Vo svojej profesii sa dostal až na vrchol. A teraz nie je reč o basketbale. Pod košmi bol Roscoe Pondexter rád, že si s elitou aspoň zatrénoval. Kariérne sa našiel až po tom, čo skončil so športom, hneď, ako sa vrátil zo sveta do rodnej Kalifornie.

Dvojmetrová hora svalov vzbudzovala rešpekt, takže na väzenského dozorcu sa hodil už na prvý pohľad. Vrhal sa do akcie a vyhľadával fyzický kontakt.

Ohýbal si pravidlá, aby zakaždým odišiel ako víťaz. Pri strete s ním bolo dobré ustúpiť. Vedeli to aj vrahovia a násilníci. Hovorili mu Bonecrusher. Drvič kostí.

„Odtlačil ťa, vždy bez slova. Bol to drsňák, šialene silný, mohli ste ho hrubo faulovať a on aj tak skóroval.“ Tak na Pondextera spomína krajan John Ebeling, ktorý proti nemu hrával v 80. rokoch v Taliansku.

Tam prišiel vrchol prvej Roscoeovej kariéry. Tej, pri ktorej mu na tribúnach aplaudovali nadšené davy. Jeho druhé životné obdobie sa odohralo za vysokými múrmi, bez svedkov.

Peklo menom Corcoran

Ak existuje diabol, Corcoran bol jeho záhradkou. Keby niekto uvažoval nad tým, že si Hollywood vo väzenských drámach príliš vymýšľa, tak verte, že nie. V San Joaquin Valley, 360 kilometrov severne od Los Angeles, sa dialo všeličo.

„Bolo nám jedno, kto umrel. Nezáležalo na tom. Všetci sme vyviazli bez trestu.“

Toto je spomienka Roscoea Pondextera na Corcoran. V jeho bránach sa končila Amerika a začínal sa iný svet. Najdrsnejšie väzenie, kde väzeň stratil všetky práva.

V roku 1988 to väzenie otvárali s cieľom vytesniť všetko zlo do jednej čiernej diery. Zahodiť kľúče a zabudnúť. A to sa darilo.

Komu prekážalo, že tu neskrývane lovia žraloci? Sharks, to bola partia dozorcov, ktorí sa hrubými metódami dostali na vrchol potravinového reťazca. Vládli na pľaci, rozhodovali o všetkom.

Či budú mať dobrý deň väzni, aj ostatní dozorcovia. Kedy bude slnečno a kedy zaprší.

Belosi. Potetovaní holohlaví hromotĺci, ktorí si užívali moc. Dali sa ľahko spoznať podľa čiernych kožených rukavíc. Čím sa líšili od väzňov? Mali za opaskom kľúče a po ruke zbraň.

A medzi nimi Roscoe Pondexter. Vynikal. Farbou pleti. Výškou. Silou.

Stal sa univerzálnym nástrojom na hrubú silu.

Pre nováčika na bloku, kde šéfovali Sharks, sa to začalo už pri autobuse. „Nech už bol váš život vo väzení akýkoľvek, tu sa skončil! Vitajte v pekle!“ bral si zakaždým Pondexter slovo.

Klientov uistil, že odteraz môže úder prísť kedykoľvek a odkiaľkoľvek. A aby jeho argumenty brali vážne, ešte pred týmto príhovorom sa väzni v reťaziach posúvali uličkou medzi dozorcami a schytali údery do hlavy či kopance.

Chlapík so zverákmi namiesto rúk sa v tomto povolaní našiel. Ocitol sa na misii, kde bol sakramentsky dobrý. Zapadol do partie a ostatní si ho nemohli vynachváliť.

Lámač kostí? Vlastne to vraj bola len taká silácka prezývka. Pondexter opakovane ubezpečoval, že kosti nikdy nelámal. Bola by okolo toho kopa otravných papierovačiek. A tiež si nikdy nevzal do parády väzňa, ktorý by bol spútaný.

Pondexterovou špecialitou bolo škrtenie.

Na záver uvítacieho ceremoniálu uchopil nováčika pod krkom a zdvihol ho do vzduchu. „Pozri sa na nebo. Vitaj v Corcorane, u nás sa vzdáš.“

Väzeň obvykle stratil vedomie, pre pomliaždeniny hrtana a priedušnice nemohol niekoľko týždňov prehovoriť.

Brutalita bez stôp

Jeho majstrovským kúskom bol chvat, ktorému s kamarátmi hovorili deep-sixing. Podľa slangového výrazu pre pochovávanie. Obeť sa ocitla na prahu smrti.

„Bolo to, ako by sa potopila pod vodu a nemohla sa dostať nad hladinu. Väzňovi dáte len toľko vzduchu, aby počul váš odkaz. Nie, nebolo to podľa príručiek, takto ma to naučil môj seržant. Je to brutalita, ale nikdy sme nezanechali stopy.“

A keď sa väzeň nepoučil, čakala ho Pondexterova opatera aj naďalej. Terapia bolesťou, to mal napísané na svojej „ordinácii“.

Aj po rokoch to znie ako vychvaľovanie.

Pocit oprávnenosti pre tvrdý prístup sa u dozorcov v Corcorane zrodil ľahko. „Nestarali“ sa tu o účtovných podvodníkov a šmelinárov. Spadli sem tí, ktorých nezvládli skrotiť v iných väzniciach. Bieli rasisti z Árijského bratstva a skinheadi Nazi Lowriders, členovia gangov Crips, Bloods a Black Guerrilla Family, mexickí mafiáni…

A potom vrahovia-celebrity. Charles Manson, ktorého nie je treba predstavovať. Dvadsaťpäťnásobný vrah Juan Corona. Sirhan Sirhan, palestínsky atentátnik, ktorý pripravil o život Roberta Kennedyho. Tí tu boli pod ochranou, príliš známi, o ich osudy sa svet neprestal zaujímať. Ale zvyšok prítomných...

