Pôsobí pokojným a skromným dojmom. Nerád je stredobodom pozornosti. Aj počas svojej bohatej kariéry skauta radšej sedel v rohu štadióna, kde mal najefektívnejší pohľad na ľadovú plochu.

FRANK KOLLÁR emigroval do Kanady v roku 1968, keď Československo obsadili sovietske tanky. Vypracoval sa na riaditeľa ľudských zdrojov, ale hokej dostal prednosť. Dlhé roky pracoval ako skaut a hľadač talentov. Nalietal tisíce kilometrov.

Dnes je 75-ročný rodený Košičan na dôchodku, ale stále je profesijne aktívny a pomáha mladým hráčom pri odchode do zámoria dostať sa na americké stredné školy a hrať juniorské súťaže. „Mám radosť, že stále môžem pomôcť,“ prezradil.

Kedy ste začali spolupracovať so slovenskými hokejistami?

V roku 1999 sa v konali majstrovstvá sveta do 20 rokov vo Winnipegu. Kanadský hokejový zväz ma požiadal, aby som slovenskému mužstvu pomohol.

Dovtedy som so Slovákmi nebol v žiadnom kontakte. Čakal som na letisku a keď tréner Ján Filc vyšiel z lietadla, stali sme sa najlepšími kamarátmi. Je to jeden z najlepších trénerov, akých som v živote zažil. Výborne sa rozumie hokeju a je skvelý filozof. 

Od toho šampionátu som mal spojenie so slovenským hokejovým zväzom. Keď niekto potreboval pomôcť, kontaktovali ma. Myslím, že som pomohol mnohým hráčom zo Slovenska a moje služby využívajú doteraz. 

Spolupracovali ste aj s americkou hokejovou reprezentáciou. Čo ste mali na starosti? 

Keď v Amerike zistili, že ovládam jazyk a mám vzťah k hokeju, hneď ma vzali do tímu. Chodil som primárne na Slovensko s americkými výbermi na rôzne mládežnícke turnaje. Prešiel som si rôznymi funkciami od manažéra až po trénera.