BRATISLAVA. Koncovky šprintérskych etáp sú už proste také. Čím je vzdialenosť do cieľa menšia, tým väčšia nervozita v pelotóne panuje.

Dopredu sa tlačia všetci, nielen favoriti na etapové víťazstvo. Častým vyústením týchto situácií sú hromadné pády, ktoré môžu mať väčšie i menšie následky pre celkový vývoj aj tých najprestížnejších pretekov. 

Už 50 rokov v cestnej cyklistike platí, že nie je pád ako pád. Okrem zranení, ktoré pri nich môžu jazdci utrpieť, je často veľmi dôležité, kde spadnú. 

Pravidlá Medzinárodnej cyklistickej únie totiž hovoria aj o tzv. "ochrannej zóne."

A kým v minulosti pomohla slávnemu Eddymu Merckxovi, na tohtoročnej Tour de France zase dvojnásobnému šampiónovi Tadejovi Pogačarovi.

Šťastie v nešťastí

Slovinský cyklista bol už v druhej etape zapletený do pádu. Trafil bariéru a hoci sa napokon vyhol tvrdému pádu na zem, musel meniť obe kolesá.

Do cieľa prišiel osamotene, o vyše tri minúty neskôr než víťaz. Napriek tomu sa mohol usmievať, pretože vedel, že mal šťastie v nešťastí.

Okrem toho, že neutrpel vážnejšie zranenie, nezaznamenal ani žiadnu časovú stratu na svojich konkurentov. Spomenutý pád totiž nastal 2,3 km pred cieľom, a tak spadal do ochrannej zóny, ktorá má tri kilometre.

Pád pelotónu v ochrannej zóne od 3:52 min.

Ak by hromadný pád prišiel o 800 metrov skôr, Pogačarova cesta za víťazným hetrikom by dostala výraznú trhlinu ešte pred vstupom do Francúzska.

Pravidlo v tomto prípade hovorí jasne.