Divožienka s benzínom v krvi

Napriek sklonom k matematike absolvovala gymnázium a neskôr, hoci ju lákala žurnalistika, začala študovať na Leteckej fakulte Technickej univerzity. Túto sympatickú Košičanku však priaznivci automobilových súťaží rely poznajú najmä ako spolujazdkyňu posádky Martin Struckel – Zdenka Tamášová na Citroëne Saxo v triede P2 Slovenského rally pohára.

KOŠICE. „Moja cesta k rely bola úplne náhodná,“ prezradila Zdenka Tamášová.

Láska na prvý pohľad

„Už keď som bola menšia, hrávala som sa s autíčkami, v telke F1 som sledovala aj iné preteky, až som sa napokon išla pozrieť na podobné podujatia naživo. Prvé preteky, na ktoré som zavítala, boli, samozrejme, domáce Rally Košice, ktoré ma veľmi zaujali. Dovtedy som mala skôr rada rôzne loptové hry od futbalu po basketbal, občas som sa doma hrala na módnu návrhárku alebo vyšívala.“ Tieto dievčenské záujmy však Zdenke nevydržali dlho. Stačilo jej vidieť jednu jedinú súťaž rely a prepadol ju neodbytný pocit, že rely je presne to, čo jej v živote chýba. „Tá rýchlosť, adrenalín a nervy, chcela som skúsiť prekonávať samu seba. Spočiatku som sa chodila len pozerať, neskôr som začala fotiť a túžila som sadnúť si aj do pretekárskeho auta. Keďže som nemala žiadne kontakty, musela som ich pomaly zbierať. A darilo sa. Tento šport je totiž najmä chlapský, a tak si ma všímali, bola som tam jednou z mála žien. Oslovila som pár ľudí a vždy ma niekto aspoň zviezol. Z našej rodiny sa tomuto športu nikto nevenuje, takže som prvá, ktorá niečo také začala,“ hovorí mladá študentka.

Záhady rozpisu

Do súťažného auta si sadla po prvýkrát v roku 2007, no vždy to bolo skôr len také povozenie. Rozpis prvýkrát písala a diktovala až v roku 2008 na Stracínskych serpentínach. Navigovala tam Riša Vojakoviča, ktorý ju sám oslovil a tým aj veľmi prekvapil. „Jazdil na krásnej žltej lade a vedel, že to auto a aj celý motošport zbožňujem, tak mi dal šancu. V podstate až vtedy som sa začala venovať úlohe spolujazdca a začala chápať, čo v rozpise znamenajú jednotlivé znaky, písmená a čísla. Tieto preteky síce nedopadli úplne najlepšie, ale pre mňa zostanú navždy nezabudnuteľné. Vedela som, že toto je to, čomu sa chcem venovať. Chcela som sa stať perfektným spolujazdcom.“

Prvé poháre

V rely sa stále nepohybuje toľko žien, ako by sme chceli, hoci na úvodnom podujatí tohtoročných MM SR v Prešove sme ich v kokpitoch súťažných áut narátali rovný tucet! Zaujímalo nás, aké to je liezť mužom do kapusty, a ako sa na Zdenku pozerajú ako na jazdkyňu i prípadnú konkurenciu? „Žien je v motoristických športoch čím ďalej, tým viac, no niektoré tam chodia len dávať pozor na svoje polovičky. Mňa motošport naozaj chytil za srdce, a preto sa mu venujem, ako sa len dá. Keď prišla situáciaa, že nebolo koho navigovať, sadla som do svojho auta a niečo som si zajazdila, no prišla som na to, že to vôbec nemá zmysel. V sériovom aute a ešte takom starom, ako je to moje, som sa mohla len zabaviť. Čiže čo sa týka jazdenia, konkurencia určite nie som, aj keď ktovie, možno raz.“ Sadnúť si do súťažného auta je jedna vec, dosiahnuť úspechy druhá. Pre Zdenku Tamášovú bol vraj úspech, keď sa prvýkrát zviezla, keď prvýkrát navigovala a keď dokázala nájsť jazdca pre Slovenský Rally pohár. „Najväčší úspech a radosť prišli tento rok a ďakujem za nich Martinovi Struckelovi, s ktorým sme na náročnej dvojdňovej Rally Prešov získali tretie miesto v triede. Keďže minulý rok sme na tejto súťaži havarovali, mojím cieľom bolo len vidieť cieľovú rampu. No Maťo si veľmi prial, aby sme na tej rampe mohli vystúpiť z auta a prevziať si konečne prvé poháre. A to sa aj podarilo. Bol to perfektný pocit, taký nával šťastia. Spomenúť musím samozrejme aj ponuku na navigovanie, ktorá mi prišla koncom minulého roka z Čiech a ja som ju samozrejme prijala. Je to pre mňa obrovský úspech, že si ma už jazdci všímajú. Samozrejme, v rely a nielen v nej, každý začiatočník platí nováčikovskú daň. U mňa to bolo možno práve to, že hodnú chvíľu trvalo, kým som sa začlenila, kým som našla tých správnych ľudí, s ktorými teraz na pretekoch rada trávim čas a sú pre mňa veľmi dôležití.“

