Keď začínal, bola to cyklistická groteska. Zlatý slovenský expres jubiluje

BRATISLAVA. O svojom dvojkolesovom tátošovi sa Anton Tkáč vyjadril expresívne a nežne:„Od prvého okamihu som cítil čosi nenormálne – vôňu bicykla. Aj keď je to iba obyčajný kov.“

Uprostred sedemdesiatych rokov 20. storočia bol najrýchlejší cyklista planéty. Zlatý slovenský expres z betónovej dráhy Tehelného poľa. Olympijský víťaz a trojnásobný majster sveta v kráľovskom šprinte pokoril aj famózneho Daniela Morelona.

Poznali sa spolu ako starý peniaz, a predsa s ním náš reprezentant na montrealskej olympiáde vypiekol. Ktosi prirovnal jeho lišiacky, prešibaný výkon k Panenkovmu padajúcemu listu zo slávneho belehradského kopu z bodu jedenástky.

Taká prefíkaná cyklistická habaďúra. Mal to však v nohách: v zlatom olympijskom finiši mu na klopenej dráhe namerali závratnú rýchlosť 68 km/h.

Mladý a neohrabaný

Keď sa nádejný cyklista Tonko Tkáč s koreňmi na Záhorí rozbiehal ako osobák, vyzeralo to všelijako. Nijaká veľká sláva. Aspoň podľa spomienky Vladimíra Vačkářa, majstra sveta v tandeme.

„Sledovať ho, to bola groteska. Zrazu sa medzi nami objavil s ošarpaným bicyklom v drese ako po staršom bratovi. Chodili sme sa dívať na jeho strašný štýl. Celý sa na bicykli krútil, neudržal smer. Zdalo sa, že každú chvíľu z neho spadne.“

Bol mladý, neohrabaný a dravý. Ale čoskoro si silou vôle našiel miesto na domácom cyklistickom slnku. Majstrovstvá sveta v roku 1969 sa konali v Brne. Osemnásťročného Tkáča nominovali na kilometer s pevným štartom.

Štrnásť dní pred šampionátom prekvapil najlepším svetovým časom roka (1:08 min).

„Keby som ho zopakoval, bohato by stačil na zlato. Bol som ešte neskúsený, nepoznal som všetky finesy cyklistiky,“ ospravedlňoval nesplnené ambície.

Skončil ôsmy. O rok neskôr výrazne poskočil – bronz v anglickom Leicesteri. „Považoval som to za hotové nešťastie.“

Čože, tretie miesto na majstrovstvách sveta?

„Odjakživa som sa považoval za šprintéra. A úspech iba nahral do kariet tým, ktorí tvrdili, že mi kilometer viac sedí.“

Kilometer je podľa Tkáča nuda. Nemal ho rád, nechcel ho jazdiť. Proti tebe iba čas ako imaginárny zajac. K tejto fádnej disciplíne prišiel ako slepé kura k zrnu. Hľadal spôsob, ako z nej čo najskôr vycúvať. Aj keď ho do nej všetci napospol nútili.

„Boli to premárnené roky,“ označil svoj rozbeh do veľkej cyklistiky.

Galejnícky pevný kilometer sa s ním viezol aj na prvej olympiáde. Dva týždne pred hrami 1972 sa práve na mníchovskej dráhe núkal do pozornosti najlepším svetovým časom (1:06,9). Ako vysvitlo, v olympijskej súťaži by bol stačil na striebro.

Vrátil sa do Brna ešte trochu potrénovať, no asi v osemdesiatkilometrovej rýchlosti v jazde za motocyklom, ktorý riadil jeho osobný tréner Dušan Škvarenina, pichol galusku. Bicykel sa roztancoval ako divý býk. Tkáč sa pri páde bolestne zranil.

V Mníchove zlyhal (trinásty). Chodil po olympijskej dedine ako telo bez duše. Trápil ho bedrový kĺb. Po olympiáde ho vyradili z reprezentácie. Vraj stagnuje. Žiadna perspektíva. Pevný kilometer už nechcel za nič na svete ani vidieť.