Pondexter ako mašina

Neďaleko od miesta, kde dnes Corcoran leží, sa Roscoe Pondexter narodil. V basketbale mu hovorili Machine. Výnimočne si rozumel s bratom Cliffom a v kronike San Joaquin Memorial High School je dodnes zapísaný ako historicky najlepší strelec: 2228 bodov.

Neprekonali ho slávne dvojčatá Brook a Robin Lopezovci, nedokázal to Quincy Pondexter, Roscoeov syn. A už sa na tom asi nič nezmení. Keď sa vo Fresne zasa objaví niekto taký výnimočný ako Jalen Green, nepochybne ho zlákajú oveľa prestížnejšie školy.

Vtedy, v roku 1971, vymenovali Roscoea Pondextera za najlepšieho basketbalistu medzi stredoškolákmi naprieč celou Kaliforniou, titul prevzal po Billovi Waltonovi. Cez Fresno City College sa dostal na univerzitu Long Beach State, zaujal jej legendárneho kouča Jerryho Tarkaniana.

Po jednom ročníku na Long Beach však urobil Roscoe chybu, podľa vzoru mladšieho (a väčšieho a talentovanejšieho) Cliffa sa aj on prihlásil do draftu NBA 1974. Neposlúchol vtedy rady svojho nového kouča, ďalšej osobnosti univerzitného basketbalu Luteho Olsona, aby nebol tak hŕ a zotrval v škole.

Vidina finančného ohodnotenia bola silnejšia, rodina si vraj zaslúžila mať sa lepšie. Veď doteraz žila v rozpadajúcom sa domčeku na okraji mesta, medzi dvoma skládkami a jedným kukuričným políčkom.

S Roscoeovým štúdiom to tiež nebolo ideálne. Časť sezóny vynechal, keď ho NCAA obvinila, že za neho prijímacie testy zložil ktosi iný. Až súd mu umožnil vrátiť sa do hry.

Pondexterovci vždy pracovali rukami.

Cliff ako tak uspel. Do NBA sa po drafte sťahoval ako vyvolené číslo 16. V Chicagu podpísal zmluvu s Bulls a strávil v ich drese tri sezóny. Roscoea si v treťom kole na pozícii 53 zahovorili Boston Celtics. Ale do svojho prípravného kempu ho nikdy nepozvali.

Šancu dostal v konkurenčnej ABA, s Virginia Squires si však zahral iba zopár prípravných zápasov. Ani v tejto lige sa do oficiálnych štatistík nedostal. Tak teda plán C. Zahraničný angažmán.

Vymenovali ho za najužitočnejšieho hráča venezuelskej ligy za rok 1978, keď žiaril v klube Colosos de Carabobo. Potom zamieril do Talianska.

Na prelome 70. a 80. rokov strávil štyri sezóny v tamojšej druhej lige, čo síce neznie ktovieako, s ohľadom na množstvo peňazí a ambicióznych manažérov vo vtedajšom talianskom basketbale však aj táto súťaž patrila k najlepším v Európe. A Pondexter v dresoch Gorizie a Roseta (ktorého maskotom je žralok) strieľal v priemere 30,9 bodu na zápas.

„Roscoe nás ako kanonier desil. Skóroval z výskoku, nájazdu, bol nezastaviteľný pod košom,“ dobre si pamätá tréner Marco Calamai, ktorý do súbojov proti Pondexterovi viedol Ferraru.

S Reyerom Benátky si Roscoe Pondexter vyskúšal aj najvyššiu taliansku súťaž a kariéru zakončil roku 1987 v argentínskom Sport Club Cañadense. Potom prišiel pre tridsiatnika čas, aby sa aj s manželkou Doris a troma malými deťmi usadil. Bol späť v rodnom kraji a vďaka kamarátovi na polícii objavil novú kariérnu výzvu. Stal sa dozorcom v okresnom väzení vo Fresne. Nikdy tu nemusel použiť fyzickú silu, stačilo sa škaredo pozrieť. Vlastne rutina.

Zlatý štát. Pre väzniteľov

Lenže v Spojených štátoch bol práve obrovský dopyt po pracovnej sile väzňov. Riešením sa stala kriminalizácia.

Čiastočne za to mohol iný basketbalista, ktorého si vybrali Boston Celtics, ale on za nich nikdy nenastúpil. Len Bias. Dvojka draftu 1986 sa pri oslavách s kamarátmi predávkovala kokaínom a zomrela.

V celej krajine to vyvolalo značný rozruch a výsledkom bol zákon pomenovaný po Biasovi, ktorý výrazne sprísňoval tresty za drogové delikty. Podobne sa Amerika postavila aj k ďalším prečinom.

Medzi rokmi 1982 a 1988 sa počet odsúdencov v USA zvýšil štvornásobne. Len v samotnej Kalifornii si trest odňatia slobody odpykávalo 160-tisíc väzňov, viac ako v Nemecku, Francúzsku, Veľkej Británii, Holandsku a Japonsku dohromady. Systém sa nafúkol a zvrhol sa.

Aj Roscoea Pondextera pozvali do výcvikového centra pre väzenskú stráž v Soledade, aby si zvýšil kvalifikáciu.

Keď mu ponúkli miesto na najprísnejšie strážených blokoch v novootvorenom Corconan State Prison, len hodinu autom od Fresna a za veľmi slušné peniaze, kariérnemu rastu sa nebránil.

A tým sa to všetko začalo.