Bolo to prvý a posledný raz, čo sa slovenskí futbalisti stali majstri Európy v kategórii do 16 či 17 rokov. V roku 1990 vtedajší výber Československa zdolal vo finále Juhosláviu. 

K hlavným hrdinom patril aj brankár MIROSLAV HÝLL, ktorého všetci volajú Beny. Futbalisti Slovenska v týchto dňoch bojujú na európskom šampionáte do 17 rokov, ktoré organizuje Cyprus. Hýll je opäť v akcii, ako tréner brankárov. 

Ste majstrom Európy z roku 1990. Aké sú vaše spomienky?

Bolo to pol roka po revolúcii a mesiac pred majstrovstvami sveta v Taliansku, kde skončilo Československo na šiestom mieste. To bol dôvod, prečo bol náš, juniorsky úspech tak trošku v tieni.

Pre viacerých z nás to bol odrazový mostík do profesionálneho futbalu. Aj mne to pomohlo. O pol roka som sa dostal do áčka Žiliny a začal som chytať národnú ligu. Bol to iste úspech, vo federálnom výbere sme boli iba štyria Slováci.

Tréner bol už zosnulý Petr Huděc a asistentom Richard Matovič z Trnavy. Keď si na ten turnaj spomeniem, tak mi to príde aj zábavné. 

Prečo? 

Hrali sme za Československo, ktoré už neexistuje, turnaj organizovala Nemecká demokratická republika (NDR), ktorá neexistuje a vo finále sme zdolali Juhosláviu, ktorá už tiež nie je. Ale máme titul majstra Európy.

Človek si s odstupom času uvedomí, že aká sme boli silná generácia. Patrik Berger hral už o šesť rokov seniorské finále majstrovstiev Európy, dal aj gól.

Tomáš Řepka hrával Premier league a Taliansku ligu Tomáš Votava, Michal Kovář a Martin Čížek nabrali skúsenosti v bundeslige. Viacerí z nich boli reprezentanti Česka. 

Naša generácia sa tvorila od pätnástich rokov, chodili sme autobusom po celej Európe a všetko sme vyhrávali. Boli sme trebárs v Taliansku i Francúzsku. Už to bolo neuveriteľné.

Zo skupiny sme postúpili ako víťaz, za nami skončili Nemci aj Francúzi. V semifinále sme zdolali Portugalsko, po penaltovom rozstrele. Finále sme s Juhosláviou prehrávali 0:2, nakoniec sme strelili zlatý gól v predlžení. Prialo nám aj šťastie.

Banskobystričan Marek Penksa bol jeden z lídrov tímu a spomínal, že ste prišli na ME v smiešnych - kockovaných nohaviciach a v takých zvláštnych bundičkách. Ako ste to vnímali vy?

(smiech) Áno to je pravda, tie tesilky. Boli deväťdesiate roky, krátko po revolúcii. Tí, čo nás obliekali si asi mysleli, že je to v móde. Ale musíme povedať, že sme mali vynikajúce podmienky na prípravu.

Tie reprezentačné zrazy mali úroveň. Pamätám si, že sme bývali v Erfurte a stále tam boli nejaké štrajky a demonštrácie. Ľudia boli pobláznení a stále boli v uliciach. V tom období dochádzalo k zjednoteniu Nemecka. 

V kádri mali jasnú prevahu Česi, ale brankárskou jednotkou ste boli vy. Aké to bolo?