„Na ten mníchovský deň nikdy nezabudnem, lebo mi spôsobil najväčšie sklamanie v mojom športovom živote. Bolesť sa ozvala už po treťom šliapnutí do pedálov.“

A na celom kilometri je asi 140 šliapnutí...

„Je to nezáživná disciplína,“ rozlúčil sa s pevným kilometrom. „Niečo pre silných a jednoduchých cyklistov. Šprint má v sebe život. Musíš mať v sebe istý intelekt, môžeš tvoriť, spoznávať súperov, taktizovať, vymýšľať. Potrebujem vzruch, súboj telo na telo, súboj myšlienok, inštinktov, taktických ťahov.“

Zrod šprintéra

Jednostaj myslel na kráľovskú disciplínu cyklistiky. A že v ňom čosi šprintérske drieme, dokázal už v roku 1969. Bol ešte dorastenec, a už obsadil šieste miesto na Veľkej cene Milána, kde štartovali aj profesionáli.

Zišla sa tam nevídaná spoločnosť, výkvet svetového šprintu – Sercu, Turrini, Versini, Gaiardoni, Morelon, Fredborg, Pchakadze, Geschke.

„Šieste miesto dávalo tušiť, že niečo vo mne je, a to niečo sa volá šprint,“ živil nádej.

Z ušetrených diét si kúpil prvé cyklistické tretry. Také, aké videl u najlepších. Značku Cinelli. Opatroval si ich až do roku 1974. Pomníchovskú krízu zrejme spôsobil aj fakt, že tréner Jaromír Žák, s ktorým si vynikajúco rozumel, odišiel v roku 1969 trénovať do Indie.

Vrátil sa až v roku 1973 a hneď prevzal reprezentáciu. Tkáč konečne našiel trénerské pochopenie a spriaznenú dušu: bude šprintér!

„Čo povedal, to bolo písmo sväté,“ priam slepo dôveroval svojmu trénerovi.

Ešte dobre, že bratislavský cyklista nepodľahol fatalistickým myšlienkam o zdupkaní zo športu. Veľa nechýbalo. Po Mníchove sa totiž cítil ako vyhnanec. Prenasledovalo ho silné tušenie, že nik s ním už neráta. A mal iba dvadsaťdva rokov a celý športový život pred sebou.

„Podľahol som chvíľkovej slabosti,“ priznal.

Z letargie ho napodiv prebral krasokorčuliar. Ondro Nepela, sused z Tehelného poľa.

„V Bratislave som bol svedkom, ako senzačne sa v roku 1973 stal majstrom sveta. Vtedy sa vo mne niečo ozvalo. Veď nie som ešte taký starý, aby som to nedokázal aj ja!“

Expres sa opätovne nakopol a nečakane nabral závratnú rýchlosť.

Koniec flákania

Po piatich mesiacoch poflakovania znovu vysadol na bicykel. Začal trénovať a ešte v tom istom roku bojoval ako lev na svetovom šampionáte v San Sebastiane s Danielom Morelonom o postup do semifinále. Odkrútili si spolu päť strhujúcich súbojov – dvojnásobné opakovanie pre pády.

Bol to jeden z najdramatickejších duelov histórie cyklistického šprintu. Potešilo ho, že ho Francúz vyhlásil za svoj najťažší súboj, za akési predčasné finále.

Hltal Morelona, azda najväčšieho šprintéra cyklistickej histórie. Bol to jeho športový boh. Vravel, že je cyklistom, ktorý má všetko. Taktik i silák. V roku 1974 sa Tkáč v tréningu prekonával. Ešte nikdy si toľko na seba nenaložil. V Montreale sa stal po prvý raz majstrom sveta v šprinte.

