Tou správou vyvolala značný rozruch. Bobistka PATRÍCIA TAJCNÁROVÁ minulý týždeň na sociálnej sieti oznámila, že získala české občianstvo.

Novú krajinu chce reprezentovať na najvyššej úrovni, čo jej, ako tvrdí, žiaľ na Slovensku nebolo umožnené.

Pre Sportnet vysvetlila svoje pohnútky, doterajšie skúsenosti, ale aj plány do budúcnosti. Na otázky (aj dodatočné) odpovedala 22-ročná športovkyňa e-mailom. 

Čo vás viedlo k tomu, že ste požiadali o zmenu občianstva a budete v boboch súťažiť za susedné Česko?

Boby sú špecifický šport tým, že v Európe je v podstate najnižšia súťaž Európsky pohár. Potom nasleduje už rovno Svetový pohár. Keď chcem súťažiť, potrebujem mať zázemie, ktoré ma podporí, zabezpečí mi každý rok včas licenciu a vyšle ma na čo najviac pretekov.

K získaniu českého občianstva ma viedlo odhodlanie robiť tento šport koncepčne s radosťou a na čo najvyššej úrovni. A veľmi rada by som sa kvalifikovala na olympiádu. Keď sa mi to podarí, tak by som tam aj chcela ísť súťažiť.

V rozhovore pre Nova Sport ste naznačili, že podmienky na Slovensku neboli ideálne. Viete vysvetliť, v čom bol konkrétne problém?

Podľa mňa najlepším príkladom je koniec jedinej certifikovanej atletickej haly na Slovensku, haly Elán v Bratislave. Jednoducho ju zatvorili a atléti sa polovicu roka nemajú kde pripravovať. Ako je možné, že takúto zásadnú vec nikto včas neriešil?

Atletika je kráľovná športov a obrovské množstvo športov, ktoré s ňou zdanlivo nesúvisia, z nej čerpá. Aj bobový šport.

Moja letná príprava je 50 percent atletika a 50 percent silový tréning. Ale pre mňa je to „len“ príprava. Čo však majú robiť šprintéri, skokani do výšky, či diaľky, prekážkari...

Kde majú trénovať keď vonku prší a je zima? Či chceme, alebo nie, v Bratislave a okolí žije obrovské množstvo aktívnych a nádejných športovcov, ktorým teraz chýba. Ako máme od nich chcieť výsledky na svetovej úrovni?

Alebo si zoberme podmienky pre plávanie. Slovensko má, myslím, štyri certifikované bazény, Maďarsko takmer štyridsať. No a potom všetko to ostatné, čo sa pýtate. To by bolo pri každom športe na samostatnú knihu.

Aké boli vaše očakávania a predstavy, ktoré sa zrejme teda nenaplnili?

Keď s čímkoľvek začínate – v mojom prípade s bobmi, nemáte predstavu, čo všetko s tým bude súvisieť. Ja som jednoducho prišla, vyskúšala, najskôr som sa z toho veľkého preťaženia neuveriteľne vystrašila, no následne mi tento druh adrenalínu učaroval a do bobového športu som sa zamilovala.

Najskôr som jazdila ako brzdárka, no veľmi rýchlo som sa chcela stať pilotkou. A začala som na sebe makať. Napredovala som, mala som slušné výsledky, snahu, nasadenie... Keď som chcela dostať licenciu a súťažiť, dostala som podmienku, že si musím zohnať vlastný monobob.

Mama si zobrala úver, kúpila mi ho, zaplatila celú sezónu – všetky výjazdy na súťaže - prenajímali sme si dodávku na prevoz bobu, zabezpečovali ubytovanie, trajekt do Nórska...

Keď som prišla na súťaž, netušila som, ako to tam funguje, kedy a kam sa mám prihlásiť, kde čo mám odvážiť, čo môžem čo nemôžem, čo musím a čo nie... Všetky tímy na súťažiach mávajú so sebou tímlídra, ktorý športovcov usmerňuje a pomáha im s vecami, ktoré som spomínala.

Veď len preniesť bob – na to potrebujete minimálne dvoch ľudí. Keby pri mne od úplného začiatku nestál bývalý bobista a môj tréner Ladislav Noskovič, dnes tento rozhovor nerobíme.

Dlhujem mu asi milión euro (s úsmevom), lebo všetko robí zadarmo, berie si pre moje súťaženie dovolenky a má kvôli mne kopu šedivých vlasov. Nebyť jeho, tak som dnes asi ešte niekde stratená na nakladacej rampe v Altenbergu!

Ako reagoval zväz, keď ste oznámili, že chcete súťažiť za Česko?

Podľa mňa sa trochu potešili (úsmev).

Neviem či sme si rozumeli, mysleli sme Slovenský zväz bobistov, nie Český…

Pochopila som vás správne. Myslím, že Slovenský zväz bobistov sa potešil, keď som oznámila, že odchádzam do Česka.

Slovensko má jednu bobistku na vrcholovej úrovni Viktóriu Čerňanskú. Ako ste spolupracovali?

Začala som v bobovom športe ako Vikina brzdárka v decembri 2020. Pre ňu to vtedy bola, myslím, už tretia sezóna.

Viki potrebovala začať jazdiť dvojboby, aby mohla jazdiť Svetový pohár v monobobe. Do prvej sezóny som išla bez akejkoľvek bobovej prípravy. Keďže som bola futbalistka, tak tie výkony toho boli odrazom.

Ako som už spomínala, zobral si ma pod krídla skvelý tréner Ladislav Noskovič, ktorý so mnou spravil, čo sa týka najmä bobových štartov, neskutočnú prácu. A to až takú, že za štyri mesiace prípravy sa mi podarilo Viki poraziť v súťaži v letných trenažérových štartoch.

Dnes je to úsmevné, no vtedy ma rada nazývala vrecom zemiakov (úsmev).

Samozrejme beriem, že v prvých pretekoch som nebola vôbec dobrá a mala som obrovské rezervy, ale zamrzelo to, keď ma takto posmešne nazývala moja parťáčka - olympionička, s ktorou sme v rámci dvojbobov stáli aj viackrát na pódiu v rámci juniorských majstrovstiev sveta. Nemyslím si, že takéto vyjadrenia majú olympijského ducha.