Máte šťastie, práve sa chystám do mesta, stretneme sa po druhej, zahlásil do telefónu niekdajší slávny futbalista ANTONÍN PANENKA. Lenže nie je Tresor ako Trezor.

V tanečnom klube Tresor by ste legendu Bohemians a československej reprezentácie hľadali márne.

Rýchly presun na druhý koniec Prahy, kde sa v krčme Trezor schádza partia bývalých spoluhráčov a kamarátov. Panenka tu hráva karty - aj s ďalším legendárnym futbalistom Karolom Dobiašom.

Ako vyzerajú vaše bežné dni?

Som taký pracujúci dôchodca. Vždy som si myslel, že ľudia na dôchodku majú veľa času no nie je to pravda. Musím stále kmitať. Ale som rád, že mám čo robiť, nie som typ, čo doma sedí a pozerá do steny alebo na televízor. Veľmi rád som medzi ľuďmi, chodím na rôzne športové akcie.

Chodievate na futbal alebo si ho radšej pozriete v televízii?

Na domáce zápasy Bohemians chodím pravidelne. Bývam na dedine a občas zájdem aj na dedinský futbal, ktorý je niekedy zaujímavejší ako prvá liga.

Samozrejme, že si rád pozriem zápasy aj v televízii. Všetci sledujú najmä Spartu, Slaviu, Plzeň, ich súboje. Každý víkend sa máme na čo pozerať. Kedysi som sa rád díval na futbal sám, sledoval som jednotlivých hráčov, ako riešia rôzne herné situácie, ako sa na ihrisku správajú.

Teraz pozerám zápasy radšej v krčme. A je to fajn, lebo keď dá gól Sparta, tak platia panáka Sparťania, keď Slavia, tak zasa Slavisti. Ja moc platiť nemusím, lebo Bohemka toľko gólov nedáva.

Nie tak dávno ste mali čestný výkop pri slávnostnom otvorení štadióna v Prešove. Zaspomínali ste aj na časy československej ligy a zápasy proti slovenským klubom?

Je to častá téma na spoločných stretnutiach nás starších hráčov. Kvalita československej ligy bola väčšia, medzi českými a slovenskými klubmi vládla veľká športová rivalita. Na Slovensko sme chodili radi, tie zápasy mali šťavu. Slovan, Trnava, to boli výborné tímy a pre hráčov boli zápasy proti nim veľká škola.

Mali ste na Slovensku obľúbenú alebo neobľúbenú futbalovú destináciu?

Priznám sa, že som nechodil rád do Trnavy, lebo tam do nás kopali ako baníci. Na Slovensku sa nám darilo striedavo. Často platilo pravidlo - Môj dom, môj hrad, čiže domáci si to postrážili. Mám na Slovensku veľa kamarátov, často tam chodíme na rôzne exhibičné zápasy, oslavy. Cítim sa tam dobre, inak by som tam nechodil.

Kde bývala na zápasoch najlepšia atmosféra?

Tam, kde bolo najviac divákov a to bola Trnava a Slovan. To boli dobré zápasy, na štadióne plno fanúšikov. Ale zažil som na Slovensku aj veľa druholigových zápasov, lebo Bohemka hrala v druhej lige. Hrali sme v Prievidzi, Martine, Trenčíne, Považskej Bystrici... Mám to pobehané.

Pražské kluby občas využívali pri cestách na Slovensko aj leteckú dopravu. Ako ste sa presúvali v Bohemians?

Lietadlom sme chodili zriedkavo. Občas do Košíc, alebo na letisko Tri duby, výnimočne do Bratislavy. Pamätám si, že na východ sme občas leteli, ale domov sme sa vracali po zápase nočným vlakom.

Zvykli ste si po zápasoch so spoluhráčmi alebo aj s hráčmi súpera posedieť?

Kedysi to bola morálna povinnosť. Kúpilo sa pivo, panáčik, po zápase sme si sadli, niekedy aj s manželkami a povedali sme si veci, ktoré na ihrisku nezazneli.

Tam to bral človek inak, pozitívne, nenahneval sa. Utužovali sme kolektív. Ale časom sa to zmenilo. Keď som bol pred rokmi tréner v Bohemke, tak sme museli hráčom prikázať, aby zašli spolu na pivo. Dnes už sa to nenosí.