Cesta za dúhovým tričkom sa začala touto epizódou:

„Jazdil som na našom bicykli značky Favorit za 2 400 korún. Všetci pretekári, mechanici, tréneri sa chodili na môj zázrak dívať. Neveriacky krútili hlavami. Keď ho zbadal mechanik firmy Campagnolo, okamžite mi vymenil všetky súčiastky. Z pôvodného bicykla zostal len rám...“

Doma vyvolal chudobný cyklista veľké haló. Predseda federálnej vlády Lubomír Štrougal okamžite prikázal Tkáčovi prideliť najlepší bicykel, aký na svete existuje. A nech dovezú hneď štyri, rozšafne sa buchol po štátnom vrecku.

A tak u Taliana Alberta Massiho „ušili“ stroj Tkáčovi na mieru. Odvtedy zostal Zlatý expres verný jeho dielni.

Montrealský triumf 1976

Tkáčova najkrajšia chvíľa v kariére sa viaže k dátumu 24. júl 1976. Bola horúca montrealská sobota. Do olympijskej súťaže išiel so spomienkou na svetový šampionát, ktorý sa uskutočnil uprostred olympijského cyklu v Montreale. Tam v roku 1974 získal svoj prvý titul majstra sveta.

„Klopený ovál mi veľmi sadol, vedel som, že ho po šampionáte demontujú a prenesú z komplexu McGill do olympijskej haly. Vtedy som si povedal, že keď mi to na tomto dreve už raz vyšlo, musím to dokázať aj po druhý raz.“

Do dejiska olympiády dorazil s trénermi Jaromírom Žákom a Miroslavom Vymazalom už tri týždne pred hrami. Na červenom gabunskom dreve na olympijskom velodróme v Montreale absolvoval za štyri dni (21. – 24. júla) desať súbojov.

Až prišlo finále so skvelým Danielom Morelonom, desaťnásobným majstrom sveta a trojnásobným olympijským víťazom (dvakrát v šprinte, raz v tandeme). Francúz, zlatý zo Ciudad de México (1968) a z Mníchova (1972), túžil vo frankofónnej časti Kanady v provincii Québec po šprintérskom hetriku.

Zároveň si chcel pripraviť parádnu oslavu svojich nastávajúcich 32. narodenín (28. júla). O sedem rokov mladší Tkáč si lámal hlavu, ako zdolať tohto velikána šprintu.

Isté bolo jedno: musí ísť na Morelona zo špice. Kto sa vyrúti prvý z poslednej zákruty, môže zostávajúcich šesťdesiat metrov do cieľa vydržať na vedúcej pozícii.

„Vedel som, že práve to je moja silná zbraň.“

Šprint pripomína malú psychologickú vojnu. Vo finále sa mu Morelon zdal unavený, strhaný v tvári a dosť nervózny.

„A robil chyby, čo uňho nebýva normálne,“ zavetril Tkáč svoju jedinečnú šancu.

Policajného úradníka z Bourg-en-Bresse trápila najmä prvá jazda, kde si bol takmer istý víťazstvom. Lenže posledných dve- sto metrov letmo zvládol Tkáč v rekorde dráhy (10,78).

„Vôbec som nepredpokladal, že ma Tkáč dostihne. Keď sa vedľa mňa objavil, uvedomil som si, že proti takému rýchlemu súperovi nenájdem protizbraň,“ priznal Morelon.

Tkáč vyhral presvedčivo. „Stále som si lámal hlavu, ako ho zaskočiť, takticky dobehnúť. Zistili sme, že dole pri okraji dráhy bol pás natretý latexovou farbou. Na nej som dosahoval vyššiu rýchlosť, čo som využil hneď v prvej jazde.“

Morelon posledné metre úplne vypustil.

„V prvom okamihu som si myslel, že sa zbláznil,“ komentoval Tkáč.

„Keby nešlo o olympijské zlato, dávno by som to bol za- balil. V závere som sa lepšie oprel do pedálov. Cítil som, ako ma turbulencia vťahuje. Morelon nastúpil netradične skoro a ešte dvesto metrov pred cieľom pomerne jasne viedol.

