Patrí k najlepším obrancom v dejinách samostatnosti. Zahral si na majstrovstvách sveta i Európy. Bol oporou Petržalky, ktorá sa v Lige majstrov postarala o jednu z najväčších senzácii európskeho futbalu.
Sám si píše aj JD4. Vychádza to z iniciálok jeho mena a čísla 4, ktoré nosil na drese.
JÁN ĎURICA vo svojej autobiografickej knihe 'Futbalista z teba nikdy nebude´ opisuje aj ranu, ktorú zažil v detstve. Odhaľuje zákulisie slovenskej reprezentácie, tak trošku otvára ´trinástu komnatu vzájomných vzťahov´. Trebárs ako v lietadle zachytil ruku vytočeného trénera Jána Kozáka.
V rozhovore pre Sportnet hovorí aj o svojich finančných pomeroch a platoch. Ako hospodáril s peniazmi?
Futbalista z teba nikdy nebude. Naznačujte tým, že vám neverili? Podceňovali vás v detstve ?
Povedal to jeden tréner (Juraj Lépes, pozn. red.), keď som bol ešte dorastenec. Možno nevidel vo mne potenciál. Mňa to však neodradilo. Podcenil ma, ale napriek tomu som urobil takúto kariéru.
Väčšina reprezentantov bola extra nadaná už odmalička. Cítili ste sa v konfrontácii s vašimi rovesníkmi ako niekto výnimočný?
Vôbec nie. Na sebe som tvrdo pracoval. Nikdy som si nepripadal ako talent, necítil som, že som lepší ako ostatní. Nikdy som nebol v mládežníckych výberoch reprezentácie. Podarilo sa mi to až vo výbere do 21 rokov.
V pubertálnom veku to bolo o zlome. Buď začnete viacej trénovať a drieť, alebo pôjdete inou cestou. Šanca, že niečo dosiahnem bola možno maličká, ale ja som stále tomu veril. Šiel som za svojim cieľom. Vydržal som ťažké obdobie. Kamaráti, drogy a alkohol, to všetko šlo bokom. Prišla voľba, ako tvoj život bude pokračovať. Vždy je to iba na vás.
Ako tínedžer ste raz prišli domov a rodičia vám oznámili, že sa musíte do rána vysťahovať. Nezvládali splácať pohľadávky a prišla exekúcia. Prišli ste o byt. Nakoľko to ovplyvnilo vašu kariéru?
Bolo to obrovský šok, čo sa stalo celej rodine. V tej chvíli som ani nechápal, čo sa deje. Až keď som sa ocitol na starom štadióne Dunajskej Stredy a zbadal izbu, ktorá bola pod tribúnou. Bola naozaj hrozná. Bez kúpeľne, ani radiátor nefungoval. Okná netesnili. Postupne mi dochádzalo, že čo sa stalo. Mal som vtedy šestnásť či sedemnásť. Človek po takomto údere môže ľahko skĺznuť k iným veciam.
Ťažké obdobie som však vydržal. Povedal som si: ´Iná cesta nie je. Už sa stalo a ja budem ten, kto sa o rodinu postará. A zase bude všetko dobré.´ Mal som bremeno na svojich pleciach. Jediné východisko pre mňa a rodinu bolo zaťať zuby a urobiť pre svoj cieľ maximum. Futbal bol pre mňa vtedy jediné svetielko na konci tunela.
Jediné, o čo som sa mohol oprieť, bola radosť zo športu. Na tréningoch som mohol zmeniť myšlienky. Stále som to síce nosil v hlave, ale snažil som sa byť koncentrovaný na tréning. Aj keď som nevedel, koľko to bude trvať a kedy začnem zarábať. Iba som veril svojej ceste.
Opory reprezentácie Stanislav Lobotka a Milan Škriniar zarábali na začiatku kariéry v lige okolo tristo eur. Pamätáte si na svoj prvý plat?
Neboli to veľké peniaze. Keď som býval ešte v tej izbe na štadióne, tak som niekedy nemal ani čo jesť. Dobrí ľudia mi kúpili trebárs špagety, aby som sa najedol. Bolo to ťažké. Jednu horalku som si rozdeľoval na sedem dní. Nejako som to preskákal. Prvé peniaze som dostal v áčku Dunajskej Stredy, bolo to asi tritisíc korún. Možno ani toľko nie. Prvú profesionálnu, alebo skôr poloprofesionálnu zmluvu som podpísal s DAC a môj plat bol asi päťtisíc korún. Mal som asi devätnásť.
Ako ste naložili s prvou výplatou?
Všetko som dával rodine. Nič som si takmer nekupoval. Možno sem – tam som si kúpil v Kenvele nejaké tričko. Vedel som si peniaze vážiť a sporiť. Snažil som sa hospodáriť tak, aby mi na konci mesiaca aj niečo zostalo. Dobre som si zvážil, čo si kúpiť môžem a čo nie. Postupne sa mi plat zvyšoval, ale vždy som sa delil.
Z Dunajskej Stredy ste prestúpili do Artmedie Petržalka, ktorá vtedy ovládla Slovensko. Viedol ju tréner Vladimír Weiss. O koľko sa vám zvýšil plat? Trebárs váš bývalý spoluhráč Vratislav Gajdoš priznal, že iba za podpis dostal na ruku dvesto tisíc korún.