Na úvod zdanlivo jednoduchá kvízová otázka: Kto bol prvý slovenský brankár so zmluvou v NHL? Ján Lašák? Rastislav Staňa?

Obaja patrili k priekopníkom, ktorí na niekoľko zápasov okúsili atmosféru najslávnejšej hokejovej súťaže. Ale čo sa týka odpovede na otázku z úvodu, o takmer dvadsať rokov ich predbehol chlapík, ktorého poznajú len hokejoví fajnšmekri.

Keď český športový publicista Luboš Brabec nedávno objavil na jednom zámorskom aukčnom serveri asi desať zmlúv hráčov NHL z 80. rokov, okamžite ho zaujali. Listujúc si virtuálne zožltnutými papiermi po chvíli narazil na kontrakt tímu Toronto Maple Leafs z roku 1981, v hlavičke ktorého stálo: MARTIN MAGLAY, Czechoslovakia, brankár, 19 rokov.

Brabec začal pátrať ďalej, kontaktoval zopár ľudí priamo v Kanade. Aj vďaka nemu Sportnet ponúka nevšedný príbeh ako z dobrodružného románu.

Brankár s dušou umelca

„Som tvorivý človek. Pochádzam z rodiny troch spisovateľov, maľujem, pracujem s keramikou, píšem knihy,“ hovorí v jednej z bratislavských kaviarní Martin Maglay. Počas debaty viackrát nezaprie v sebe umeleckú dušu.

Tvrdí, že hokej je jedna z najvyšších foriem umenia, nazýva ho tancom na korčuliach na ľade.

Vyrastal v Prešove, kde sa tiež koncom 70. rokov minulého storočia zoznámil s najrýchlejšou hrou na svete.

„Korčuľovať som sa učil na mŕtvom ramene Torysy. Nikdy som nechcel byť brankár. Hokeju som sa nevenoval, bol som však všestranne pohybovo nadaný, hrával som futbal, hádzanú. Zrejme aj preto ma vybrali do hokejovej triedy. Pamätám si, že sme s Prešovom šli na turnaj do Košíc.

Hrali sme proti reprezentačnej šestnástke a mne ten zápas vyšiel, hoci som mal chrípku. Vzali ma do Slovana Bratislava. Za dorast vtedy hrali napríklad aj Pašek alebo Rusnák, no tí sa už uplatnili aj v A-mužstve,“ opisuje začiatky hokejovej kariéry.

Povedal, že chce gitaru

Slovan Bratislava získal v sezóne 1978/79 prvý a jediný federálny hokejový titul, ale sedemdesiate roky boli tiež výnimočnou érou belasej mlade.

V siedmich sezónach za sebou sa Slovan iba raz nestal majstrom Slovenska v kategórii starších dorastencov a päťkrát dotiahol úsilie do úspešného konca ako československý šampión.

Aj v roku 1979, keď družstvo pod vedením trénera Eduarda Gábriša vo finále vo Zvolene zdolalo dvakrát Škodu Plzeň (6:2, 7:2). V kádri majstrovského tímu nechýbal ani Martin Maglay.

Vďaka hokeju sa dostal niekoľkokrát aj na Západ. V hlave tínedžera z komunistického Československa sa zahniezdila myšlienka na útek.

„Počúval som Led Zeppelin, Pink Floyd, Jethro Tull a Mariána Vargu. Bol som hokejista, ktorý nosil francúzsku baretku, dlhý kabát, maľoval som. Blížil sa čas, keď som mal narukovať na základnú vojenskú službu. Nevedel som si predstaviť, že budem žiť v tomto systéme,“ vysvetľuje svoje pohnútky.

Šanca sa mu naskytla na zájazde so Slovanom vo Švajčiarsku.

„Hrali sme v mestečku Leysin v Alpách a na druhý deň sme šli na nákupy do Monthey. Povedal som trénerom, že si chcem kúpiť gitaru. Nechceli ma najskôr pustiť, ale odpojil som sa a ušiel som s jednou taškou, v ktorej som mal anglický slovník.

Vedel som, že pri Zürichu žijú rodinní známi, to bol môj cieľ. Mal som 90 frankov, keďže mama pracovala v Tuzexe, takže som sa dostal taxíkom do Lausanne a odtiaľ vlakom do Zürichu. Známi však neboli doma. Tri dni som sa potuloval po meste a spal som v parku, kým sa vrátili z dovolenky.“

Gross vybavuje Toronto

Maglay požiadal o azyl vo Švajčiarsku, pracoval ako robotník, ale sníval o ceste do Kanady. Rodinní známi kontaktovali vplyvného hokejového novinára z Toronta Georga Grossa. Ten mal pre emigrantov slabosť.

Po komunistickom prevrate v roku 1948 sa v tom čase ešte Juraj Gross rozhodol opustiť Československo a zvolil si originálny spôsob.

S malým batohom a v teplákoch sa posadil do kajaku a pádloval po Dunaji. Keď sa dostal do stredu rieky, nasadil ostrý šprint na rakúsku stranu.

„Pohraničníci zostali takí prekvapení, že ani jeden z nich nevystrelil,“ spomínal s úsmevom, keď ho v roku 2002 uvádzali do Siene slávy slovenského hokeja. Po krátkom pobyte v Rakúsku odišiel do Kanady.

V Toronte si zarábal na stavbe či v sklade a usilovne pracoval na svojej angličtine. Od roku 1959 už bol športový redaktor na plný úväzok v denníku Telegram a začal sa venovať aj kanadskému športu číslo jeden – hokeju.

Keď Telegram zanikol, stal sa športovým editorom novozaloženého tabloidu Toronto Sun, kde pôsobil takmer 40 rokov.

Preslávil ho najmä novinársky úlovok, ktorý sa mu podaril v roku 1974, keď prvý informoval o úteku hokejového útočníka Václava Nedomanského z Československa. Dostal zaň aj najprestížnejšiu kanadskú novinársku cenu National Newspaper Award.

V Toronte na začiatku 80. rokov robili československej hokejovej škole dobré meno iní emigranti – brankár Jiří Crha a obranca Víťezslav Ďuriš. Keď sa Gross dozvedel, že z jeho rodnej vlasti ušiel ďalší hokejista, mladý brankár, neváhal. Ihneď kontaktoval vedenie Toronto Maple Leafs a veci sa dali rýchlo do pohybu.

Zmluva pre neznámeho mladíka

Na letisku v Toronte čakalo mladého Slováka mimoriadne privítanie. Prišli si po neho generálny manažér Punch Imlach a tréner brankárov Johnny Bower, dve legendy Maple Leafs, dvaja členovia Hockey Hall of Fame.

Zmluvu s Torontom uzavrel Maglay hneď po prílete do Kanady, 4. augusta 1981.