Zaberal som azda ako nikdy. Podľa zvukov jeho galusiek som zistil, že na bicykli ešte sedí a nevstáva. V cieľovej rovinke som ho predstihol. Bol z toho olympijský rekord.“

Druhá jazda dopadla v Morelonov prospech. Tkáč priznal taktickú chybu.

„Morelon sa nedal zaskočiť. Môj zámer vystihol. Vždy som obdivoval jeho neuveriteľnú intuíciu. Na maličkú chvíľočku, azda na niekoľko desatín sekundy, som otvoril ľavú stranu, nechal som na spodnom okraji dráhy voľný nanajvýš polmeter a okamžite to využil. Riskantne tam vletel a dosiahol, čo chcel.“

Vyrovnané 1:1. Ako ďalej?

Šprint dlhý 240 metrov

Pred treťou rozhodujúcou jazdou mal Tkáč porazenecký pocit: „Som v koncoch. Neviem, čo ešte vymyslieť.“

Žák mu dvíhal sebavedomie: „Nič nevymýšľaj. A na nič sa nespoliehaj!“

Tréner mu poradil spásonosnú myšlienku: pokus o dlhý únik 240 metrov pred cieľom. Šialený nápad.

Žák argumentoval: „O sedem rokov starší Morelon už nebude mať toľko síl.“

Tkáč váhavo oponoval: „Ako myslíš. Ak to nevyjde, zvalím to na teba...“

Žák nestrácal vieru: „Dnes ho vygumuješ. Bude vedľa teba taký malý!“

A ukázal vzdialenosť medzi palcom a ukazovákom.

Napokon slovenský cyklista vyhral Morelonovými zbraňami. Prekabátil aj toho najbystrejšieho z bystrých. Nachytal ho na hruškách. Nechal si galusky napumpovať až na 12 atmosfér. Na štarte si na pedále skúšal nášľap na pravú nohu. Vedel, že Morelon našľapuje na ľavú.

„Využil som to, čo som videl uňho, a naučil som sa. Plus som pridal taktiku trénera Žáka. Pred poslednou jazdou mi poradil niečo, o čom som ani sám nevedel. A keďže som mu dôveroval, urobil som to.

Na najvyššom klopení dráhy som odrazu skrútil bicykel prudko dolu a vypálil som. Vedel som, že to môže byť výhoda neskôr pri samotnom šprinte, lebo on využíval počas nástupov len a len pravačku. A vyšlo to.“

Tkáč tvrdí, že nikdy predtým a ani nikdy potom sa už necítil ako cyklista pri takej sile ako vtedy.

„Vždy keď som s Morelonom zápolil, on vedel vopred, čo urobím. Bol fantasticky inteligentný. Disponoval veľkou škálou taktických variantov. V každej situácii si vedel poradiť. Nijako osobitne sa vopred nepripravoval. Sadol si na bicykel a tvoril.“

Zlatý expres

V knihe Zlatý expres sa opisuje zlatý Tkáčov záver kľúčovej jazdy takto:

„Na najstrmšom mieste Anton skrúca bicykel prudko dolu až k spodnému okraju dráhy a tento manéver pôsobí na Morelona ako šok. Keď sa po niekoľkých sekundách odvažuje pozrieť popod lakeť za seba, vidí, že Morelon je ďaleko.

V tom kratučkom okamihu už vie, že zlatá medaila mu neunikne. Hodiny v montrealskej hale ukazujú dvanásť minút po šestnástej hodine. Presne v tej chvíli predná galuska Antonovho bicykla pretína cieľovú pásku. Jeho ľavá ruka letí k nebu.“

Najrýchlejší cyklista planéty! Syn pokrývača striech zo Záhoria. Žiačik, ktorý vyhral prvé preteky na trojkolke a dekorovali ho vencom zo špekáčikov. Mládenec z bratislavských Päťsto bytov, čo dlho sedlal Favorit z Rokycian a za celú kariéru vymenil vari dvadsať bicyklov.