Sedadlo pilota láka

Hoci je Zdenka svojím spôsobom navigátorský samorast, bez rady skúsenejších kolegov sa určite nezaobíde. Nie je to ten typ človeka, ktorý si myslí, že zjedol všetky múdrosti sveta a priľahlých galaxií. Dá na radu ostrieľanejších, ak niečomu nerozumie, nevie, nechápe, stále nájde niekoho, kto jej to vysvetlí. Je rada, že našťastie stále existujú aj takí ľudia, ktorí majú trpezlivosti dostatok a ochotne pomôžu, keď to niekto potrebuje. Človek neznalý veci by si možno pomyslel, že rozpis sa dá zvládnuť ľavou zadnou. Zdenka však o tom už vie svoje. „Keďže Maťo prišiel do rally trochu neznalý, musela som ho priučiť, ako sa píše rozpis a museli sme si nájsť svoj spôsob komunikácie, ktorý je v kokpite súťažného auta veľmi dôležitý. Veľa vecí spolu rozoberáme a vzájomne sa dopĺňame. Ak je rozpis správne napísaný, nemám s ním žiadny problém. Keď som sa rozhodovala, na ktorej strane budem v aute sedieť, kameňom úrazu boli, samozrejme, financie. Ako študentka nemám na to, aby som si kúpila vlastný závoďák, a tak mi patrí tá pravá strana kopilota. Rada by som si však nejaké pretekárske auto vyskúšala a zistila, či mám na to byť aj dobrý jazdec. Verím, že sa toho dožijem.“

Rely je krásny, ale zároveň aj nebezpečný šport. Stačí moment a veci sa vymykajú spod kontroly. Niet sa preto čo čudovať, že aj Zdenkina rodina si musela veľmi dlho zvykať na jej hobby. „Teda pre nich je to len hobby, ale pre mňa je to dôležitá súčasť môjho života. Rodičom som od začiatku vlastne ani nič nehovorila, nechcela som, aby sa o mňa báli. Teraz už vedia kde som a s kým som, niekedy im ukážem aj zopár fotiek. Volala som ich párkrát aj na štartovú rampu, no táto motoristická disciplína ich neláka a je to škoda, ich podpora by sa mi zišla. Môj priateľ je tiež navigátor v rely, takže ma celkom chápe a pomáha mi, ako sa dá.“

Všetko pre rely

Na to, že súťažná kariéra Zdenky Tamášovej sa v podstate ešte len rozbieha, má kalendár plný termínov. Štartuje totiž nielen na slovenských podujatiach, ale aj v Českej republike. A to je iste finančne i časovo dosť náročné. „To je pravda,“ pripúšťa košická spolujazdkyňa. „Ale keď niekto robí niečo celým srdcom, dá sa to zvládnuť. Brigádujem popri štúdiu preto, aby som mohla chodiť na preteky a súťažiť. V podstate všetky financie idú na tento účel. Čo sa týka školy, tú už veľmi nevnímam. Som tam, keď musím, ale nejaké veľké učenie už u mňa vôbec nefunguje. Som rada, ak sa k učivu dostanem deň pred skúškou. Budúci rok budem však mať štátnice a vôbec si neviem predstaviť, ako to celé zosúladím a zvládnem. Teda na rovinu - zatiaľ vôbec netuším ani to, či sa budúci rok dostanem aj do auta.“

Hociktorý skúsený kopilot vám potvrdí, že jeho úloha v súťažnom aute nie je žiadna nedeľná chvíľka poézie. A aj medzi ostrieľanými matadormi môže nastať moment, keď vzplanú emócie a rozpis letí za jazdy von oknom. Zdenka však podobné skratové situácie zatiaľ nezažila. „Mala som obrovské šťastie, že som natrafila na dvoch skvelých jazdcov. Obaja Martinovia, s ktorými jazdím, sú pokojné typy, s ktorými sa viem pobaviť, zasmiať a ak spravím chybu, tak ma ospravedlnia. Sama si však veľmi dobre uvedomujem, že chyba v mojom čítaní rozpisu môže mať dosť nepekné následky, a preto sa snažím robiť všetko pre to, aby som sa chybám čím viac vyhýbala.“

Korenie pre divákov

V automobilových súťažiach rely sa snáď nenájde jazdec, ktorý by nezažil aspoň jednu (spravidla však skôr viac) krízovú situáciu. Tie k rely proste patria a sú korením pre divákov. Zažila ich aj košická jazdkyňa. „Krízoviek bolo celkom dosť. Nemyslím len krízovky na trati, ale aj v osobnom živote. Čím ďalej, tým častejšie sa prichytím pri tom, že uvažujem o konci  'kariéry '. Dôvod je najmä ten, že môj vek pomaly stúpa a možno by bolo fajn začať sa venovať aj sama sebe a našetriť si nejaké financie aj do budúcnosti. Jediná možnosť by bola nájsť pre rely sponzora, čo zatiaľ nevyzerá veľmi nádejne. K tomu sa blíži aj koniec školy, začne reálny život a ja vôbec neviem, čo budem robiť a ako skĺbim osobné, pracovné a aj pretekárske záležitosti dovedna. Na druhej strane musím povedať, že mojím cieľom bolo dostať sa do Majstrovstiev Slovenska v rally a zajazdiť si alebo teda navigovať v nejakom  'myšiakovi '. To som síce ešte nespomenula, ale pre tento rok som dostala presne takúto ponuku, ktorú som však odmietla. Bola som už predtým dohodnutá so slovenským a aj s českým Maťom (Martin Struckel, Martin Hrachovec – pozn. autora), že jazdíme spolu a nechcela som svoje slovo porušiť. A viem, že som urobila dobre. Zážitky, ktoré už z tohto roku mám, sú naozaj na nezaplatenie. Takže v podstate môj cieľ je splnený, teraz sa už len vytešujem z našich úspechov a naplno si užívam každú jazdu.“