Keď vyslovíte meno Panenka, takmer každý futbalový fanúšik si spomenie na vašu legendárnu penaltu z finále majstrovstiev Európy v Belehrade. Na jednej strane vás preslávila, na druhej možno trošku zatienila všetko ostatné, čo ste v kariére dosiahli. Čo si o tom myslíte?

Je to tak, ako vravíte. Keď sa povie, Panenka, všetci hneď povedia penalta, Belehrad 1976. Viem, že ma preslávila, som na ňu pyšný, ale je mi trošku ľúto, že som sa vždy snažil hrať pre diváka a všetky moje prihrávky či góly zatienila práve táto penalta. Na druhej strane to vyvažuje, že tá penalta vstúpila do histórie futbalu, čo človeka poteší.

Rovnaký trik pri penalte ako vy, čiže dloubák do stredu bránky, používal v Bohemians aj váš spoluhráč, rodák z Dražoviec pri Nitre Štefan Ivančík. Zvykli ste sa o tom spolu baviť?

My sme zostávali po tréningoch na ihrisku, hrali sme rôzne hry, kopali sme aj penalty. On prišiel na tú myšlienku, ale kopal to inak, po zemi. Ja som zvolil dloubáček preto, že brankár, keď skočí na jednu či druhú stranu, tak už sa neotočí a nevráti sa do vzduchu po loptu.

Ale keď kopnete loptu pomaly do stredu bránky, tak by to ešte mrštný brankár mohol vyraziť. Je pravda, že som nedávno práve videl na instagrame podobný gól vo francúzskej lige, keď sa lopta pomaličky dokotúľala do stredu bránky.

Asi občas dostávate otázku, čo by sa stalo, keby brankár Sepp Mayer pri vašej penalte zostal stáť a loptu by chytil. Čo zvyknete odpovedať?

Že by som zrejme skončil ako sústružník v ČKD.

VIDEO: Zostrih finále ME 1976 ČSSR - NSR

V reprezentácii vás roky viedol spolu s Václavom Ježkom aj Jozef Vengloš, celkom odlišné typy trénerov. Ako vyzerala ich spolupráca?

Títo dvaja tréneri sa k sebe neskutočne pasovali, lebo každý z nich bol celkom iný. Ježek bol veľmi impulzívny, vedel mužstvo nabudiť, bol na nás tvrdý, kedykoľvek nás spucoval. Vengloš? Kultivovaný človek, pokojný, nikdy nezvyšoval hlas a mal trpezlivosť nám donekonečna niečo vysvetľovať, až kým sme to pochopili.

V roku 1976 ste boli vďaka titulu majstrov Európy hrdinovia. Bronz o štyri roky neskôr sa podľa Ladislava Jurkemika už doma niektorým málil a MS 1982 dopadli katastrofou, keď Československo nepostúpilo zo skupiny a neporazilo v nej ani Kuvajt. Ako ste to s mužstvom vtedy prežívali?

Bronz z majstrovstiev Európy 1980 v Taliansku bol nedocenený veľký úspech, lebo získať zlato a o štyri roky neskôr pridať ďalšiu medailu, bolo nesmierne náročné. O ďalšie dva roky už bola v mužstve výmena generácií, prišli Berger, Petržela, Jakubec...

V tíme vznikla taká rivalita, starší hráči mali svoju kvalitu, výkonnosť a niektorí mladší sa cítili ukrivdení. Skrátka chcem povedať, že v tíme nebola ideálna atmosféra, chýbala tam súdržnosť, kolektívny duch. V kádri bolo 26 hráčov všetci sa vystriedali v troch zápasoch, vrátane troch brankárov a to nie je dobré.

Ak by ste mali dnes 25 rokov, za ktorý európsky klub by ste si rád zahrali, alebo v ktorej lige?

Tak to je asi jednoduché. Nikdy som nebol tvrdý, húževnatý, behavý hráč, ale zakladal som si na technike a futbalovej inteligencii. Z tohto dôvodu by bolo pre mňa asi ideálne Španielsko. V Nemecku alebo Anglicku by som sa asi príliš neuplatnil.