Učeň z Tesly a atlét zo skupiny nadšenca Pavla Safka, absolvent bratislavskej fakulty telesnej výchovy a športu. Nadšenec, ktorého na začiatku kariéry neodradil ani ťažký pád na hrboľatom betóne Tehelného poľa prezývaného autoestráda, keď prvá prognóza v nemocnici na Bezručovej znela: už nikdy bicykel.

Cyklista, čo miloval najmä drevené dráhy (olympijským víťazom i majstrom sveta sa stal iba na dreve), kde mohol prejaviť svoju nevšedne vysokú frekvenciu záberov, techniku a taktiku, v čom bol neprekonateľný.

Keď v montrealskom tlačovom stredisku dopozeral televízny záznam zlatej jazdy, utrúsil:„Verte-neverte, práve ma strašne rozboleli nohy. A ako!“

Za montrealské zlato zinkasoval odmenu štyridsaťtisíc korún. Práve si kúpil v Bratislave byt a peniaze za olympijský triumf investoval do jeho zariadenia.

„Finálová dráma. Jedinečný Morelon. Perfektná organizácia. A predovšetkým výnimočný kolektív, ktorý sme vtedy tvorili. Vládla v ňom skvelá atmosféra. Od začiatku víťazná. Neberte to ako prehnanú trúfalosť: my sme išli na olympiádu vyhrať. Nijaké piate ani desiate miesto,“ takto si neskôr zaspomínal v denníku Šport na Montreal.

Daniel Morelon, ktorý sa v Montreale lúčil s aktívnou kariérou a chcel ju zavŕšiť treťou zlatou medailou, kvality súpera športovo uznal. Vyhlásil, že aj keby podal svoj životný výkon, nad Tkáčom v jeho montrealskej forme nemal šancu vyhrať.

„Najprv som to bral iba ako kompliment, ale keď sme neskôr všetko analyzovali, bol som vtedy naozaj dobrý. Príprava prebiehala bez problémov a zranení, mal som obrovské sebavedomie, v tíme bola pohoda. Skrátka, na čo som siahol, to fungovalo,“ poznamenal Tkáč.

Byť štvrtý na svete

Oslavy boli bujaré. Pre našu olympijskú výpravu poslali do Kanady letecký špeciál. Pilot počas letu prišiel medzi rozšantených športovcov a požiadal ich, aby sa premiesťovali na- raz maximálne desiati, pretože inak lietadlo nevie udržať vo vzduchu.

Doma si šampión oholil fičúrske fúziky, aby bol čo najnenápadnejší. Byť stredobodom pozornosti, to nebol jeho štýl.

Radšej pozoruje svet niekde z úzadia…

„Bol to dravec,“ povedal o ňom zlatý tréner Jaromír Žák.

„Jemným spôsobom sa na dráhe totiž nevyhráva.“

„Ako jeden z mála slovenských športovcov prekonal komplex z veľkých mien,“ charakterizoval ho jeho cyklistický i trénerský súpútnik Ján Petrovič.

O štyri roky letel z moskovskej olympiády smutnejší. Morelon si už v trénerskej pozícii pripravil sladkú pomstu zvanú Yave Cahard. O šesť rokov mladší Francúz zahatal v semifinále Tkáčovi cestu do finále.

„Prehral som vo fotofiniši. Ozvalo sa moje zranenie. Pred olympiádou ma v Dánsku doslova zhodili z bicykla. Lišiak Morelon si všimol, že moje nástupy už nie sú také razantné...“

Cestou domov bol vnútorne sklamaný. V lietadle mu spolusediaci sused vyčítal štvrté miesto, že to nie je bohviečo. Ohradil sa: „Reku, nie je to nič slávne vzhľadom na moje predchádzajúce úspechy a ambície, v tom vám dávam za pravdu. Ale keď už tak príkro súdite, zamysleli ste sa niekedy, koľký na svete ste vo svojom odbore vy sám?“

Z knihy Antona Zerera Slovenský Olymp (krátené)