.

Spomínali ste, že sa vás šikana týkala. Boli ste šikanovaný alebo ste boli na druhej strane svedkom či aktérom šikany? 

Zažil som všetky pozície. Najčastejšie som bol v pozícii obete. Ale v hokejovom tábore v Písku som zas šikanoval ja. Ponižovali sme jedného chalana, on bol asi aj trochu hendikepovaný. Schovávali sme mu výstroj a podobne. Keď sa ale rozplakal, pochopil som, že to bola sranda len pre nás.

Je šikana v hokeji kultúrny problém alebo je to skôr o jednotlivcoch? 

To neviem úplne povedať, mám dosť skreslený pohľad. Ja som si napríklad po debatách s manželkou uvedomil, že v kabíne sa veľa vecí za šikanu vôbec nepovažuje. Vo filme je napríklad zobrazený iniciačný rituál, keď hlavného hrdinu zamkli v sprche a potom ho posypali ľadom. Pre mňa to bol skôr iba nevinný rituál. Ale keď som to pustil ľuďom mimo hokeja, oni mali jasno v tom, že je to šikana.

Keď sa nad tým zamyslím, musím uznať, že je to pravda, keďže jedna z definícií šikany je, že ide o psychické alebo fyzické násilie, proti ktorému sa obeť nevie brániť. Problém je, že v hokeji sa to takto nepomenováva, a tak sa dá povedať, že sa o šikane dozvedáme v omnoho menšej miere, než sa reálne deje. 

V hokeji sa tieto prejavy berú skôr ako niečo, čo má utužiť partiu a morálku v tíme. Ešte horšie je, ak to podporujú aj samotní tréneri, už len tým, že sa tomu ticho prizerajú. To by sa diať ani náhodou nemalo.

Keď sme pred natáčaním filmu boli v Zlíne na prehliadke okolia a štadióna, tréneri hneď vyrukovali s tým, že u nich šikana neexistuje. To sa mi javilo dosť podozrivé. Trafená hus vždy zagága.

Popíšte vašu hokejovú kariéru. 

Korčuľoval som už od dvoch rokov. Najprv som hral za Kutnú Horu. Začínal som ako korčuliar. Jedného dňa sa stalo, že nám neprišiel brankár. Vždy som si chcel skúsiť bránku, tak ma obliekli ešte do tých starých kožených betónov a bavilo ma to, tak som sa rozhodol na tomto poste zostať. 

Potom som sa dostal do najvyššej ligy do Kolína, čo je od Kutnej Hory len 15 kilometrov, takže som tam dochádzal autobusom. Tam som už nedostával toľko príležitostí, koľko by som chcel. Takže som sa hneď dostal do pozície outsidera, bol som ľahký terč pre šikanu, posmešky či násilie.

V sedemnástich som sa vrátil do Kutnej Hory s tým, že som pochopil, že profesionálny hokejista zo mňa nebude. To pre mňa bola najkrajšia sezóna. Mali sme super tím, chytal som, koľko som potreboval a boli sme skvelý kolektív. 

Keď o rok neskôr začal Kutnú Horu trénovať môj starý tréner z Kolína, priviedol so sebou aj svojho brankára a chytával som oveľa menej. Vtedy sa skončil môj záujem o aktívnu kariéru. Tak som jedného dňa proste povedal, že neprídem na zápas a tým sa moja kariéra nadobro skončila. 

Potom som si ešte urobil trénerskú licenciu a rok som trénoval prípravku. Ale zápasy som hrával už len rekreačne. 

Aj David, hlavný hrdina filmu Smečka, je brankár. Vidíte sa v ňom?